Slnečné februárové popoludnie s hrejivými lúčmi, dopadajúcimi na zasnežené stráne, boli magnetom pre líšky, dobíjajúce si svoje batérie po predošlých mrazoch. Myšky sa tiež naplno aktivovali a ich piskot bol dobre počuteľný. Opatrne idúc a občas sa zastaviac, pátrajúc daľekohľadom, som ju uvidel. Líška, čiarujúca popod horu bola hodne ďaleko / 350-400m /. Zmeniac príliš otvorené miesto som prešiel nenápadne k blízko stojacej hruške.
Rozhodnutý a pripravený sediac za kmeňom som pomerne prenikavo zavábil na dlani pravej ruky 4x, vťahujúc a modelujúc hlas vreštiaceho zajaca v úzkych. Kontakt neostal bez povšimnutia a líška, rozhodujúc sa po chvíli nabrala kurz na mňa. Podozrievavo a ošívajúc sa si sadla asi v 200m vzdialenosti a bedlivo pozorovala moje stanovište.
Druhé, už opatrnejšie a kratšie zavábenie / 3x / ju zastihlo už v kroku, keď sa začala uberať do čerta. Líška zareagovala ako blesk a zastala zhruba na 120m. Po chvíli, znovu sa ošívajúc a stratiac akoby záujem o zajačika, začala akoby myškovať. Nenechal som sa vyprovokovať týmto divadielkom. Zavábil som až po chvíli, keď som ja chcel a keď bola v kroku. Toto tretie zavábenie bolo hlasitosťou veľmi opatrné, ale líškou počuteľné. Zhruba o desať sekúnd bolo po všetkom. Poloplášťová 2,9 gramová strela zasiahla na ostro stojacu líšku v 40 metrovej vzdialenosti naozaj perfektne. Strela ostala dnu a kožúšok nebol poškodený. Starý, prefíkaný lišiak bol veľký ako „vlčiak”.
P.S.- o trofej lebky som prišiel.
Autor: Jaro1
