Ako som znovu objavil poľovníctvo.

Vyrastal som v rodine poľovníka. Ako malý chalan som často chodieval do lesa s otcom, alebo starým otcom. Boli to poľovačky, ale aj brigády a kŕmenie zvierat cez zimu. V tom veku sa mi to páčilo a vždy som sa do lesa tešil.
 
Pamätám sa ešte na to, ako som sa tešil keď mi otec dal vystreliť prvý krát z malorážky, neskoršie mi kúpil vzduchovku a vždy mi hovorieval, keď vyrastieš, tak ti kúpim naozajstnú pušku. Viem ako som vždy po návrate s poľovačky žobronil aby som mohol vyčistiť pušku. V tej dobe ma zbrane a poľovníctvo veľmi zaujímali….
 
Prešlo pár rokov a prišla puberta, vek keď sa začali objavovať aj iné možnosti ako sa dá stráviť voľný čas, vek keď padajú autority a keď sa nám zdá že máme patent na rozum….. vek keď začíname vzdorovať rodičom, učiteľom atď… toto asi každý kto už prešiel týmto obdobím veľmi dobre pozná. Tak sa stalo, že po akejsi nezhode medzi mojím otcom a mnou som si postavil hlavu a akože natruc som sa prestal o les a poľovníctvo zaujímať. Roky utekali, mojimi koníčkami sa stala vtedy veľmi populárna elektronika, neskoršie počítače. Tomuto koníčku som venoval nespočetne veľa času a záujem o poľovníctvo a zbrane pomaly ustupoval do zabudnutia. Len občas, keď som videl u nás doma poľovníkov ako s otcom vášnivo debatovali o poľovníctve som si zaspomínal na to ako to bolo v lese, alebo na poľovačke. Falošná hrdosť mi však nedovolila sa zapojiť do debaty nieto ešte sa otca na niečo okolo poľovníctva aj spýtať. Viem však ako veľmi po tom túžil, viem že si želal aby som išiel v jeho stopách a venoval sa poľovníctvu. Nie raz som ho začul ako to svojím priateľom poľovníkom rozprával. Prešlo znovu zopár rokov, odrazu som sa ocitol ďaleko od domoviny na druhej strane bývalej republiky na vojenčine. Tu som sa dostal znovu ku zbraniam, znovu sa mi v mysli objavili spomienky na detstvo, vôňa oleja na zbrane, vôňa pušného prachu…. toto všetko mi stále viac a viac pripomínalo moje roky keď som ako chalan čistil zbrane, strieľal spolu s otcom a chodieval do lesa.
 
Mal som to šťastie, že k zbraniam a k strieľaniu na vojenčine som sa dostával pomerne často a preto som sa o ne začal znova zaujímať a venovať sa streľbe ako koníčku. Po skončení vojenčiny som si požiadal o vydanie zbrojného preukazu a zakúpil som si svoju prvú vlastnú zbraň. Ako roky utekali, začal som sa viac a viac venovať zbraniam, čítal som strelecké časopisy, zúčastňoval som sa rôznych súťaží a pretekov. V tej dobe sa jednalo výlučne o krátke zbrane, pištole. Potom nastal v mojich koníčkoch na pár mesiacov menší útlm, objavila sa na scéne moja terajšia manželka. Zbrane išli do trezoru voľný čas som venoval randeniu … Veď to mnohí z vás určite poznajú. Vzali sme sa, prišlo dieťa. Mal som vtedy 27 rokov , hlavu plnú ideálov a predsavzatí… Tu niekde nastal zlom a ja som si začal uvedomovať akúsi inú zodpovednosť akú som dovtedy nepoznal. Bola to zodpovednosť za rodinu, za dieťa … Bolo to obdobie revolučných zmien aj v našej spoločnosti….proste boli to roky ktoré veľmi rýchlo utekali a ani som si to neuvedomil bola tu 40tka. V tej dobe si len veľmi sporadicky spomínam na poľovníkov, bývali sme už samostatne a na návšteve u rodičov som pár krát stretol aj otcových kolegov poľovníkov. Občas aj niekto z nich do mňa „zabŕdol” tak čo pôjdeš medzi nás? Moja odpoveď už bola akosi automatická, jasné že nie.
 
Písal sa rok 2005, listoval som si v nejakom streleckom časopise a objavil som článok s názvom „Slovenský zázrak” Bol to článok o slovenskej pištoli K100 a jej tvorcovi Jarovi Kuracinovi. Tento článok ma opäť naštartoval a začal som sa po čase opäť venovať intenzívnejšie zbraniam. Začal som opäť navštevovať strelnice a strelecké podujatia. Netrvalo dlho a doniesol som si domov novučičkú K100. Skoro každý deň som bol na strelnici… Bolo to obdobie, keď som už čo to vedel o zbraniach, o strelive a naozaj som na strelnici priam relaxoval…
 
V týchto rokoch sa začal písať aj osud môjho otca, na pravidelnej lekárskej prehliadke mu bola diagnostikovaná zákerná choroba. Išlo to veľmi rýchlo, otec aj keď bojoval, tak svoj boj po dvoch rokoch prehral…
 
Pamätám si to, ako keby to bolo dnes, bolo to pár mesiacov pred jeho smrťou. Bol som u rodičov na návšteve, otec nadhodil otázku na tému poľovníctvo a čo bude s jeho zbraňami po jeho smrti. Vedel že ma zbrane bavia a vedel že jeho koniec sa blíži. Veľmi si zakladal na tom, aby som sa stal poľovníkom a po jeho smrti, aby som prevzal jeho zbrane. Vtedy som mu to pochopiteľne prisľúbil. Urobil by som všetko, aby som mu aspoň trošku urobil radosť a tak mu odpútal myšlienky na neodvratný deň. Už na druhý deň som odovzdal vyplnenú prihlášku na vykonanie skúšky z poľovníctva. Mal som šťastie, práve začínal kurz. Otec sa tomu veľmi potešil a horlivo mi rozprával rôzne príhody z poľovačiek. Bol ako vymenený aspoň na chvíľku zabudol na chorobu a na bolesti ktoré boli stále silnejšie a častejšie. Rozprával mi tak horlivo a často, ako keby chcel dobehnúť všetky zmeškané roky, po ktoré som sa ja tvrdohlavo odmietal venovať tejto téme…
 
Poľovnícke skúšky som úspešne ukončil s vyznamenaním, otec sa toho však už nedožil…
 

Veľmi si vážim všetkých kolegov – poľovníkov, ktorí mi v začiatkoch veľmi pomáhali a brávali ma so sebou do revíru. K otcovým zbraniam som si postupne dokúpil svoje nové zbrane. Záľubu som si našiel aj v streľbe na asfaltové holuby, a obľúbil som si aj streľbu z guľovnice. Začal som sa starať o otcov kŕmelec, opravil a zhotovil som ďalšie kŕmelce – zásypce a pravidelne sa o ne starám. V období kŕmenia som každú sobotu v revíri a roznášam krmivo a nie len do svojich kŕmelcov. Často som na pochôdzke v revíri, mám rád les, prírodu, poľovačky a až teraz si uvedomujem o čo som svojou tvrdohlavosťou celé roky prichádzal. Poľovníctvu a láske k prírode vediem aj svojho syna, možno že raz aj on prevezme moje zbrane… Dúfam že teraz by mal môj otec skutočne radosť, a to ma napĺňa energiou a elánom.

Lesu a lovu zdar priatelia.

Autor: Volodo

 

Subscribe
Notify of
guest
8 Comments
Inline Feedbacks
View all comments
1lubos
1lubos
14 years ago

hm
Eh Volodo- malokedy mam slzy na krajicku v ociach….

lesaj
lesaj
14 years ago

Česť jeho pamiatke!
Volodo, môžeš byť spokojný. Tvoj otec MÁ radosť a je na Teba hrdý. Preukázal si a dokázal. Nič si nezameškal, taký je osud. Česť jeho pamiatke, LaL zdar.

hospodar50
hospodar50
14 years ago

RE: Ako som znovu objavil poľovníctvo.
Voloďa, Tvoj článok je smutný, ale zároveň povzbudzujúci v tom, že máme v našich radoch takých poľovníkov ako si Ty. Česť pamiatke Tvojmu otcovi, česť aj Tebe za to ako si napísal tento príbeh. Musím priznať, že aj ja som mal pri čítaní slzy na krajíčku. Želám Ti veľa krásnych poľovníckych zážitkov. Lovu a lesu zdar.

lanus
lanus
14 years ago


[b]Volodo[/b] – v živote je spravidla všetko zlé na niečo dobré,žiaľ platí to aj naopak ! Najdôležitejší je však podľa mňa ,,správny výsledok “a ten sa podľa mňa v Tvojom prípade dostavil!

martin75
martin75
13 years ago


Velmi dobre napisany pribeh, cital som ho so zovretym hrdlom a slzami v ociach.
Kazdy z nas musi parkrat v zivote prehodnotit svoje rozhodnutia a ciele. Ty si sa rozhodol spravne a otec by bol urcite hrdy.

magister32
magister32
8 years ago

RE: Ako som znovu objavil poľovníctvo.
Neskutočne pekný príbeh. Držím ti palce, aby si mal radosť z poľovania. Tvoj otec sa na teba pozerá z neba a má radosť. Poľovníctvu zdar.

kiri
kiri
8 years ago

veru…nedá sa inak …musím,,
..s radosťou priznať, že si ma uslzil a mám mokrý rukáv.
Asi tak, ako všetci, čo to komentovali.
Úžasný článok a úžasné poznanie.
Ďakujem za zážitok.

el ciervo
el ciervo
8 years ago

Neuveríš …
Neuveríš ale ako by som tento text ja písal…veľmi si mi pripomenul samého seba!A našťastie, po dosť náročnej ceste som dospel a viem už o čom to všetko bolo/je…vďaka! pb