Jedna ozaj divoká situácia sa stala asi pred 20 rokmi, kedy som mal svojho prvého jazvečíka, ktorý sa stal hrdinom práve v tomto boji – a zase dvakrát! – bol to ten istý psíček, čo som opisoval, ako jedného srnca dvakrát dohľadal.
Prišli na poľovačku v decembri na splne dvaja známi môjmu kamošovi do revíru. Snehu nebolo veľa – resp. predtým snehu bolo, potom sa topil a kde – tu zostali fľaky zmrznutého ľadu a tvrdého snehu. Tí dvaja mali dohodnuté svoje miesta – posedy a vyrazili hneď zvečera. My dvaja s kamošom sme si urobili čaj a reku ešte pokecáme – však máme čas, mesiac vyjde trochu neskôr. Asi po hodinke som ako prvý vyšiel von ja. Vyjdem asi 200m od chaty – a padla rana! Zdravá 308-čková zadunela..ajááj – začína robota. Tak som sa aj so psom otočil a späť na chatu. Kamoš pozerá – čo si zabudol?…nič – chystaj sa – padla rana. Odložil som veci a išiel som do kôlne pre veľkú dvojkolesnú káru. On vzal svoje veci a vzal – neviem prečo? – brokovnicu. A pomaličky – ja s károu – sme stúpali do kopca.
Fučiac sme prišli pod posed – zdiaľky sme svietili – a kamoš už liezol dole. Aký bol? Veľkýýý…a čo-kde je? po rane padol, potom sa ťažko postavil a pomaličky odišiel do húštiny…úúúha…asi bolestivá rana na pečeň…bude farby a nebude ďaleko – prvé úvahy vyzerali skvele! Tak som káru ťahal zase hore kopcom – k nástrelu – a tam – NIČ…len v tom ľade sme našli dieru po guli..a ani kvapka farby. Chlap ale vždy dobre strieľal – tak čo je?…a kde je?…však videl, ako padol…a k húštine bolo 10m – a ani kvapka farby…tak že pusti psa…pes prekúril na 100m všetko – aj hrubo na diviaka hlásil – ale ten bol zdravý a ušiel…pes sa naštastie vrátil rýchlo…a čo teraz?…že uviaž psa – reku načo?…nič tu asi nieje…a čo bolo už vyhnal…ale zrazu – pes zbehol asi 10m pod miesto, kam akože chlap označil kde diviak vošiel do húštiny – a našiel inú stopu, ktorá ho tak zaujala, že len sa na nás pozrel a už ho nebolo…jáááj – mal si ho uviazať…som ti hovoril…a ticho…ticho…ticho…a za 2 min koncert jak v kostole – ale 400m ďaleko – cca v smere, kde bol posed, na ktorom sedel ten druhý chlap. Rýchlo bolo treba utekať psíkovi na pomoc.
Tma ako v rohu…mesiac ešte nevyšiel – chlapi povedali kade pôjdu a ja s károu ! som musel po ceste okolo – zase ku chate a inou cestou hore – mal som bežecký večer s károu – zvláštna disciplína!…pes medzitým bojoval až hora hučala – diviak kvičal a pes reval…staval ho na mieste…srdce v hrdle, kára skákala – ja som fučal spotený pod vetrovkou a bežal som po hrbatej ceste…a zrazu: bác…bác…bum…bác…bác…b ác…bum a ticho. Bác boli 308 a bum bola brokovnica…tam prestrelka jak pri Verdúne…bože…čom sa tam stalo?…ťahám káru 2.kozmickou hore trávou – lúkou k lesu – tam vidím svetlo…prišiel som bez duše…padol na zem – žijete??? Zasvietili na seba – videl som dve bledozelené mátohy – takí boli bledí…triasli sa viacej ako ja…kde je pes?…pri diviakovi tu kúsok…
Tak čo sa stalo? Kamoš mu asi zo srandy potočil optikou – a namiesto komoru – trafil obe nohy cez kĺby nad raticami – preto padol, postavil sa ťažko odchádzal – len na kýpťoch predných nôh…kým sme tam hľadali na nástrele – odtiahol sa tých 400m…farba z kostí nebola – pes nemal čo zachytiť – stresové hormóny neboli ratice viseli stále na ňom na koži – len kosti trčali a na tých sa ťahal. Náhoda bola, že stál tak, že obe nohy prestrelilo – keby len jednu – je dávno prečo. Až neskôr pes našiel “stopu” – prebili to iné – čerstvejšie stopy…pes musí mať dosť času na prácu – aj keď sa to zdá byť neúčelné – nasadili sme ho na nesprávnu dieru do húštiny – v tme sa strelec jednoducho pomýlil…človek by nemal určovať psovi kde má pracovať!. Pes sa sám neskôr správne zorientoval a išiel po stope…čo človek netuší – len psa môže domýliť. A tam v diaľke a úplnej tme ho našiel a zastavil. Nuž a – chlapi sa pomýlili, že bude ranený ťažko – lenže on skákal a AKTÍVNE útočil – utiecť už nemal kam – a oni s baterkami v rukách toto nečakali – svietili inam a strieľali do tmy – v tej rýchlosti a strese v tej húštine dobre nevideli a diviak bol na útok aj na odstrelených nohách dosť rýchly…308 bola menej účinná – ukončila ho brokovnica. Takže počas streľby ich diviak vynaháňal a skákali poza stromy a tak strieľali. Bol to ozajstný boj – takmer na bodáky- a že keby pes nebol hrýzol do zadku – asi by tam zle dopadli, lebo pes sa zakusol – diviak sa otočil od chlapov proti psovi a vtedy dostal druhú z brokovnice do hlavy. Zelení boli obaja tak, že som ich nikdy takých nevidel…takže zase – bez psa by diviak odišiel a bez psy by ich tam asi dobre rozmašíroval oboch – keby všetko vystrieľali tak čo by robili?
A ten druhý chlap na posede – ten dosratý – dve hodiny ticho – potom tíško zliezol z posedu – chlapi – neviem, čo tam bolo – ale kúsok odo mňa nejaká bitka- rev- štekot a streľba – asi sa pytliaci pobili… Ani smiať sme sa nevládali…diviak už bol odvezený, odovzdaný a všetko umyté…ako keby sa nič nestalo. Len mu ten strelec povedal – prosím ťa šoféruj, ja nevládzem…
Ktovie ako by to dopadlo bez psa. Keď mi ten pes uhynul – a poslal som smsku kamošovi – odpísal, že plače, lebo pri ňom zažil najdivokejšiu dohľadávku svojho života a že mu asi ďakuje, že má nohu – jaj – som zabudol – diviak sa mu zakusol do nohavice-ale trhol nohu späť, tak len nohavicu načal, a to preto, lebo sa zároveň do neho zakusol pes a nestihol diviak s papuľou ísť dopredu, lebo reagoval hneď na psa. Až potom si uvedomil, že stačila sekunda a stihol by sa mu zahryznúť do nohy. A bol to 150kg kanec v plnej kondícii – akurát parádne nasraný, lebo behal len na kýpťoch predných nôh.
Autor: Kiri
poučenie
Celý príbeh začal vlastne mimo loveckej chaty a nástrelu – v kancelárii pána strelca v Bratislave, odkiaľ štartoval na lov. Zastavil sa tam, lebo mal čosi vybaviť. V kancelárii bol jeho spoločník – a dobrý kamoš – tiež poľovník, ktorý využil chvíľku, kedy šiel ešte na záchod a “zo srandy” mu pootočil optikou presne o jednu otočku. Po tomto zážitku s dohľadávkou sa ho strelec opýtal, prečo to urobil – čo samozrejme nepriznal, ale iný človek tam nebol a dovtedy puška strieľala dobre. Nakoniec si akože nechal situáciu vysvetliť a po vysvetlení mu vraj povedal – Ty si nechal pušku bez dozoru? V podstate mal pravdu a “vyškolil” svojho spoločníka, že ani pri sraní nesmieš pustiť zbraň z dohľadu. Je však pravdou, že si na podareného spoločníka začal dávať pozor a po pár rokoch sa rozkmotrili. Ktovie aký podiel na tom malo semienko opatrnosti voči nemu zasiate pánskym huncútstvom – poľovačkou.
ešte poznámka – pri odovzdávke tiež bola zábava – na chate združenia, kde bol veľký mrazák boli v tej dobe viacerí dedovci – ako sme ich volali – nuž a tí vyvaľovali oči – diviak mal dieru cez hlavu ( brokovnica z metra vystrihla dieru durch) takú, že celú hlaveň guľovnice by tam človek strčil, teda bolo jasné, že guľou nedostal. Tak teda ako, keď iná rana nikde nebola? – nuž a k tomu ešte to čudo, tie ratice, čo sa hompáľali odstrelené – nuž – vyzeralo to divne…tak mudrovali – čo to… ako to… prečo to… ale teda toto?!…a tak pofajčili krabičku…popili dačo a popočúvali príbeh v hlavnej úlohe s jazvečíkom, ktorého moc dobre poznali…..potom oni zostali sedieť a pripojili si svoje príbehy a my sme išli oddychovať – kto ako po čom – ja teda po nočnom behu s károu hore jedným kopcom, dolu tým kopcom a zase hore iným kopcom a dolu iným kopcom…a hoci mám prejdených viac ako 10 diaľkových 100ilometrových pochodov – poviem vám, že tak zničený – ako po tejto disciplíne – som dávno nebol.