www.horar.sk

Toto sa nám stalo, alebo lepšie povedané pritrafilo niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov. Mohol som mať vtedy takých jedenásť rokov. Môj o starší brat sa bol priženil do jednej rodiny na druhom konci našej dediny. Ja som preto občas chodieval k nim na návštevu.

Vtedy bol svet celkom iný ako dnes. Ľudia sa radi chodili navštevovať, asi aj preto že ešte neboli mobily. No a raz som ja tak prišiel na návštevu do domu tejto bratovej manželky. S jej bratom Milanom, čo mal asi o dva roky menej ako ja sme sa spolu radi hrávali, lebo sme sa inak málo vídavali, najmä preto, že sme bývali ďaleko od seba, na opačných koncoch jednej dediny. Ja som si dlhú cestu k nim obyčajne skracoval tak, že som šiel väčšinou po štreke, teda železnici, čo bola pre mňa tá najkratšia cesta. Viedla okrajom dediny, okolo lúk a močiarov, čo pre mňa bola vždy zaujímavá cesta, lebo chotár ma v tých časoch začínal preukrutne zaujímať a zaujíma ma dodnes. Čítaval som vtedy chotár, ako z jednu ohromne zaujímavú knihu.

Keď som k nim prišiel zvítali sme sa so švagrininým bratom Milanom a ten sa hneď chcel predomnou vytiahnuť a ukázal mi svoj veľký tajný poklad „pištoľ na malorážkové náboje". Samozrejme amatérsky vyrobenú..! Moja švagriná Anežka mala práve na rukách bratovho syna, ktorý mohol mať vtedy tak ani nie dva roky. Najprv sme sa s pištolou skrývali kade-tade po kuchynských kútoch, ale potom neviem prečo napadlo Milana, že s ňou poteší Peťa. Postavil sa teda pred neho a začal mu šibrinkovať nabitou pištolou pred nosom. „Pozri Peťko, aha pištoľka", prihováral sa mu Milan. Že bola vtedy nabitá to som ja, aj teraz prísahám, že určite nevedel. Švagriná si nás ani poriadne nevnímala, lebo sa v tej chvíli bavila so susedkou, čo tam bola práve na návšteve. Keď tu zrazu padol výstrel. Mohutná rana preťala pohodu jesenného podvečera v kuchyni. Z pištole vyšľahol plameň! Bol to pre nás všetkých, úžasný šok. Peťovi v momente krv zaliala tvár a začal sa trepať v náručí svojej mamy, ako o život. A o život mu v tej chvíli skutočne aj šlo! Z čela sa mu valil prúd krvi a o pár sekúnd bol už celý zakrvavený. Strašný to obraz..! V kuchyni nastal zaraz taký zmätok, ako si asi sotva viete predstaviť. Ešte teraz mi hrôza chodí po chrbte. Sú veci v živote, ktoré by ste radi chceli vrátiť späť, ale už sa nedá, ani keby ste sa pokrájali. A nedalo sa veru ani teraz..!

Najskôr sa spamätala susedka čo bola u nich na návšteve a povedala Anežke Peťovej mame, aby rýchle utekali k blízkej zdravotnej sestre, čo bývala o pár domov ďalej. Nešťastná Peťová mama v tej chvíli skoro zošalela, valiaca sa krv z čela jej syna ju privádzala priam do zúfalstva. Schytila ho do náruče a letela s ním k neďalekému domu zdravotnej sestry. A my samozrejme s ňou. Zo strachu mi vtedy priam tuhla v žilách krv a drkotali sánky. Zdravotná sestrička pani Valková sa chvála bohu nedala situáciou rozhádzať, tak ako my a ihneď usúdila, že to nebude až také vážne. Asi aj preto, že ona ten výstrel nevidela, ani nepočula. Našťastie mala pravdu, guľka z pištole iba škrabla Peťové detské čielko a nespôsobila mu ťažšie zranenie, čo sa ani inak nedalo nazvať, ako zázrak!

Keď bol malý pacient ako-tak ošetrený a poutieraný od krvi, nastala čiastočná úľava našich nervov. Na ulici sa medzitým zhrčilo už veľa ľudí, ktorí sa bleskove dopočuli o tejto udalosti. Darmo sa nehovorí: „Dobrý chýr zaletí ďaleko, ale zlý ešte ďalej". Rečiam na ulici nebolo vtedy konca-kraja. Triasol som sa na celom tele, ale určite viac zo strachu ako od zimy, aj keď bol vtedy skutočne chladný večer. Dospelí, ktorých tam bolo vtedy neúrekom, ma v tej chvíli posielali napochytre domov. Nuž išiel som. Bola to jedna z mojich najstrašnejších ciest, aké som kedy v živote absolvoval. Cestou k nám som pred dedinskou farou stretol môjho otca a keď som mu rozpovedal všetko čo sa stalo, hneď si spomenul, že sa mu v noci čosi snívalo o čiernom koňovi, čo do neho neustále skákal. Bolo to pre neho, také čosi ako predtucha smrti. Prišiel som potom domov a rozpovedal som aj mame čo sa tam vlastne stalo. Tá sa ihneď prežehnávala a začala sa ticho modliť... Na druhý deň našťastie zavialo do našich duší trocha optimizmu, lebo len čo Peťovi zašili čielko a zalepili leukoplastom v nemocnici, začal zase behať po kuchyni. Celá rodina si hlasno vydýchla. Po tvári mal síce ešte dlho vypálené bodky zo zŕn pušného prachu, čo mu na nej zhoreli, ale inak bol celkom v poriadku. Pár dní nato vyzeral ako keby bol pehavý. Ani röntgen na druhý deň vykonaný v nemocnici nenašiel hladanú guľku. Tá sa našla až na tretí pod sporákom v kuchyni. No a Milana potom dva dni nebolo, u ktorej tetky sa vtedy skrýval dnes už nevedno. Ani tomu veru nebolo čo závidieť..! Uľavilo sa nám teda všetkým.

Že sme v ten deň, mali všetci z pekla šťastie o tom niet pochýb. Najmä však Peťo, lebo v ten deň po ňom skutočne siahla smrť, ale našťastie ho minula. My s Milanom sme mali podotýkam, že až dvojité šťastie, lebo keby bol býval v tej chvíli môj brat doma, zrejme by sme boli „veľmi" špatne obišli..!

Od vtedy uplynulo už mnoho času a Milan bohužiaľ práve nedávno odyšiel na pravdu božiu a Peťovi o ktorom bola reč ťahá už na päťdesiatku a ten si na ten deň aj tak nepamätá, lebo bol vtedy ešte celkom malý. Nuž mnohé už odvial čas a raz takto odveje aj nás...

(obrázok je ilustračný)

Autor: Pavol Beláň

Bookmark

Pošli to emailom

Zobrazenie: 1014

Trackback(0)

TrackBack URI pre tento článok

Komentáre (1)

...

No ty môj bože, to ste mali z pekla šťastie. Som prekvapený,že to rodičia tak v pohode zobrali.

Mafián2 , 04.01.2011

• 
• +0
• 
• 

Napíš komentár

K článku môžete pridať komentár až po prihlásení.