baterkynoze
banner barracuda 2013 

baner_155x122

kruty2b

Lovecká kríza

logo_clanok_ako_stal_pytliakom
Je všeobecne známe, že medzi nositeľmi zelenej krvnej skupiny je veľa takých, ktorí majú prežité neobyčajne bohaté poľovnícke zážitky, ale nevedia písať. A naopak, najviac píšu takí, ktorí majú s pravým loveckým umením pramálo spoločného. A už najmenej je takých, ktorí sa dokážu priznať alebo vyspovedať zo svojich loveckých prehreškov, či neprávom nadobudnutých poľovníckych trofejí.

To samozrejme nehovorím o tragických prípadoch, kedy dochádza pri výkone práva poľovníctva k tomu najhoršiemu – smrti či ťažkému ublíženiu na zdraví človeka. Mám na mysli celkom obyčajné prípady, keď človek pri pohľade napríklad na kapitálneho srnca, jeleňa či diviaka stráca morálne zábrany. Hoci nemá vo vrecku povolenku na lov kapitálneho úlovku, pohľad na jeleňa dvadsatoráka s bodovou hodnotou nad dvesto bodov, srnca osmoráka s nádherným parožím, či kapitálneho kanca v dobe hájenia, je vždycky očarujúci. Každým pravým poľovníkom to poriadne otrasie, vzbúri sa v ňom obyčajná pytliacka vášeň a morálka a etika, nech sú akokoľvek v človeku silne vyvinuté, sú na chvíľu zlomené. Ťažko sa to dá vysvetliť moralistom, ochranárom a ľuďom, ktorí takú chvíľu pokušenia nikdy nezažili. Navyše platí stará zásada, že ak lovec stretne kapitálnu trofej, je veľmi pravdepodobné, že ju už nikdy viac neuvidí. Len máloktorý dokáže tomu pokušeniu odolať, a nie som si celkom istý, či je to vôbec v silách človeka. A tak mnohí v tom loveckom ošiali siahnu po zbrani. Napriek všetkému si myslím, že to nevyhnutne patrí k poľovačke. Videl som veľa takto nadobudnutých trofejí, niektorí pastieri a bačovia mi rozprávali o svojskej likvidácii medveďov- škodníkov, ktorí im nivočili stáda, ohrozovali ich na živote, až ich napokon strieľali vojenskými puškami a do rána zakopali hlboko do zeme. Napriek tomu populácia medveďov nielenže nezanikla, ale sa nebezpečne rozrástla. I mne samotnému sa počas dlhých rokov aktívneho poľovania niekoľkokrát rozkolísala morálka, veľakrát som odolal, najmä v začiatkoch. Ale pamätám si i na príbehy, o ktorých si dnes myslím, že mohli dopadnúť inak a dodnes tie nevystrelené rany hlboko ľutujem... Moja zbierka poľovníckych trofejí mohla byť bohatšia a hodnotnejšia...

Raz som sa vybral v druhej polovici októbra Medvedím chodníkom z malej zrubovej chatky Pod Pánom až na prepychovú chatu na Smrekovicu. Bolo nepríjemné počasie, sem tam drobne mrholilo, v polohách nad tisíc metrov to už bol dážď so snehovými vločkami. Keď sa cez obed roztrhali chuchvalce hmly, najvyššie končiare Rakytova, Tanečnice, Skalnej Alpy i samotnej Smrekovice už boli pocukrované prvou vrstvou nového snehu. V Čiernom potoku mi odskočila črieda jeleníc, ale nebolo času na streľbu. Pomaly som kráčal ďalej. Veľmi rád som poľoval v takomto čase. Zver je popletená padajúcimi kvapkami dažďa, jesenným vyzliekaním listnáčov, ktorých nažlto sfarbené lístie šuchoce v povetrí, kým sa ocitne na zemi. Medzi Tomášovým a Klenovcovým úplazom je nad chodníkom posledný výdatný prameň horskej vody. Na podmáčanom lesnom prostredí rástla veľká skupina javorov horských, ktorých veľké listy opadávajú ako prvé. Mnohokrát som zistil, ako zelenožlté lístie veľmi chutí lesnej zveri v tomto období. Strelil som tam dve jelenice a tri jelienčatá, ba raz s rakúskym hosťom i slušného, bronzového jeleňa. Mal som priaznivý vietor, opatrne som zastal a oprel sa o mohutný kmeň starej jedle. Na javorom lístí sa totiž pásol jeleň. Bože, ale aký jeleň ! Neveril som svojmu výbornému ďalekohľadu. Niekoľkokrát som rátal výsady a vždy ich bolo dvadsaťdva. Nádherné, pravidelné parožie, krásne ryhované a perlované, výsady v bohato členených korunách biele a rovné ako sviece. Hľadal som medzi lodyhami onen známy kríž, či to náhodou nie je jeleň samotného svätého Huberta. Ešte som v živote takého jeleňa nevidel, nečudo, že sa mi roztriasli ruky i nohy, srdce mi išlo z hrude vyskočiť, po tele mi stekali kropaje potu.

Celkom mimovoľne som stiahol z pleca osvedčenú kozlicu a oprel ju o jedľový kmeň. Teraz v tomto období nebolo široko ďaleko živej duše, poľovnícki hostia po ruji dávno odišli, holá zver zostala na odstrel lesníkom, ktorí o to mali záujem. A tých veľa nebolo. Zamieril som si teda na toho jeleňa, ale triasli sa mi ruky. Kríž puškohľadu behal ako zdivený po jeho obrovskej hrudi. Moje lovecké zásady i morálka boli napoly zlomené, ale predsa sa ozvalo svedomie. Pušku som zaistil a znova prehodil cez plece. Ale jeleň akoby nemal ani potuchy o mojom vnútornom zápase, vytrvalo spásal javorové lístie naďalej, akoby ma chcel načisto vyprovokovať. A pretože nebol nablízku ani svätý Hubert, darmo som ho vyzeral pomedzi hrubé kmene stromov veľkofatranského pralesa, ba nepočul som pod oblohou spievať ani samotnú Dianu, znova som na jeleňa zamieril. Už som mal odistené, ale k streľbe som sa neodhodlal. Nebolo to ďaleko, sedemdesiat metrov bola pre mňa až príliš ideálna vzdialenosť. Oprel som kozlicu o kmeň starej jedle a z plného hrdla som zakričal na kapitálneho jeleňa. Keď zodvihol hlavu s rozkošateným parožím, narýchlo som ho odhadom obodoval a vychádzalo mi to okolo dvestotridsať bodov. A potom s hlasným lomozom zmizol v hustom poraste... Je len samozrejmé, že už som ho potom nikdy viac živého neuvidel. To je nepísaný lovecký zákon šťasteny, akému uverí iba človek, ktorý niečo podobné v horách pri poľovačke naozaj prežil...

Ponáhľal som sa na chatu, nemal som chuť ani zakúriť vo veľkom krbe, čo som inokedy robieval s veľkou záľubou. Hodil som plecniak do kúta, kozlicu zavesil na vešiak z parožia a položil som sa na posteľ. Dlho som sa prevaľoval na lôžku, ale nie a nie usnúť. Potreboval som sa niekomu vyžalovať, potreboval som v tej chvíli ľudskú spoločnosť. A tak som sa vybral do vari dva kilometre vzdialenej horskej chaty Limba. Rekreačné zariadenie na Veľkej Smrekovici fungovalo vtedy ako vojenská zotavovňa, a tak malá reštaurácia v štýle slovenskej koliby bývala otvorená do rána. Mal som tam známu chatárku i jej manžela, dúfal som, že sa im aspoň vyspovedám z môjho zážitku a trošku sa mi uľaví na duši. Ale miestnosť bola plná a zábava v plnom prúde. - Deci slivovice, prosím ! Mal som v hore zjavenie ! – oslovil som chatárku namiesto pozdravu. Kým nalievala, pozorne si ma premeriavala prísnym ženským pohľadom. - A čo sa ti tam zjavilo ? Panna Mária alebo nahá žena ?- zadrapila do mňa. - Jeleň svätého Huberta ! – obrátil som pohárik do seba a objednal druhý. Príťažlivá žena v najlepších rokoch vedela o mne, že som už dávno prekročil tridsiatku a stále som bol slobodný. I teraz mi to chrstla rovno medzi oči. - Mal by si sa oženiť ! Ako tak hľadím na teba, zarastáš zeleným machom a lišajníkmi, ba akoby ti na hlave začínali pučať parohy ! – a sarkasticky sa zasmiala. V duchu som zahrešil, neviem ako som ju pomenoval, ale keby bola so mnou na chate sama, s radosťou by som jej ukázal, aké parohy mi rastú a ako zarastám. Určite by odvolala svoje uštipačné slová o mojej neschopnosti, čo sa týka ženského pohlavia. Ale s ňou sa nedalo debatovať o jeleňoch. Už vtedy, neviem , či nemala židovský pôvod, vedela vynikajúco podnikať. Jej hlavnou úlohou bolo čo najviac vytriasť hostí z peňaženky, poslať ich rýchlo domov a povolávať nových. Sadol som si teda do kúta k voľnému stolu, oprel premrznutý chrbát o príjemne hrejúci radiátor a svoj posttraumatický syndróm po zážitku s kapitálnym jeleňom som preliečoval slivovicou. Žiaden psychológ by s takou kúrou nesúhlasil, ale ja som v tej chvíli nevedel konať ináč. Vypil som vari sedem či osem decákov, pamätám sa, ako som platil zelenou československou stokorunáčkou, potom ma prestali poslúchať unavené nohy a ťažká hlava klesla na stôl. Prvýkrát v živote som sa poriadne opil. Aby som nerobil hanbu rekreačnému podniku, naložil ma chatár so svojou peknou ženou do terénnej Toyoty a odviezli ma na poľovnícku chatu. Zaspal som ako poleno. Až vychádzajúce slnko, ktoré prežarovalo pomedzi zažltnuté záclony, mi otvorilo zalepené oči. Zazdalo sa mi, že na stene oproti visí parožie dvadsadvatoráka. Ale to bol iba bludný klam ,v krvi ešte účinkovala nočná slivovica a tak som usnul nanovo... Až popoludní som sa zbalil a vybral hrebeňom Smrekovice. Našiel som na jednom mieste stopu ako po losovi, to sa môj včerajší jeleň pomaly sťahoval do nižších polôh, kde sa chystal prežiť nastávajúcu zimu. Keď koncom februára našiel starý lesník nepoľovník jeho zhody na začiatku doliny Vyšné Matejkovo, rozšírila sa táto správa rýchlosťou blesku. Kým sme však s vedúcim Lesnej správy dorazili do Bodegy, boli už parohy predané a náš podarený horár riadne podperený. Majiteľom sa stal akýsi vysoký krajský funkcionár, ktorý nám ukazoval svoj poľovnícky lístok a tak sa parohy navždy stratili...

Presne o dva roky neskôr som sa však pytliakom z nevedomosti a neopatrnosti už naozaj stal. Tentoraz bola druhá polovica októbra mimoriadne suchá. Opadnuté lístie šuchotalo pod nohami, zver to ďaleko počula a zavčasu unikala pred nebezpečenstvom. Chystali sme na správe dorobník, rozlúčku so ženičkami, ktoré od jari sadili a opatrovali lesné stromčeky. Samozrejme, že k tomu neodmysliteľne patril i guláš z diviny. Motali sme sa od pondelka piati či šiesti našim režijným revírom, ale bez úspechu. Akcia mala prebehnúť v sobotu, a v piatok ešte nebola žiadna divina. Túlal som sa celý deň, až som sa krátko pred zotmením dostal do dolinky Ratiská, blízko nad našou dedinou. Na druhej strane v rúbanisku sa mi zazdalo niečo podozrivé. Pozrel som sa tam ďalekohľadom a z hustého smrekového porastu sa vytiahol na pašu jeden kus jelenej zveri. Taká väčšia jelenica. Prisahal by som pri všetkých svätých, že som videl jelenicu. Bolo to ďaleko, vyše štyristo metrov, a to je i na dobre strieľajúcu kozlicu veľká vzdialenosť. Ale bol som pod tlakom, nebolo kedy posudzovať chovnosť či nechovnosť zveri. Oprel som si teda pušku o lieskovú palicu, zamieril pol metra nad hrudník zveri a vystrelil...Horou sa dlho niesla ozvena výstrelu. Pozrel som sa ďalekohľadom na zver. Postrelený kus sa dlho točil na mieste do kruhu, potom sa zvalil do trávy, niekoľkokrát zahrabol raticami do vzduchu a potom nastalo hrobové ticho. Našiel som ho už iba pomocou baterky za úplnej tmy. Rana sedela presne na komore, zdala sa to byť naozaj veľká jelenica. Veď strieľali sa u nás i deväťdesiatkilové jelenice. Ale keď som posvietil na hlavu, zazdalo sa mi tam niečo podozrivo čierne, čo normálne jelenice nemávajú. Pozrel som sa lepšie a skutočne, medzi dlhým ušami vyrastalo krátke druhé parožie šestoráka, tmavé s čiernymi, tupými hrotmi, preto som ich na pozadí smrekového lesa nevidel. Hrôza ! Už som sa videl bez poľovného lístka i bez kozlice. Rýchle som jelienka vyvrhol a sadol si do chladnej trávy. A celkom nahlas som sa rozplakal. Len po hodnej chvíli som sa pobral dolu dolinou ako nešťastná ľudská troska. Zabočil som k samote na kraji dediny, kde býval môj dobrý kamarát, inak poľovník miestneho združenia. V jeho dome sa práve chystalo prenocovať dvanásť moravských vysokohorských turistov a horolezcov, ktorí mali v pláne prejsť hrebeňovku Nízkych Tatier. Večne optimistický kamoš sa zasmial nad mojim hriechom a ukázal mi na svojich hostí – za dva dni jeleňa zjedia ! Všetci sa ponúkli na nočnú výpravu do tmavej hory. Vybral som šiestich, veď pod tuctom urastených chlapov by sa otriasala celá hora a bolo by to počuť do dediny. Zručný poľovník rozobral jeleňa za pár minút, chlapci si mäso podelili do obrovských batohov, musel by som streliť vari zubra, aby mali tie ruksaky plné. Ja som zobral do rúk nešťastné parožie, kúsok nad dedinou som vyliezol na strom a tam som ho priviazal, že sa preň ďalšiu noc vrátim. Šťastne sme dorazili na samotu a hanbím sa priznať, že sme toho jeleňa za štyri dni naozaj zjedli...

Ráno som sa však predsa ešte vybral do hory a zľutovali sa nado mnou samotné nebesia. Nad zvážnicou pásla stará, vychudnutá jelenica. Strelil som ju a dorobníkový guláš bol zachránený. Keď som vyvrhoval jelenicu, spustil sa z oblohy výdatný a prudký dážď. Zmazal tak všetky stopy predošlej noci. S kožou a vývrhom som si nerobil problémy. Vedel som, že to za pár dní zlikvidujú medvede, vlky, líšky a krkavce. Večer som sa vrátil pre to malé parožie a podľa rady bačov a pastierov, som ho zakopal doma v drevárni, a pre istotu zahádzal hromadou naštiepaného dreva. Po dvoch prebdených nociach som celú nedeľu spal ako drevo. Ale na príhodu som vôbec nemohol zabudnúť a nešťastnej dolinke v Ratiskách som sa dlho vyhýbal...

V tejto chvíli by som mohol svoj príbeh loveckej krízy skončiť. Lenže k samotnému zakončeniu bolo potrebných temer dvadsať rokov. Ak si niekto naozaj myslí, že pravdu možno ukryť, zamlčať, alebo jej dôkazy zakopať hlboko do zeme, veľmi sa mýli. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Totiž temer po dvadsiatich rokoch od tej nešťastnej chvíle dostal môj nebohý otec geniálny, ale pre mňa osudný nápad, že nám treba jamu na zemiaky. Hlbokú, betónovú, aby tam zemiaky v zime nezamrzli. A začal kopať v drevárni rovno na mieste, kde som zakopal čierne parožie. Samozrejme, že ten hriešny dôkaz ľahko našiel. Práve som sa okolo obeda vracal z hory, keď som ho uvidel pri studni, ako ryžovou kefou starostlivo umýva polorozpadnutú lebku šestoráka. V prvej chvíli som si myslel, že ma porazí. A keď mi ho potom ponúkol, aby som si to zavesil na stenu, zacítil som pichnutie pri srdci a vari som bol po prvýkrát v živote blízko infarktu. A možno som i taký slabší prekonal. Vytrhol som mu to čudo z rúk a na okružnej píle porezal na drobné kúsky. Starostlivo som to zabalil do čierneho igelitového vrecúška a v noci zahodil do rozvodnenej rieky Revúca ...

 

Autor: Ján Brtko

 

info_adm

 


Komentáre   

dokdok 0 dokdok
pekne!
Pekne napisane, poucne,odpocinul som si pri tom. Gratulujem!
2011-01-17 17:31 Odpovedať
lukra 0 lukra
Naozaj krásny príbeh aj keď poľujem len 15 rokov niečo podobné sa stalo aj mne a dodnes keď si na to spomeniem ma pichne pri srdci.
2011-02-04 21:48 Odpovedať

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

Mohlo by vás zaujať

Vyhľadaj na stránke

Prihlásiť

Zaregistrovať




podat inzerat zadarmo

Nájdete nás aj na Facebooku

polovnictvoterem3

Nové komentáre fotiek

  • webmaster: "Parádny"
  • HunterJan: "Lovu zdar !"
  • polovnickydvor8: "hallo
    pokial viem na slovensku s..."

Používatelia stránky

Stránku si práve prezerá 137  neprihlásených návštevníkov.
Heslom sa prihlásil:

Kontakt správca stránky

kontakt horar

xxzver, zviera, jelen, diviak, srnec, medved, liska, zajac, bazant, priroda, les, strom, luka, pasienok, teren, pribeh, poviedka, poviedky, rozpravky, vtip, kniha, kazatelna, posed, krmelec, krmitko, 4x4, malorazka, gulovnica, brokovnica, vzduchovka, zbran, pistol, buchacka, strelivo, strielat, strelby, pretek, trapp, parkur, naboj, strela, monolit, rws, sb, sab, sellier, bellot, federal, tsx, ttsx, lapua, zakon, vlastník, ochrana, optika, dalekohlad, puskohlad, kolimator, montaz, svenk, otocna, ocelova, weaver, horar, diskusia, diskusni, forum, fórum, chat, pokec, nazor, hunter, polovnik, polovnictvo, polovačka, polovanie, lov, lovec, myslivec, honitba, odstrel, poplatkovy, polovník, zdruzenie, PZ, SPZ, fotografie, fotky, foto, video, inzercia, inzerce, inzeraty, predam, prodam, kupim, koupim, baterka, svietidlo, príbehy, poviedky, frir, termokamera, nocne videnie, atn, pulsar, apex, scout,