www.horar.sk

V krabici od topánok, priniesol mi kolega z práce 3 malé vystrašené, len niekoľko dní staré zajačiky. Boli to mláďatká zajaca poľného. "Pozri čo som ti priniesol ", hovoril už vo dverách. "Bol som na vinici a zajačiky som vzal psovi priamo z papule. Museli byť niekde v tráve a ten psisko ich tam vyčuchal. Tak som si spomenul na teba a tvoje králiky, a to že ty by si ich mohol zachrániť."

Prvé čo ma napadlo bolo to, aby som im dal trošku vody, ktovie koľko hodín už boli bez tekutín. V lekárni som si bol kúpiť malé 2ml injekčné striekačky. Lekárnička mi poradila, aby som skúsil zajačikom dávať detský sunar. Tak som aj urobil. Na moje veľké prekvapenie, zajačiky po pár minútach presviedčania začali sunar zo striekačky cucať. Potešilo ma to a začal som dúfať v to, že sa mi podarí zajačiky zachrániť.

Mal som doma v zajačníku / králikáreň / jednu samičku, ktorá mala 4 mladé a tie boli približne také veľké, ako tieto čo priniesol kolega. Uvažoval som, že by možno bolo dobré, keby som ich dal k tejto samičke. Možno by ich prijala, a možno by ich aj začala kŕmiť. Bolo tu však aj riziko, že by ich mohla usmrtiť. "Risk, alebo zisk", povedal som si. Vzal som samičku a odložil som ju dočasne do druhého chlievika. Do hniezda kde boli jej 4 mladé, som opatrne vložil malé poľné zajačiky. Chcel som, aby malé zajačiky "napáchli" rovnako ako samičkine mladé. Nechal som ich takto až do večera.

Keď sa zotmelo, tak som samičku s obavou vrátil naspäť k mladým. Hodnú chvíľku som ich ešte pozoroval, aby som sa presvedčil ako sa samička správa k novým zajačikom. Samička nedávala nijako najavo, že by sa jej niečo nepáčilo a tak som ich nechal oddychovať.

Na druhý deň ráno s malou dušičkou pozerám do chlievika a s úľavou zisťujem, že zajačiky žijú. Samička bola kľudná a aj nové zajačiky boli pokojné, avšak brušká mali prázdne. Rozrobil som sunar a striekačkou som ich postupne nakŕmil. Kŕmenie som potom opakoval každý deň ráno aj večer. Samička ich buď nechcela kŕmiť, alebo im nechutilo jej mlieko, neviem. Bol som však rád, že ich aspoň ohrievala a poskytovala im akú-takú náhradu ich vlastnej mamy.

Prešlo niekoľko dní a zajačiky sa očividne prebrali, už ich ani nebolo treba presviedčať a samé cmúľali hrot na striekačke. Veľmi som sa tomu tešil. S manželkou sme sa striedali pri každodennom kŕmení a tešili sme sa ako sa im darí.

Ubiehali dni , zajačiky postupne začali prijímať aj inú potravu a aj celkom podrástli. S kŕmením sme prestali postupne v dobe, keď už prijímali samostatne trávu, seno a granulované krmivo pre králiky. Aj brušká sa im krásne zaguľateli. Celkovo sa prebrali a vtedy som vedel, že sa nám ich podarilo zachrániť. Zaujímavé na tom je to, že čím boli väčší, tým viac boli plachí a bojazliví. Toto majú zajace poľné dané geneticky, pomáha im to v prírode prežiť. Plachosť však nabrala taký rozmer, že sme ich museli premiestniť z obavy o ich zdravie, z chlieviku do vonkajšej oborky , ktorú máme vybudovanú pre králiky. Tu ich necháme celkom dorásť a potom keď budú v dobrej kondícii, ich vrátime tam kam patria - naspäť do prírody.