www.horar.sk

Minulý rok v júli som sa vybral pred večerom s povolenkou na lov srnca do lesa. Slnko sa pomaly začalo skrývať za ďaleké vrcholky hôr, keď som prišiel k rebríkovému posedu. Po rebríku som vyliezol a usadil sa. Za chrbtom a po ľavici som mal les a pred sebou ešte nepokosenú lúku a pole s rastúcou pšenicou. Po pár minútach, keď som si obzrel okolie, som si nabil guľovnicu 308W a čakal som.

Zapraskanie sa po chvíli opäť opakovalo a preto som sa potichu natočil na pravú stranu. Čakal som so zatajeným dychom, či sa niečo ukáže. Ale nastalo trápne ticho, aj vtáci prestali spievať, akoby sa na chvíľu zastavil čas. Hneď mi prebehlo mysľou, čo mi starý otec vždy prizvukoval v takejto chvíli – zostať ticho sedieť a pozorovať okraj lesa. Viem, že v tejto chvíli by väčšina mladých urobila pravý opak. Čo mi bude nejaký starec rozkazovať. Ale už veľakrát predtým som zistil, že v takýchto situáciách sú rady staršieho na nezaplatenie. A preto sedím ticho a pozorne sledujem okraj lesa po pravici. Opäť sa vpravo ozvalo zapraskanie ale teraz už len pár metrov od rebríka. Vo výhľade mi bránili kríky, ale aj tak som spozoroval nepatrný pohyb. Po pár minútach som spozoroval ďalší pohyb a na chvíľu som uzrel časť srnčieho parožia v kríku. Na malý okamih som pocítil ako sa mi „rozbúchalo" srdce a všetky zmysly znásobili svoju činnosť. Čas sa zrazu vliekol tak pomaly a zver sa stále nechcela a nechcela ukázať. Slnko pomaly zapadalo viac a viac a vo mne rástli obavy, či sa toho dočkám. A zrazu srnec stál pri rebríku, oňuchával ho, vetril a ja som sa zhora díval na jeho chrbát. Neviem prečo, ale vtedy som si spomenul na to, čo sa hovorí, že „ Najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta." Pripadalo mi to presne tak, len som nebol na koni ale sedel som na posede. Dokonalé splynutie s prírodou. Zatiaľ čo srnec vetril a čuchal rebrík, obzrel som si z výšky jeho štíhle telo a parožie. Tenké, nad uši, s krátkymi tromi vetvami a slabým náznakom perlenia ma nenechali n pochybách, že mám pod sebou mladého srnca. Zrazu srnec zdvihol hlavu a ja som sa mu pozrel rovno do tých jeho mladíckych očí. V tej jeho malej hlave sa mu istotne vírili myšlienky, čo to tam hore môže byť. Netrvalo dlho a srnec sa pohol vyšliapaným chodníkom, ktorý viedol cez vysokú trávu smerom k pšeničnému poľu. Vo vzdialenosti asi 50 m metrov od posedu zastal, natočil sa ľavou stranou k posedu, akoby naznačoval, takýto krásavec som. Štíhle dlhé nohy, krátka a úzka hlava, štíhly krk ma nenechali na pochybách., že mám skutočne pred sebou chovného srnca II.VT minimálne 3.ročného s pomerne pekným parožím slabého šestoráka. Na jednej strane som bol „nešťastný" že II.VT, keď mám povolenku na III.VT, ale na druhej strane rád, že mám možnosť vidieť a trochu „naštudovať" nádejného srnca. Srnec sa snažil za každú cenu, aby som sa prezradil kto som. No ja som ho len bez pohybu ďalej pozoroval. Tu srnec pohol hlavou, alebo urobil pár „odpichových" krokov. Aj jeho správanie ma utvrdilo v tom, že ide o mladého srnca. „Starý" by už dávno s krátkym „zabrechaním" zmizol ako duch v lese. Jeho snaha odhaliť „votrelca" vyústila do situácie, kedy sa „odpichovým" krokom pobral späť smerom k posedu. Keď som sa však ani vtedy nepohol, zostal opäť stáť. A tak siahol až na dno svojich dovtedajších mladíckych skúseností a spravil posledný pokus. Urobil pár skokov smerom doľava k lesu a pár krát „zabrechal" a zastal. No moje štúdium mladého srnca pokračovalo tým, že som zostal nehybne sedieť a len som ho očami sledoval. Srnec si po pár minútach uvedomil, že to sa mu asi len zdá a začal sa voľne popásať. Dokonca bol tak spokojný, že sa začal pri pasení približovať smerom k môjmu posedu.

Slnko už svojimi poslednými lúčmi osvetľovalo vrcholky hôr, srnec sa spokojne pásol a ja som sedel na posede. Keďže mladý srnec sa už nedal ničím vyrušovať, len občas zdvihol hlavu aby skontroloval okolie, začal som rozmýšľať čo spravím. Priznám sa, nie som zástancom rušiť zver pri opúšťaní posedu a preto som zostal sedieť a čakal som. Dúfajúc pri tom, že sa niečo stane a ja budem môcť nepozorovane opustiť svoje stanovište. A opäť mi blyslo hlavou, čo starý otec hovorieval: „ Ak chceš opustiť posed, najprv napočítaj do sto a buď sa zver ukáže, alebo budeš môcť nepozorovane opustiť posed." Tak som držal jeho rady a začal som v duch rátať do sto. Nepamätám si už pri ktorom čísle som práve bol, keď srnec náhle zdvihol hlavu a začal vetriť smerom doprava od posedu. Prerušil som rátanie a tiež som začal pozorovať v danom smere. Jedným očkom som videl, že srnec je stále v strnulom postoji a má v kolene zohnutý pravý beh. Znenazdajky sa otočil a skokom unikal vľavo do lesa, pričom začal intenzívne brechať. Bolo ho počuť aj vtedy, keď už jeho siluetu pohltil les. Bol som tiež zvedavý, čo mi zabránilo v ďalšom štúdiu srnca a vyplašilo ho a preto som ešte čakal.

Slnko už dávnejšie zapadlo a zrazu mi po pravej strane vyšli na kúsok pováľanej trávy dva menšie diviaky. Bolo to na vzdialenosť asi 30-40 m. Ako som o chvíľu zistil, jednalo sa o lanštiaka a lanštiačku. Lanštiačka sa hneď vrátila späť do lesa, ale lanštiak ešte chvíľu postál na lúke. Aj on asi chcel, aby som si ho lepšie obzrel. Bol som tomu rád, nakoľko už pár rokov sa diviaky v našom revíri neukázali. Prišli si asi pozrieť neďalekú pšenicu, či už je vhodná. Táto chvíľa netrvala dlho a aj on sa skryl do útrob lesa. Po obyvateľoch lesa mi zostali len krásne spomienky ( a žiaľ jedna dosť nekvalitná fotografia, pokazil sa mi mobil ) a tak som dorátal do sto, vybil flintu a pomaly som zišiel z posedu. Krátko som ešte postál pod posedom, možno som dúfal, že ešte niečo uvidím, ale keďže sa už nič neudialo, pobral som sa pomalým krokom domov. Bol som rád, že les sa mi odvďačil a odkryl jedno zo svojich mnohých a krásnych tajomstiev, čím mi pripravil tento prekrásny zážitok.

Autor: Ján Krnáč