baterkynoze
banner barracuda 2013 

baner_155x122

kruty2b

Poviedka z chotára.

srnca


Raz, bolo to už dosť dávno, teda ako pre koho, keď som bol ešte mladý a zdravý vyšiel som si raz s mojou čerstvo nadobudnutou brokovnicou na králiky do Hučiakov. Aby ste vedeli čo sú to tie Hučiaky, tak sú to tri staré výmole na stráni nad susednou dedinou sú pozarastané starou agáčinou, cez ktoré sa po veky valila voda z polí do neďalekého potoka.

 

Pôda je tam veľmi mäkká a sypká. S jemným pieskom ju tam príroda pomiešala, skrátka ako vatička, no a tam bolo králikom hej. Lebo v takej pôde sa králikom veľmi dobre diery hrabú. Bolo to tak koncom prázdnin a mal som takú neodolateľnú vôľu vyraziť si do chotára že som tam doslova letel. Po príchode som ihneď zaľahol a zaujal polohu ležiaceho strelca pod agátovými kríkmi, vo viere, že mi nejaký ten králik padne do rany. V ten deň bolo veľmi teplo a sparno. Po chvíli začalo pršať a ani ma to nemrzelo, lebo tichučký dáždík, ktorý začal padať na krajinu bol ako balzám pre celú šíru vysmednutú prírodu. Lenže králici si to tým pádom rozmysleli a nemienili vychádzať zo svojich dier. Mohol som ja tam čakať aj do rána, nechcelo sa im pretŕčať sa popred hlaveň mojej vzorne vyblískanej brokovnice. Čo bolo ešte horšie, že dážď pomaly hustol a hustol, pridával na intenzite a moja tenká zelená košeľa, ktorú som si pred nedávnom priniesol z vojny bola úplne mokrá. Musel som to vzdať a bolo mi to preukrutne ľúto. Asi ako keď frajerka nepríde na rande. Nuž nechtiac, ale musel som ísť domov. Nebolo mi naponáhlo, košeľa bola už aj tak celkom mokrá, dáždík bol celkom teplý a napokon nemal som sa kde náhliť. A vtedy ešte ani mobily neboli. Vydal som sa späť krížom cez polia smerom k našej dedine. Chvíľu som šiel popri agátovej medzi po chrbte oblého kopca, lebo u nás ani iné nie sú a potom som odbočil dole k potoku popri kukuričnom láne. Šiel som ako už vravím sám, nenáhlivo práznym poľom no a keď je človek sám, vtedy je najtichší, lebo niet s kým ani slova prehodiť a menej nôh aj menej lomozu narobí. Po daždi je zelina mäkšia a nešuchoce tak ako inokedy. No a vtom som ich uvidel, ba skoro by som povedal, že až vycítil, či vytušil. Boli dve aj s materou. Krehké ako kvetinky, oči mali ako malé studničky, dve sŕňatá. Trochu plaché, ale zvedavé vykukovali na ten veľký svet okolo kukurice. Zrejme si popoludní trocha pospali a šli si teraz nôžky trochu pocvičiť. Boli odo mnňa ani nie na tri metre, stŕpol som, nechcel som ich vyplašiť, zmariť tú vzácnu chvíľku. Nuž a keď som ich uvidel, ako by som skamenel, ba aj oči som sklopil k zemi, aby som nevyzeral ako živý. Mal som zrejme dobrý vietor, lebo ani ich mater stará srna s veľkými temnými očami, čo na mňa pozerala zpoza kukurice ma nezacítila. Srnčiatka vyšli s prítmia kukuričného lánu a jediné čo ich v tej chvíli zaujímalo, bolo to čudo čo nikdy v živote ešte asi nevideli a teraz tam stálo hneď vedľa kukurice. Rozumej mňa. So záujmom si ma prezerali a neprestávali sa čudovať. Ešte že nie som vlk. Pomaly skúmavo sa ku mne svorne priberali a skúmavo začali priňuchávať svojimi prekrásnymi nežnými noštekmi k mojim kolenám. Cítil som sa vtedy asi ako mladé dievča keď jej nesmelý mládenec po prvý krát šmátra pod sukňou. Trvalo to asi len niekoľko sekúnd, ale celkom jasne som cítil, ako sa mi noštekmi dotýkajú mojich kolien. Nevdojak som zodvihol viečka a pozrel na starú srnu, reku čo ona na to. Uprene sa na to všetko dívala a tŕpla nad tým, čo práve robia jej deti. A akoby skôr vytušila, ako postrehla moj pohľad, lebo sa zdalo že ma ešte stále nezavetrila. Srnčia zver totiž veľmi zle vidí, veci čo sa nehýbu. Srnčiatka tíško ako to už zver vie, zmizli späť do tieňa kukuričného poľa. Možno im mať či inštikt pošepli, že sa majú držať späť od toho dvojnohého neznámeho tvora. Pár sekúnd som ešte stál na mieste a neveriac, či to bol len prelud a či naozaj sa to stalo. Bola to taká krátka a pekná chvíľka, že sa ani nepamätám, kedy som také niečo skutočné a zároveň neskutočné zažil. Verte mi sú veci za ktoré sa oddá žiť a to nie len v chotári. Od vtedy uplynulo takých 33 rokov, ale tá pekná chvíľka mi v pamäti navždy zostane...


(obrázok je ilustračný)

Autor:
Pavol Beláň, Partizánske.

 

info_adm



Komentáre   

dubinak 0 dubinak
Aj to je život
Krásne pisaný zažitok.
2010-01-29 00:29 Odpovedať

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

Mohlo by vás zaujať

Vyhľadaj na stránke

Prihlásiť

Zaregistrovať




podat inzerat zadarmo

podporte nas fb

Nájdete nás aj na Facebooku

polovnictvoterem3

Nové komentáre fotiek

  • polovnickydvor8: "hallo
    pokial viem na slovensku s..."
  • jaro1: "Vyzera dobre."
  • allansaghy7: "Lovu Zdar !"

Najviac prezerané foto

Používatelia stránky

Stránku si práve prezerá 112  neprihlásených návštevníkov.
Heslom sa prihlásil:

Kontakt správca stránky

kontakt horar

xxzver, zviera, jelen, diviak, srnec, medved, liska, zajac, bazant, priroda, les, strom, luka, pasienok, teren, pribeh, poviedka, poviedky, rozpravky, vtip, kniha, kazatelna, posed, krmelec, krmitko, 4x4, malorazka, gulovnica, brokovnica, vzduchovka, zbran, pistol, buchacka, strelivo, strielat, strelby, pretek, trapp, parkur, naboj, strela, monolit, rws, sb, sab, sellier, bellot, federal, tsx, ttsx, lapua, zakon, vlastník, ochrana, optika, dalekohlad, puskohlad, kolimator, montaz, svenk, otocna, ocelova, weaver, horar, diskusia, diskusni, forum, fórum, chat, pokec, nazor, hunter, polovnik, polovnictvo, polovačka, polovanie, lov, lovec, myslivec, honitba, odstrel, poplatkovy, polovník, zdruzenie, PZ, SPZ, fotografie, fotky, foto, video, inzercia, inzerce, inzeraty, predam, prodam, kupim, koupim, baterka, svietidlo, príbehy, poviedky, frir, termokamera, nocne videnie, atn, pulsar, apex, scout,