Obdobie lovu srnca hôrneho sa blížilo ku koncu a zaneprázdnenému priateľovi, ktorý ma požiadal o asistenciu pri love v druhom termíne , sa nedalo nevyhovieť.
Kráčajúc revírom v neskorých popoludňajších hodinách sme narýchlo „ukuli” plán a zvolili miesto postriežky. Stará, rozkonárená baza na okraji lúčiny nás ochotne pritúlila k sebe a sediac tíško debatujúc, sme obdivovali vymenenú hlaveň na priateľovej 8x57JS.
Obdĺžniková lúčina s mraveniskami a kde tu hustým bodľačím sa jazykovito hlboko zarezávala do komplexu smrekovej hory. Vysoká stena starých smrekov po jej okrajoch dodávali tomuto miestu akýsi zatemnený, tmavý šat. Ľúbozvučné melódie operencov zanikli až na párik čiernych drozdov, ktoré prenikavo signalizovali narušiteľa. Líšku sme zaregistrovali, až keď vyšla z tmavých pásov vrhajúceho tieňa stromov. Predvádzajúc sa pred nami, neoklamala poľovnícke oči. Už tam stál, celkom ako duch. Šedivá, striebrosivá plná maska, krk, ťažisko posunuté dopredu, zavalité telo neomylne identifikovali starého známeho, spiatočníka, prešibaného všetkými masťami. Srnec, akoby vycítil naňho mieriacu osmičku a po dvoch troch skokoch zatiahol do tmavého tieňa na samom okraji hory. Trošku vyčítavo som pozrel na priateľa, nosiaceho dioptrie. Podal som mu môj remington a zobral jeho osmu. Triedrom 7×50 Zeiss bol srnec stále viditeľný, kľudne sa pasúc a takmer nemeniac „štand”. V puškohľade Zeiss 4×32 bol obraz o poznanie horší, len tmavé body. Hra na schovávačku pokračovala. Triedrom som porátal počet tmavých bodov vľavo a vpravo od srnca a keď bol otočený na „blat”, vediac, kde má hlavu, bleskovo som chytil osmičku, zalícil, odrátal a len len, že som nepotiahol spúšť. Toto sa opakovalo, ale nebolo to stále na istotu. Priateľ, znovu zalíciac osmičku, ju odlícil s polohlasným komentárom: je tma, ako v r..i. Srnec aj po „tomto” kľudne popásal a zmenil miesto nejakých 8-10 metrov. Pohľad v triedri zaznamenal aj niečo iné. „Biele kvety” listnatého stromu, vypínajúce sa na horizonte vrcholkov stromov a pod nimi v zvislej kolmici srnec. Dedukcie boli neodvratné. Bleskovo zamierená, vertikálne tiahnúca osmička po bielych kvetoch zastavila na tmavom bode, spúšť prekonala „ hluchý priestor” a nádherne vyladený, hlboký zvuk 8×57 JS sa ozýval dolinami.Ceremoniál, zo všetkými poctami a úprimným lovu zdar bol neopakovateľný a navždy ostane v spomienkach. Srnec bol prenádherne strelený.
P.S. Keď som u priateľa, štrngneme si, spoločne nám oči padnú na medailu a potľapkáme sa.
Autor: Jaro1
