Slovo dalo slovo a už sme vykračovali revírom s dnes už nebohým poľovníkom, funk. PZ, priateľom našej rodiny. Padal drobný dáždik a dúha na oblohe dodávali tomuto koncomájovému dňu zvláštnu príťažlivosť. Kochajúc sa scenériou prekrásnej prírody a vtáčiemu spevu sme došli až na miesto našej postriežky.
Ukrytý, stojac za ihličnanmi na okraji hory sme pozorovali neveľkú lúku s trnkovými, šípkovými a hlohovými krami s plejádou rôznych lúčnych bylín. Starý pán mal na týchto miestach opoznaného srnca, ktorému sa snažil už druhý rok dostať na kobylku. Keď už máš dnes tú tridsiatku, strieľať budeš ty, rozkázal a ja som sa neodvážil jeho prísnym očiam odpororovať. Podal mi do rúk svoju 222 s opt. ZF 4 a ja som si naplno uvedomil dôveru a pocit zodpovednosti. Niekoľkominútové ticho čakania, bez slov a pohybov náhle prerušil jeho dotyk a tíško zašepkal: je pri borovici, strieľaj. Prešiel som pohľadom na okolité stromy a lúku, ale ani borovicu, ani srnca som nevidel. Kútikom očí som pozrel na jeho nasmerovanú hlavu a už som ho zbadal. Srnec vychádzal spoza hlohového kra, preto som ho hneď nezbadal, / bol som nižšie postavený, v priehlbine /.
Bol opatrný a už už by zachádzal za ďalší ker, keď nemecký napináčik tichučko cvakol a 3,24 gramová pol. strela sa vydala na svoju púť. Po neodmysliteľnej cigaretke / on nefajčil / a vysvetlení si pojmov, že borievkový ker nie je borovica, padla ako výstrel očakávaná otázka. Strelil si dobre, trafil si ? Áno, mieril som na komoru a v okamihu stlačenia spúšte som ranu odpálil dobre, čiže bez strhnutia. Srnec bol zhruba 60-70 metrov a videl so komorové značenie po výstrele, odpovedal som. / starý pán značenie pre hlohový ker nevidel /.Dohľadávka nemala konca kraja. Poslúchajúc jeho príkazy sme prezreli nástrel, okolie a nikde ani kvapka farby. Mokrá a ohnutá tráva, tóry boli aj od inej zveri a bol z toho labyrint.
Predpokladaný smer úniku srnca bol podľa neho logicky do blízkej dolinky k potoku začínajúc pár metrov od nástrelu a preto sme začali systematicky a dôkladne prehľadávať tieto miesta. Po zhruba hodinovom neúspešnom dohľadávaní mi môj „vedúci” čoraz častejšie dával najavo pohľadom a slovami nespokojnosť. Chodil už dopálený krížom – krážom, zašliapujúc a nehľadiac na „ dobré stopy „ a vyhlásil, že srnca som chybil. Pripustil, že skoro ráno to ešte prehľadajú zo psíkom a znechutený odišiel. Vedel som, že ma tam samého nenechá a vráti sa , keď sa vyzlostí.
Vrátil som sa odznova na miesto, z ktorého som strieľal. Zrekapituloval som nanovo od prvopočiatkov celý dej, všetky detaily s prekvapujúco chladnou hlavou. Posledné videnie srnca, jeho natočenie a smer mi prezrádzali, že musel pravdepodobne predsa len unikať do strmého kopca stojatej hory, čo sa mi ale zas na druhej strane javilo ako nelogické, pretože poranená zver spravidla beží dole a nie hore. Driapajúc sa strmým chodníkom stojacej hory som ho našiel. Zhasnutý ležal na pravom boku asi 100-120 metrov od nástrelu s ukážkovou komorovou ranou. Pohľad na jeho mohutné červené telo a medailové parožie bol ohromný a nezabudnuteľný. Odmenený zálomkom a už srdečnou gratuláciou zo slovami Lovu zdar mi tento deň natrvalo ostane v pamäti. Diana, ďakujem Ti z celého srdca.
P.S. – spomínam s úctou na Vás, otče, spomínam s úctou na Vás, pane.
Autor: Jaro1
