Skutočný príbeh

ilustračné foto
Augustové popoludnie 1970 som trávil nad zošitmi a ZDŠ-kárskymi knihami a len čo otec prišiel z práce domov, jednu uniformu prezliekol za druhú a ja som hneď vedel, koľká bije. Pozrel som naňho žobronivým pohľadom, ktorému neodolal a už som bol vychystaný. S olovrantom v kapse, brokovou dvojkou na pleci a NKS na vodítku sme vyšli z domu a aby sme to mali výrazne bližšie do revíru, prebrodili sme malú rieku, ktorá zároveň tvorila hranicu revíru.
 
Kopírujúc rieku, sme posliedkou prešli zhruba 5-6 km, pričom otec plniac si zároveň aj povinnosti rybárskej stráže skontroloval niekoľko cudzích rybárov, prevádzajúcich rybolov. Koniec dňa sa nemilosrdne blížil a naviac ako na potvoru vypustili neočakávane priehradu, čím už nebolo možné rieku prebrodiť a tak sme museli voliť cestu naspäť domov druhov stranou rieky prejdením cez most v neďalekej obci.
 
Vracali sme sa teda susedným revírom, / otec aj ako hospodár PZ povolenie prechádzať ich revírom v takýchto prípadoch mal/ popri rieke bažinatým terénom a množstvo hviezd na oblohe nám zbytkovým svetlom osvetľovalo cestu. Odlesk hladiny niekoľkých neveľkých jazier, ku ktorým sme sa blížili nám prezrádzal, že už-už budeme pri železničnej trati, koľajniciach a za 25-30 minút sme doma.
 
BÁC, zaburácala tichom hromová rana a roj jedovatých brokov zasvišťal nepríjemne v najtesnejšej blízkosti nás. Stavač, idúci tesne pred nami padol na zem ako podťatý a jeho žalostné srdcervúce kvílenie a skučanie bolo neutíchajúce. Otec strašne zaklial a strhol ma jeho váhou bolestne a nešetrne k zemi. Začal som vzlykať a srdce som mal kdesi v hrdle, ale na rázne zakríknutie som sa „utíšil“. Ležiac na zemi oproti hviezdam otec čosi „vykukeroval“, zbadal odlesk „niečoho“. Bolo počuť aj zosuv kamenia, ktoré boli pri koľajniciach, čiže niekto“utekal“. Otec vstal, ukľudňoval, hladkal a ohmatával psa, ktorý už bol „ako tak“, rozkročil sa a psa ocikával, čo v tichu až tak čľapotalo. Vôbec som tomu nerozumel, že čo mu to robí. Následne vybral z dvojky patróny, zalomil ju, zavesil na plece a ja som sa bál. Niekto po nás strieľa a on si ešte aj vybíja zbraň? Vyvrcholením všetkého bolo, keď mi povedal, aby som ostal ležať, že sa hneď vráti. Rozvzlykal som sa znovu a tak ma zobral zo sebou. Prišli sme pomaly k tomu „odlesku niečoho“ a bola to motorka.
 
Čakali sme tam dlho – dlho a tichý zosuv skál pri koľajniciach čosi prezradil. Zrazu pred nami „vyrástla“ čierna veľká postava človeka. Bol to poľovník a s otcom sa minimálne trochu poznali, čo mi prezradil „rozhovor“. Otec mu ráznym hlasom vyčítal jeho konanie, pripomínajúc mu zákon a predpisy. Približujúc sa k nemu, tento uskočil, namieril na otca pušku a zreval: nepribližujte sa ku mne. Veľmi som sa bál. Otec mu pokojným, trošku prekvapeným hlasom povedal: ty chceš zastreliť príslušníka bezpečnosti ? Sám neviem, čo pomohlo, len naraz bol otec pri ňom a jeho pravačka bola nekompromisnáááááá.
 
Po „vyliečení“ psík už natrvalo kríval s brokmi v kolennom zhybe- kĺbe a „lekári“ v tom čase nedoporučovali chirurgický zákrok kvôli údajne vysokému riziku. Psík bol nakoniec utratený. Strelec, sudca z ľudu zaplatil finančnú náhradu za psíka v stanovenom rozsahu. Po vojne, ZVS som sa zastrájal, že aj ja mu dám na papuľu, no nestalo sa. Ospravedlnil sa. Ukazovák ho svrbí aj v dnešnej dobe a je veľmi chtivý po rane. No, čo už.
 
P.S. Otec mal aj vtedy tzv. druhú zbraň na opaskovom puzdre, vtedy som to nevedel.

Príspevok je na pamiatku môjho otca !

Autor: Jaro1

 

1
Komentáre

  Upozorni ma  
Upozorniť na
martin75
Host
martin75


Dobry pribeh Jaro,žial nie ojedinely.Je len smutne že niektory ludia sa ani po takomto kikse nepoučia.