Farár, rechtor a notár vybrali sa raz, krátko po tabakovej šlamastike, v bričke na návštevu k svojmu druhovi „pánu horárovi”. Zaumienili si, že jazveca vykopú z brloha. Starý otec a farárov sluha niesli za pánmi lopaty, čakany a iné nástroje.
Psy veselo obskakovali svojich gazdov, oňuchávali pne a za každým tretím pokropili lesnú trávu, aby nezožltla, lebo už bolo dlho hrozné sucho.Deň ako na objednávku. Na bezoblačnom nebi žiarilo slnko. Vtáčiky štebotali, čo poľovníkov utvrdzovalo v presvedčení, že pekné počasie ešte potrvá. Nešlo sa ešte ani pol hodinku, keď rechtor so štyrmi bradami zamrvil sa v bričke a povedal: – Hádam by sa už, páni bratia, patrilo aj zastať. Posaďme sa do trávy a dačo si zajedzme.
A tak sa stalo, že páni zišli z bričky a rozložili sa v tráve. Keď sa najedli a napili, kartár a notár navrhol zahrať si ferbľa. Veď jazvec z brloha neutečie, keď sa k nemu valí vzácna návšteva podpolianskych jágrov… Hrali teda, len sa tak prášilo. – „Hádam by sme mali už prestať”, – navrhol rechtor po dvoch hodinách, – „akosi som vyhladol” a keď som hladný, som bezvládny, ani mi nejdú”.
Keď sa naješ, hlava ti klinká, driemeš a nevidíš na karty. Pamätaj si, ty hriešnik, najväčší hriech je obžerstvo! – zarypol farár do rechtora, ktorý mal brucho blízko nad kolenami a hneď na ňom – bez hrdla – sa kolísala dobrácka hlava so štyrmi bradami a čiapočkou ako dlaň.
O hodinu rušali ďalej. Kone sa ešte ani poriadne nerozbehli, keď poľovníci zbadali na čistinke krásneho srnca. Pásol sa v nezvyčajnom čase. Prvý ho zbadal rechtor. Aj si ho sám majstrovsky odbafol. Kmene parohov mal mimoriadne hrubé a na spodku krásne operlené. Všetci traja ich obdivovali. Horár, unavený nekonečným vyčkávaním priateľov, spal na dohovorenom mieste spánkom spravodlivých. Chrápal tak hlasno, ako keď cirkulárka reže hrčové hrabové drevo.
Keď poľovníci došli k nemu, jednomyseľne uznali, že ho zo spánku neprebudí ani výstrel z Tučnej Berty, v tom čase najslávnejšieho kanóna nemeckej armády. Notár však nelenil. Prikázal sluhom, aby srnca vyvrhli. Teplé srncove vnútornosti o chvíľu už nemilosrdne pchal chrápajúcemu „pánuhorarovi” do odhrnutých nohavíc na brucho, Keď chichúňajúcich sa druhov odvolal nabok do úkrytu, vystrelil dva razy do vzduchu.
Horár bol z tvrdého spánku hneď a zaraz v haptáku, ani keby stál na raporte pred samotným cisárom – kráľom. Smiešne, nechápavo pozeral zôkol-vôkol, no nevidel nič podozrivé….. Vtom však zacítil na bruchu nezvyčajné teplo. Súčasne zbadal, že mu trčí aj niečo z nohavíc. Preľaknuto si sadol na pažiť a sám sebe popod nos tíško šomral: – Čvarga pytliacka, teda neušiel som vám! Dostali ste ma…..Som mŕtvy!…. – Aj sa na chvíľu vykopŕcol do trávy ako nebožtík…. No čoskoro mu to zase zaplo: – Hm, ale ak som mŕtvy naozaj, prečo sa mi žiada piť?!… Lenže, aha vnútornosti mám von! Predsa mi je amen! Och, žena moja…! Deti moje…! Už ste siroty..!!! A tvrdý „pánhorár” zaplakal nad svojím bezútešným osudom… Keď sa utíšil, jeho posledným želaním bolo doraziť niekoľkými dúškami takmer dopitú fľašu, ktorá ležala vedľa neho. – Zbohom, svet..!… Zbohom, moji verní kamaráti!… Darmo som vás čakal! Ostanete už iba traja. Osirotený ako moje deti a žena – vdovica!
Keď už prikladal fľašu k ústam, cintľavý farár vyšiel k nemu s otvorenou náručou a milým úsmevom utešiteľa: – Prichádzam, synu aby som ťa zmieril s Hospodinom! – povedal naoko súcitne. – Ej, či si dobrá duša! – vzdychol horár. – Dobre, že ste tu. Dožívam…. Pytliaci ma trafili na mäkko. – Ešte si ty, slávny jáger, požiješ! – veštil dobrodušne farár.
Horárko, to sme si s tebou len tak troška zašpásovali! – prihovoril sa mu nakoniec okrúhly rechtor, zatiaľ čo sa fúzač notár smial tak hlasno, akoby niekto erárnu deku driapal. Tu a tam vyrazil zo seba : – Horárko náš, zle sa cítiš pred smrťou? Však, oveľa lepší pocit je kamaráta obracať na posmech… ako sám posmech zliznúť, nie? Horár sa vyzliekol donaha. V potoku si ako Adam prepieral spodné zakrvavené oblečenie. Očistom sa smial aj on, ale v duchu sa zastrájal. Kul za žerava želiezko odplaty… čítajte v ďaľšom príbehu…
Príbeh z knihy Detvianska nátura od Ľuda Zelienku.
Detstvo
Ďakujem za to že ste mi týmto príbehom pripomenuli moje detstvo. Knihu od Ľuda Zelienku Detvianska nátura som čítal ešte ako chlapec a už vtedy som sa dobre zabavil. Dobrá kniha od toho istého autora je aj kniha Poľovnícke smiechoty, ale aj iné.