O našom poľovnom hospodárovi …

Náš poľovný hospodár bol statný chlap, vyžarovalo z neho sebavedomie a pokoj. Keď išiel po dedinskom chotári, pripomínal mi, akoby nejakého vladára, ktorý si chodí len tak, po svojom kráľovstve. Mal pomalý a nenáhlivý krok, no chodec bol z neho vytrvalý. Postavou a držaním tela sa veľmi podobal a to by ste hádam ani neverili, prezidentovi Slovenského štátu.

Bol však od neho určite vyšší. Okrem toho aj on sa volal Jozef a možno aj preto mu prischla prezývka že: „Tiso.” Myslím však, že jemu to vôbec nevadilo. V období, keď sme sa my stávali mladími poľovníkmi, začiatkom sedemdesiatych rokov, pracoval na miestnom JRD-é, ako družstevných hájnik. Trávil preto veľa času v našom poľovnom revíri a poznal jeho zákutia tak dobre a dokonale, ako hádam nik v našej dedine. Povedal by som, že naozaj dôverne poznal každú medzu, či pole. I keď sa obraz chotára v závislosti na čase a ročnom období neustále menil, vedel z miestnych poľovníkov hádam najlepšie, kde a kedy zver býva, kade chodieva a kam jej cesty vedú, čo poviem vám, je teda veru veľké umenie, toto všetko takto dopodrobna poznať…

Tiež sa veľa naučil popri tejto robote aj o miestnych ľuďoch a neraz nám o nich rozprával rôzne neuveriteľné príhody, ktoré v poli s nimi zažil a nad ktorými sme my vtedy mladí ľudia, len vyvaľovali oči.

Napriek tomu, že pôsobil dojmom vladára, k nám mladým začínajúcim poľovníkom sa správal, povedal by som, že až ako vlastný otec. Ba niekedy som mal dojem, že hádam ešte aj lepšie. Brával nás rád a pravidelne do chotára aj so svojim kamarátom Pištom. Chodievali oni spolu do poľovného revíru, ako nerozlučná dvojica a potom každú vychádzku chotárom končili večer v miestnej krčme prezývanej „Papuča” pri pive. To bol pre nich obidvoch, ten najkrajší koniec dňa. Čo sme my, vtedy mladý poľovníci nemohli nijakovsky pochopiť, lebo chotár a poľovnícvo nás vtedy preukrutne zaujímali. No dnes, keď už aj my máme toľko rokov ako vtedy oni, už áno…

Mne samému veľmi pripomínali dvojicu veľkého a malého brata, pričom náš hospodár bol samozrejme ten väčší aj múdrejší. A zvyčajne s tým menším vedel niekedy aj vybabrať. Na čo sa nám jeho kamarát Pišta aj občas posťažoval…

Raz na jednej z jeho pravidelných obchôdzok družstevného chotára, našiel mladého opusteného psíka v stohu slamy, ktorý svojim vzhľadom pripomínal poľovného psa, „Welšteriéra.” Bola to taká malá hrudka elánu a tak sa mu veľmi zapáčil, že si ho hneď odniesol domov, vo vrecku starého kabáta.
Potom ho začal brávať aj do chotára a postupom času z neho vycvičil, takpovediac na svoj obraz, veľmi šikovného poľovného psa a dal mu meno: „Punťo”. To by ste neverili, ako si tí dvaja dobre spolu rozumeli. Psík reagoval priam na každé jeho gesto a okamžite vedel nájsť ukrytú zver, nech bola kdekoľvek. Jeho špecialitou bolo najmä vyháňanie líšok, či jazvecov z brlohov, alebo nejakej inej zlezy, ktorá sídlila najmä v stohoch slamy, či v podzemných dierach..

Punťo, občas ho volal aj „malinký”, mal však ešte jedného dobrého kamaráta a tým bol pes suseda Zacharu „Bobino”. Celé dni sa spolu hrávali, ako nerozlučná verná dvojica a dalo by sa povedať, že takto spolu vytvorili dobre zohratú psiu svorku.

Náš hospodár to postrehol a začal ich teda obidvoch spolu brávať do chotára. Oni sa mu za to vedeli odmeniť a pracovali pre neho, ako sa hovorí: „O dušu.” Išli sa priam dotrhať, keď s ním boli v chotári. Ich dobrácke oči žiarili štastím, keď mohli pre svojho gazdu čosi urobiť, ako to už len také verné psie duše vedia. Vďaka ich každodennému tréningu sa z nich pomaly a isto stávali skúsený profesionáli. Napriek tomu, že nemali ušlachtilý pôvod, či rodokmeň, dokázali podať taký perfektný výkon, ako čistokrvní svetoví šampióni a to aj vo viacerých disciplínach, pre poľovných psov.

…Až raz potom prišiel ten osudný deň. Naši družstevníci kosili ďatelinu nad starým hájom a vtedy sa dalo samozrejme predpokladať, že pri jej dokášaní, tam bude ukrytá nejaká tá zver. Najčastejšie to bývala líška, alebo nejaká iná zver. Hospodár stál na okraji ďateliny, diskutujúc s družstevníkmi. Punťo s Bobinom pracovali obďaleč s elánom, ktorý bol pre nich charakteristický. Čakali na konečné dokosenie poľa. Pri takom dokášaní sa zver neustále uhýba traktoru s kosačkou doprostred lánu, až nakoniec sa nemá kde ukryť a musí voľky-nevoľky vybehnúť von. Nazháňa sa tam vtedy toľko všelijakého zvieracieho drobizgu, že sa často aj skúsený poľovníci, nestačia čudovať, čo sa tam všetko nájde… Nuž bolo tam čo zavetriť, či ponaháňať, pre nadšeného Punťa. Vyrazil teda vpred a to bol pre neho, jeho posledný lov. Kosačke za traktorom nevenoval v tom loveckom ošiali dostatok pozornosti a tá mu jeho bystré nôžky skosila v tragickom okamžiku..! Chudák, ani v tej chvíli veru nechápal, čo sa mu to vlastne stalo..! Okolo stojaci chlapi to však ihneď zbadali a povedali to nášmu hospodárovi.

…Nuž smutná to bola chvíľa, keď musel strhnúť flintu s pleca, aby ukončil hrozné trápenie svojho verného psíka..! Zomrel tam ranou z milosti na rodnej hrude. V rozmachu svojich síl, lebo do psieho dôchodku mal on veru ešte ďaleko… Nuž takto smutne-presmutne, vtedy dobilo chrabré Punťove srdce.
Takéto kosačky ukončili veru bezpočet takýchto, pre niekoho bezvýznamných životov, nuž ale život je krutý, nie len pre nás ľudí. A takéto masakre pokračujú neustále ďalej. Dnes poľnohospodári v snahe získať z lánu, čo najvyšší výnos, nastavujú svoje moderné, rotačné kosačky, tak nízko, že ani to najmenšie zvieratko neprežije i keby sa akokoľvek k zemi pritislo..! Jedine ak malá myška, keď to ešte stihne, vbehne včas do diery a zachráni si tak svoj holý život. Nadmerné používanie chémie je tiež nekonečný príbeh. A tá neškodí len nemým tváram, ale najmä nám ľuďom. No čo, veď liga proti rakovine celkom dobre funguje..! Na túto tému sa napísalo už veľa románov. Škoda slov. Nenásytnosť človeka je veru bezmedzná. Kto vie či mu to raz Pán Boh, na poslednom súde spočíta.?! Ja verím že áno..!

V tých rokoch tiež chodievali naši družstevníci aj pásavať jalovice do podhorských oblastí, kde bolo veľa nevyužitých pasienkov. Pokým ostatní družstevníci tam odchádzali s obavami, náš poľovný hospodár sa tam vydal, ako na zaujímavý výlet. Cítil sa aj tam, na rozľahlých úbočiach, pod vysokou divou Poľanou, ako doma. Zatiaľ čo podaktorí dedinčania si tam pripadali, ako vo vyhnanstve.

…A keďže nešťastie nechodí len po horách, ale aj po nás ľuďoch, dostal raz náš poľovný hospodár o niekoľko rokov neskôr, jedného celkom obyčajného dňa, mozgovú príhodu. Názov tejto choroby znie celkom nevinne, ale jej dôsledky bývajú často priam fatálne. Zrútil sa mu vtedy jeho svet, šírych dedinských polí v rodnom chotári, po ktorom tak dlho a rád chodieval s puškou na pleci. Dlhé, predhé boli potom jeho dni doma za oknom, lebo už si nemohol výjsť s flintičkou do poľa. Ale duša poľovníka mu zostala až do smrti.

A keď aj bol po mozgovej príhode potom čiastočne ochromený na jednu stranu, sedával niekedy na stoličke vo svojej záhrade a opierajúc si flintu o plot, lovil vrany, lebo býval na okraji dediny a cítil sa vtedy znova ako poľovník…

Čo je to byť poľovníkom a vybehnúť si tak do chotára s vlastnou brokovnicou na pleci, to väčšina obyčajných smrteľníkov ani nemôže pochopiť, pravda pokiaľ neboli oni sami niekedy mladými poľovníkmi…

Dnes už bohužiaľ stretnete v našom chotári viac áut, ako nejakého toho zajka, či bažanta, ktorých kedysi bývalo u nás všade, priam nepreberné množstvo.

Náš hospodár chodí dnes už len po tých nebeských lúkach pravda, tam už brokovnicu nepotrebuje… Aj my sme už teraz starší, ako on bol vtedy, keď nás učil po chotári chodiť.Možno sa tam predsa len raz stretneme, ale nejaké dobré správy o stave našej prírody, mu bohužiaľ, už neprinesieme..!

Tak nech sa mu tam teda dobre vodí, v tom jeho nebeskom poľovnom revíri….

V Partizánskom: 8. nov. 2009
Autor: Pavol Beláň