Prefíkaný kanec – poviedka

Poľovnícke príbehy z najkrajších zákutí nádhernej slovenskej prírody čitateľom s láskou v srdci a s humorom v hrote ostrého pera vyrozpráva veľký znalec a milovník Liptova – Igor Mráz.

Prefíkaný kanec.

V škôlke na Bielych vodách v Teplom horár Morár zasadil zemiaky, aby vyničil pliagu dusiacu záhony lesných drevín – pýr. Dorastajúcu švábku objavil veľký diviak, ktorý veru nepohrdol vítanou pochúťkou. Podľa rylovísk a obtlačkov ratíc ako od jalovice sme vedeli, že ide o kapitálneho kanca. Preto sme sa rozhodli neodkladne konať.

Podľa stôp sme usúdili, že zalíha v grúni smerom do Skalného. V jedno doobedie som na motorke odviezol otca Švitku pod hrebeň medzi Teplô a Skalnô, kolegu Viktora poniže Teplého, aby sa vydriapal do boku, a mňa Diana navigovala nad dolinu Teplô.  Od škôlky sa po nočných stopách veľkého kanca pobral drevorubač so psom. So sekerou v hrsti, pretože pred ostrými diviačími klami má rešpekt aj medveď. Po hodine sa na hrebeni ozval osamelý výstrel. Vedel som, že Viktor zbehne k Švitkovi, aby mu pomohol s prípadným úlovkom, lebo bol k nemu o hodne bližšie ako ja. Dvaja chlapi diviaka ľahko obriadia, preto ma prekvapilo, keď som o pol hodinu zazrel Viktora prichádzať. Nadával na starého pána ako pohan. ,,Vieš, čo ten krochmeľ vyčudil? Odvalil jeleňa namiesto diviaka!´´ sťažoval sa už zďaleka.

V auguste sa vysoká už loviť mohla, ale na jelene sa zvyklo poľovať až od septembra. Aj to len hostia, nie lesníci! Prehovoril som nahnevaného kolegu, aby sme starému pánovi pomohli zo srabu. Hrozilo, že ho riaditeľ prepustí zo služby za takýto úlet. Vyvrhnutého jeleňa sme stiahli na dolinu. Tam mi napadlo, že mu dodatočne zlomím predný beh, aby sa otec Švitko mal na čo vyhovoriť. Oprel som prednú nohu o skalu, ulapil desaťkilový balvan a z celej sily som ho šmaril na píšťalu. Vtedy sa ukázalo, že ma trafil rovno do stehna. Padol som ako podťatý. Viktor sa začal rehotať, škodoradostne vykrikujúc, že dvaja paroháči sa razom ocitli na výrade. Veru, veľa nechýbalo, aby som zaľahol vedľa jeleňa, lebo hýbať som sa nemohol. Trvalo takmer polhodinu, kým neznesiteľná bolesť poľavila a ja som narazený sval ako-tak rozchodil.

Už ani neviem, ako sme kvôli veterinárnemu posudku tú nešťastnú jeleniu nohu napokon predsa len zlomili. Známy zverolekár prižmúril obe oči a do posudku napísal, že jeleňa zo zlomenou nohou by skôr či neskôr strhli vlci alebo prihlušil medveď. Švitkovi sa nepekný skutok prepiekol. Do konca života mi tvrdil, že len zo špásu mieril jeleňovi na krk, pozabudnúc, že flinta je už odistená. Obrovský kanec mi však nedal spávať ani po jelenej ruji. Vypozoroval som, že na švábku nechodí len do škôlky, ale aj do zemiačnísk na Kopaniciach. Bol to však starý prefíkaný kán. Keď v podvečer narazil na moju stopu, vrátil sa z polcesty a do rána vyrýval zemiaky v druhej lokalite.

Raz som ho však takmer dostal. Morár v škôlke preventívne nakládol oheň, aby odstrašil zver. V ten deň sa mi do lesa nechcelo, ale večer som zmenil názor, a tak som okolo desiatej v noci kľučal pri dohorievajúcej vatre. Keď plamene pohasli, hodil som si na chrbát deku a schúlil sa pri pahrebe. Nestihol som ani podriemať, keď sa ozrutný kanec zaryl asi tristo metrov odo mňa. Hodil som deku na pahrebu, aby ma žiara žeravých uhlíkov neprezradila. Chvíľu to vyzeralo, že sa mi diviaka podarí prešťať, lebo sa pomaly blížil. Už som si chystal pušku, že ho odfajčím, len čo dôjde na dostrel, keď oheň prudko vybúšil a bolo po mojich nádejách! Aj po deke, ktorá načisto zhorela. Viac som obrovského kanca nevidel. Možno aj preto, že zemiaky na Bielych vodách i na Kopaniciach horári napokon vykopali, takže atraktivita lokalít Teplô – Skalnô pre čiernu zver zákonite poklesla. Skúsený kanec sa presťahoval do bezpečnejších zákutí Ľubochnianskej doliny, kde v tom roku bohato zarodila bukva.

Príbeh z knihy:  Igor Mráz – Horár Sever 16.diel