Ako sme poľovali na potkanov

Kedysi boli na dedine potkany skoro všade. Stretnúť potkana niekde pod šopu nebolo veru žiadnou zvláštnosťou. No keď ich už bolo moc, zvyčajne sa čosi proti nim urobilo, aby ich bolo aspoň menej. Buď sa nastavila nejaká tá pasca, po našom „šlopec“, alebo sa im nasypalo otrovy, či sa pozval nejaký ten sused, ktorý mal psa tzv. potkaniara.

Pes potkaniar bol zvyčajne nižšieho vzrastu, to preto, aby vošiel ľahko pod chlievy, kde s potkanmi robil poriadok. No a musel byť aj riadne zaujatý bojovník. Takýto pes bol na dedine mimoriadne cenený a keď nejakého potkana potom lapil, dostal od gazdiny čo to zajesť. Ba aj jeho gazdovi sa ušiel nejaký ten štamperlík domácej pálenky. A prečo som začal o takomto psovi..? V našej šope sa v jednom roku premnožili potkany tak, že som mal z toho až hrôzu. Nikto z našich mi to neveril, lebo som bol najmladší v rodine a ešte aj preto, že oni večer nikdy nechodili do šopy. Ja samozrejme áno, lebo som tam chodil kontrolovať mojich holubov o ktorých som mal vždy veľkú starosť. Keď som raz tak večer vošiel do šopy s lampášom v ruke, nastal tam neuveriteľný šramot, doslova desiatky potkanov sa pakovali kade-tade. Liezli po hradách, kurínoch a bolo ich všade toľko, že som až žasol, aj keď som bol chlapčisko z dediny, na kadečo zvyknutý. Raz potom čírou náhodou išiel takto podvečer do našej šopy aj náš otec a vrátil sa odtiaľ šokovaný. Konečne mi už rodina uznala, že som mal pravdu. No napriek tomu však rodičia bohvie čo proti nim nepodnikali. Ja som bol, ako sa hovorí talent na takéto veci a začal som hneď križiacku výpravu proti potkanom ja sám. Najprv som pripevnil elektrické drôty na dieru do kurína, cez ktorú chodili potkany, ako po autostráde. Následkom čoho mali moji králici ráno zrno v hrantíku, ako vymetené do posledného zrnka. A veru som aj chytil jeden statný kus. Našiel som ho ráno pred králikárňou, lenže nebol to potkan, ale nejaký susedov pes. V tichosti som ho ihneď v záhrade, ešte za tmy zakopal. Nevadí nič sa nedeje, ešte že to nebol náš. Nastavil som teda elektriku do uzavretej šopy tak, aby sa tam nedostali náhodou ďalší psi. Po inštalácii zariadenia, som ho potreboval vyskúšať, nuž ale koho budeš zháňať takto večer… Tak som to vyskúšal ja sám. Baj-očko som teda zľahka kopol vlhkou bagančou do starého šporáka, na ktorom bol pripravený elektrický smrtiaci mechanizmu na potkanov a… Dostal som takú pecku, že som len s veľkým šťastím neskončil tak, ako ten pes deň pred tým. Nevadí, nezmieriteľný boj pokračoval ďalej. Potom som si požičal veľkú železnú pascu na potkanov od suseda. Na ktorú už len pohľad vzbudzoval rešpekt. No a vedieť ju nastaviť, na to bolo treba skoro zbrojný pas. Veď počkajte potkani, teraz to uvidíte..! A ráno zase smola, jedna zo sliepok, ktorá nespávala v kuríne, ale na hrade v šope, hneď skoro ráno skončila v ňom, lebo sa ulakomila na nastraženú kukuričku. Toto už bolo vážne a nemuselo by mi to u rodičov prejsť. Nenápadne som ju pohodil na hnoj a čo ja viem prečo zdochla, čudoval som sa potom…

Desivá osádka našej šopy mi ale nedávala pokoja. Musel som s tým niečo urobiť, lebo ako sa pamätám našim, ako by to vôbec nebolo vadilo. Jedného dňa som teda nalomil kamaráta Joža, čo mal práve takéhoto psa potkaniara, ako som už spomínal. Začali sme pri prvej diere čo sme našli v šope. Nasadili sme na ňu hneď jeho psa „Mulina“ do akcie, netušiac čo bude nasledovať potom. Psa to ihneď strašne začalo baviť a s veľkou vervou sa pustil do práce. Netrvalo dlho a už sme mali prvého. To nás veľmi posmelilo a v nasledujúcich chvíľach sme sa pustili s nadšením do práce aj my, hádam s väčším ako ten pes. Po niekoľkých minútach nasledovali ďalšie úlovky. Náhodou sa potom zjavil aj druhý kamarát, čo býval neďaleko a mal tiež psa potkaniara. Obidvaja psi pracovali jedna radosť. Naše nadšenie rástlo úmerne s každým chyteným potkanom. Odťahovali sme kuríny, odhadzovali staré haraburdy a prekladali všetko, čo nám zavadzalo v ceste pri ich love. Tiež susedia si povšimli, že sa u nás čosi deje a prišli ako sa na správnych susedov patrí, trocha pomôcť. Najprv sa chceli len pozrieť, ale neskôr lovecká hurúčka opantala aj ich. Čo nevidieť bolo nás hádam zodesať. V strede šopy viedla potkania diera stále hlbšie a hlbšie do zeme, no potkanov tam bolo neúrekom. Museli sme už veľmi hlboko kopať. Dobrovoľníci začali teda nosiť vedrá s vodou, ako keby horelo, aby sme ich vytopili, keďže veľká hĺbka diery nám už nedovoľovala ďalej kopať. Spolupráca tam bola priam neuveriteľná. Aj keď nám mnoho potkanov ušlo, úlovkov pribúdalo takou rýchlosťou, že sme tomu ani nechceli veriť. Celé pôvodné osadenstvo potkanej kolónie čítalo odhadujem, takých niekoľko sto kusov. Nikto z prítomných tomu nemohol uveriť. Vytiahli sme aj vzduchovky a potkanov čo zaliezli do susedovej siahovice, sme tam strieľali z blízka. Že v ten deň nikto neprišiel k úrazu, považujem skutočne len za zázrak. Každý mal v ruke nejaký ten papek a bojoval ostošesť. Už sme nebrali ohľad na to či z tej našej šopy niečo zostane, alebo nie. Kolónia potkanov sa rozutekala aj do susedných dvorov, mali vtedy veru aj susedia plné ruky práce, aby sa s nimi doma vysporiadali. Keď poľovačka vrcholila, Jožov pes sa náhle veľmi rozzúril a začal bojovne dorážať do jednej z dier. Nebolo to v tej situácii nič zvláštneho, aj keď zúril mimoriadne. O chvíľu sa objavil dôvod. Pod jedným balvanom zeme, čo sme odvalili, keď sme kopali, aby sme mu pomohli, našiel tchora. Bleskove ho aj zahrdúsil. Bol to vrcholný úlovok, toho dňa. Chytili sme ho priamo v jeho brlohu, ležal si tam skrútený v dobre vystlanom pelechu. Tchor sa totiž živý potkanmi, takže tento náš si býval, akoby uprostred vlastnej špajze. Tak veľkej potkanej kolónii, ako bola táto nemohol však nijakovsky ublížiť, lebo ich obrovský množiteľský potenciál vysoko prevažoval straty, ktoré im on mohol spôsobiť. Ku koncu poľovačky prišiel domov aj môj otec a tiež len žasol, čo sa to u nás deje. Pridal sa teda s nadšením aj on k nám. Celkom nakoniec zostalo po nás strašné rumovisko. Na našom dvore to v tej chvíli vyzeralo tak, ako keby tam vybuchla, taká menšia letecká bomba. Des potkanov bol úžasný, strašne pišťali a pakovali sa kade-tade. No naše nadšenie bolo nesmierne. Ošiaľ z lovu nás tak opantal, že sme sa správali ako Rusi keď hnali Nemcov na Berlín. Aj my sme tiež zvíťazili. Po boji ležalo na kope v záhrade pamätám sa, vyše osemdesiat kusov mŕtvych potkanov.

Bolo ich hádam za fúrik. Nuž keď sme to s kamarátom toho dňa začínali určite sme netušili, že to zoberie takýto koniec. Potkany potom dlhé roky obchádzali náš dvor. Nebolo po nich roky ani chýru-slichu. Bola tam vtedy u nás taká neuveriteľná atmosféra, spolupatričnosť ľudí, taká akú dnes už vôbec nenájdete, ako sa hovorí: „Ani so zelenou sviecou.“ Len potkanov, tých je stále veru dosť a nie len v starých šopách…

Autor: Pavol Beláň

 

Subscribe
Notify of
guest
4 Comments
Inline Feedbacks
View all comments
P@uLie
P@uLie
13 years ago

good job
Pekný príbeh, už len sfilmovať to treba.

sobolic
sobolic
13 years ago

Ďakujem
Ďakujem ti za príbeh , zaspomínal som si aj ja na staré dobré časy .

dokdok
dokdok
13 years ago

aj ja som si zaspominal
Ako kazdy chlapec, ktory vyrastal na dedine mal som aj ja tieto skusenosti. Ked si dnes pomyslim ako lekar ake choroby sme mohli dostat az sa mi dych zastavuje. Potkana sme nikdy nechytali do ruk, ale za chvost ano a nepamatam si, ze by sme si ruky umyvali.
Dnesne genaracie ofukne klimatizacia a dostanu astmu a ine alergicke problemy. Vyrastanie na dedine sme prisli do styku s vecami, ktore stimulovali nasu imunitu. Boli to krasne casi a tie litre vody co sme sa nanosili na vytapanie mysi a skreckov …..

hubert2012
hubert2012
8 years ago

skusenost
Aj my sme mali problémy s potkanmi vo firme. Jeden starý pán mi poradil, aby sme ich krmili šrotom, niekolko dní, potom do toho nasypali sádru… A skutočne to fungovalo, tie svine sa nažrali pšeničného šrotu aj so sádrou a zrazu sa objavilo pár potkanov nafúknutých a dlhší čas bol pokoj. Občas to opakujeme a funguje to..