Ako sme nechtiac skoro zabíjačku vykonali

V päťdesiatich rokoch veru nebolo toľko hračiek na dedine ako dnes. My sme vtedy mohli mať tak zo deväť rokov o inom sa ani nesnívalo, ako mať nejakú tú naozajstnú pištoľ… Neustále sme sa preto snažili nejakú zmajstrovať, ale nikdy sa nám to nepodarilo, lebo zohnať to najdôležitejšie hlaveň, sa vôbec nedalo.

Ja som bol som vždy jeden s tých, ktorým voňal pušný prach už od malička, ako božská vôňa, ktorá sa nedala ničím iným nahradiť. Ani vôňa tých najlepších maminých koláčov ho neprekonala. Skúšali sme preto všelijaké náhražky, napríklad rúrky z trisiek dieselových motorov, alebo čokoľvek iné, čo malo dierku vhodnú na zastrčenie malorážkového náboja, ale za moc to nikdy nestálo, vždy to malo nejakú tú chybu. Až raz… Prišiel ten veľký deň. Na skládke starého železa sme našli, nemusíte mi to veriť, ale hlaveň zo starej malorážky. Neverili sme vlastným očiam, ale bola to pravda. Mala šesťuholníkový prierez a bola poriadne hrdzavá. Predpokladám, že pochádzala hádam z čias Rakúsko-Uhorska. Na pištoľ však bola veľmi dlhá a tak sme si ju s kamarátom Jožom po bratsky rozpílili napoly a hneď sme aj zahájili výrobu našich pištolí…

Nábojov, to by ste hádam ani neverili, ale mali sme vtedy dosť. Zháňali sme ich tak, že sme vydrankali od jedného spolužiaka náboje do ruského automatu, ktorých mali kdesi na povale habadej a vymenili sme ich s ďaľším spolužiakom, ktorý býval na dedinskom majeri „Mancicko”, za náboje do malorážky. Tie on zase zohnal od svojho staršieho brata učiteľa telocvikára, čo učil kdesi až hen v Mojmírovciach. Spomínané náboje oni používali do svojho ruského automatu a pytliačili s ním v okolitom chotári. To sme my iba tušili… No a bártrový obchod bol uzavretý. Že sa vám to zdá zložité..? Že sa to nedá? Ale, kdeže. Ako sme to mi decká dokázali..? Nuž v škole. Mali sme na to celé dopoludnie. Niekedy až päť vyučovacích hodín. My sme za ten čas dokázali vybaviť čokoľvek na čom nám naozaj záležalo. Spriaznené duše, čo sme my vždy boli, tie všetko dokážu. Museli sme síce pritom aj trochu počúvať učiteľku, ale to sme nejako už vydržali. K dohode však nakoniec vždy došlo. Miro bol však tvrdý obchodník a za jeden automatový náboj nám dával len dva, nanajvýš tri long-rifle.

Výroba pištolí sa nám bohužiaľ akosi nedarila. Nebolo vtedy materiálu, ani na životne dôležité veci, nieto ešte na takúto ledačinu. Navyše aj zakázanú. Nuž ale, keď si raz takí dvaja chlapčiská vezmú niečo do hlavy, nezabráni im v tom ani svetová hospodárska kríza. Šmirgľovalo sa, brúsilo a pribíjalo ostošesť. Veľký deň raz nakoniec prišiel a mohlo sa začať veľkolepé skúšanie pištolí. Skúšali sme ich na tom najlepšom mieste a to v našej šope. Bolo tam miesta dosť, bolo poruke a rodičia vedeli že sme doma. Tak sa ani nestarali čo tam robíme. No a že tam niečo sem-tam buchlo, na to boli od nás už dávno zvyknutý. Nakoniec, pod lampou býva vždy najväčšia tma. Vložil som teda do hlavne krásny nový lesklý náboj a išiel som slávnostne vystreliť prvú ranu. Úžasná to bola chvíľa. Toto môže dokonale pochopiť, len naozaj spriaznená duša. Namieril som na jednu hornú dosku chlieva, kde sme mali prasa a natiahol som úderník. Nové gumy boli poriadne pevné. Tak a teraz to príde..! Pripravil som sa na poriadnu šupu, nevediac, čo tá nová pištol urobí. Odpálil som a… nič. Vzrušenie vystriedalo sklamanie. Zopakoval som tento pokus ešte niekoľko krát a ticho, ako v kostole. Už som sa aj pred kamarátom hanbil, že moje veľké technické dielo nefunguje. V strede náboja na kapsli bola už skoro diera a náboj stále nič, ani nemukol.

Vtedy sme bohužiaľ ešte nevedeli, že tento náboj má okrajovú zápalku. A my sme ako na just úderník úmyselne vyrobili tak, aby bil pekne do stredu kapsle. Asi to bolo vtedy pre nás šťastie, lebo vedieť vtedy tento technický fígeľ, bolo by teda beda nášmu okoliu a neviem, ako by to s našim detským strieľaním bolo dopadlo. Nuž začal som teda priam horúčkovité naťahovať a spúšťať úderník. Už som ani nemieril na tú hornú dosku na chlieve a len tak a spak ruky som robil: „puk-puk” a znova smerom na chliev. Opakoval som to mnohokrát a stále nič. Keď tu odrazu prásk..! Padla poriadna rana, ako v kostole. V šope to len tak zadunelo. A nám sa konečne uľavilo, že sa to nakoniec predsa len podarilo.

Lenže popritom sa mi aj zazdalo, že to naše prasa v chlieve trocha schŕklo. Ja som na to nedbal, ale kamarát Jožo ma na to potichu upozornil, že čosi sa tam stalo… A vtom mi to došlo..! Zaliala ma horúčava strachu, veď v chlieve je naše prasa..! S preukrutným strachom som ja vtedy otváral dvierka na chlieve. Prasa ležalo nepohnute pri doske, ktorá tvorila stenu chlieva, zrovna tam kde padol zásah a ani sa len nepohlo. Ohlásil som ho a ono nič. Hrôza! Kopol som do neho a trocha zareagovalo. Keď som vtom som zbadal v prítmí chlieva že mu po krku steká pramienok krvi. Bol som ako ohúrený. Pane Bože, „Zabil som naše prasa..!” Čo teraz.?! Táto myšlienka ma tak prestrašila, viac ako moja vlastná smrť. Prasa náš živiteľ rodiny je odrazu mŕtve. Bola to pre mňa taká tragédia, ktorú si asi sotva viete predstaviť…Vyšiel som von celý bledý a povedal som to Jožovi. Jemu veru tiež nebolo do smiechu. Skúsil som teda prasa prebrať a skoro som ho vtedy prosil: „Prasiatko, prasiatko, prosím Ťa vstaň.” A predstavte si prasa odrazu vstalo a celkom čiperne začalo pobehovať po chlieve a hľadať si niečo pod zub.

Ako by som sa bol znova narodil. Pocit úľavy to bol nesmierny. Po bližšom vyšetrovaní sme zistili, že guľka potvora síce prerazila hrubú dosku, ale našťastie škrabla to naše prasa, len asi centimeter hore na krku. Čo bolo teda aj moje: „Z pekla šťastie.” Spalo tak tuho, že si ten bleskový škrabanec ani nestihlo uvedomiť. Zásah guľkou totiž v prvej chvíli vôbec nebolí, toto nám raz rozprávali aj dedko Antalík pri pasení husí, ktorý boli kedysi v I. svetovej vojne ranený. Okamžite sme ihneď zdúchli zo šopy a samozrejme sme vôbec nič nevedeli…

Škrabanec na chrbte prasaťa naši potom zrejme považovali, za bezvýznamný, ktorý mohol byť povedzme aj od vidlí. Keď však bola potom riadna zabíjačka, náš strýko, čo nám robil vtedy mäsiara, si to ihneď všimol, lebo sa mu to ešte nezahojilo. Hneď mi to aj vytkol, že to som mu to asi urobil ja. Nuž nehádal som sa, ale nepriznal som sa veru, že s pištoľou…

V čase detstva musí mať človek, naozaj niekedy veľké šťastie, lebo inak by sa dospelosti pravdepodobne ani nedožil. Pre mňa to určite platí myslím, že dvojnásobne..! Nuž takéto sme my boli vtedy detičky.

Autor: Pavol Beláň