V tieni pralesa

foto: volodo
Stanislav Lolek bol akademický maliar, grafik, lesník, a predovšetkým veľký poľovník. Žil na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Narodil sa, a väčšinu života prežil na Morave, ale v období medzi vojnami mal prenajatý poľovnícky revír v doline Skalnô, v pohorí Veľkej Fatry.
 
Tu v tejto prekrásnej divočine, na dlhom horskom hrebeni medzi Medvedím a Tomášovým úplazom si dal vybudovať malú zrubovú, poľovnícku chatku… Možno práve v týchto, vtedy ešte skutočne divokých a neprístupných miestach, namaľoval množstvo nádherných obrazov zo života zveri a napísal niekoľko kapitol svojho Loveckého denníka. Chatka bola zasadená v prekrásnom lesnom prostredí vtedy ešte nedotknutého veľkofatranského pralesa. V tom čase sa tu ešte nevyskytovala jelenia zver v takom množstve, ako o niekoľko rokov neskôr. Ale bol to raj nádherných, kapitálnych karpatských srncov. A boli to srnce naozaj mimoriadne. Hoci nikdy nevideli pole, ich parožie bolo vysoké, dostatočne hrubé, bohato perlované a ryhované, dosahovalo výnimočné bodové hodnoty. Viem si to dokonale predstaviť, lebo neskôr, keď sa dolina Skalnô stala na pár rokov mojim lesníckym úsekom, pátral som po srncoch i po samotnej chate pána Loleka. Samozrejme, že v tom pátraní by som si sám nepomohol. Spomenul som si pritom na Štefana M., ktorý už dávno nežije, ale ktorý bol v mladosti verným služobníkom Stanislava Loleka pri jeho poľovníckych návštevách svojho liptovského revíru. Štefan, ktorého prezývali májovka, hoci neviem prečo, nám neraz rozprával svoje poľovnícke zážitky. Sám sedával v krčme pri stole, objednal si pivo a svoju obľúbenú borovičku, a presedel tam celý deň. S nikým nekomunikoval, ale keď zbadal naše lesnícke uniformy, prebudila sa v ňom dávno vyblednutá zelená krv, v očiach mu prebleskoval šťastný a radostný pohľad, že stretol svojich ľudí a môže si v ich spoločnosti zaspomínať na krásne chvíle strávené v prírode. Vtedy som vôbec netušil, že sa raz dám na písanie. Škoda, lebo mi uniklo mnoho krásnych a neopakovateľných príbehov, ktoré by možno vydali na menšiu knižku. Ak sa teda teraz vraciam do minulosti, chcel by som tieto riadky venovať obidvom loveckým spoločníkom, ktorí ma predišli na ceste do večnosti… Ale i súčasníkom, aby mali aspoň predstavy o pravej karpatskej divočine, kam pred lovcami nevstúpila ľudská noha a kde stromy, staré aj štyristo rokov, vytvárali dokonalú katedrálu, akú dnes sotva možno uvidieť. Tá gotika sa dotýkala azúrovej oblohy, namiesto organov vyhrávali čarovné a neopakovateľné symfónie dravé horské riavy pri svojej náhlivej ceste do mora po obrovských žulových balvanoch.
 
Ešte donedávna stála v Tomášovom úplaze posledná jedľa, ktorú môj polesný výstižne pomenoval Matkou Skalného. Mala okolo štyridsať metrovú výšku, v prsnej výške priemer okolo dva metre a odhadovaný objem možno dvanásť plnometrov drevnej hmoty. Navrhli sme ju spolu do zoznamu chránených stromov, sám som na ňu vešal informačnú tabuľku so štátnym znakom ochrany prírody. Ale pretože zostala posledná a vysoko vyčnievala nad okolité stromy, silná veterná smršť ju nemilosrdne vytrhla i s koreňmi a naša Matka nádherných starých porastov leží dlhé roky v koberci machov a lišajníkov. Na jej obrovskom, práchnivejúcom kmeni rastie niekoľko mladých jedličiek, akoby symbolicky vytvárali večne zelený veniec na pamiatku svojej prastarej materi. Vždy, keď tadiaľ prechádzam, zložím si z hlavy zamastený klobúk, pozriem sa do oblohy a márne hľadám rozložitú korunu, v ktorej nikdy neutíchal spev sýkoriek, kolohrivcov, krivonosov a ostatných drobných spevavcov. Ani chlpatá veverička nehádže na mňa nedozreté šišky, ako to kedysi dávno so šantivou radosťou robievala. A už vôbec neuvidím nádherného hlucháňa, ktorý na jej najspodnejšej hrubej haluzi vytokával svoju svadobnú pieseň, len čo trošku okopneli porasty čučoriedia a brusničia pod ňou. Vtedy ma prepadá akási zvláštna nostalgia, nepredstaviteľný smútok, aký sa človeka obyčajne zmocňuje pri pomyslení na nekompromisný a neúprosný prírodný zákon, totiž na zánik života…Samozrejme, okolo tej jedle chodieval i pán Lolek a jeho lovecký pomocník Štefan. Veď na hrebeni nad ňou stála jeho poľovnícka chatka.

Tak sa jeden rok stalo, že koncom júna musel pán Lolek na dva týždne odcestovať na Moravu, kde sa konala nejaká výstava jeho maliarskych diel. Zanechal Štefana samotného, aby strážil chatu, srnce, ale i nádhernú celopažbenú guľovnicu a náboje. Ubehol prvý týždeň a jemu sa minuli konzervy. Len malé vrecko klíčiacich zemiakov sa naňho ironicky usmievalo z kúta chatky. A pretože hlad je neúprosný pán, rozhodol sa, že si strelí nejakého srnčeka, aby nezomrel hladom. To sa zlomila v ňom povesť dobrého a poctivého horala, a ozval sa v ňom driemajúci lovecký pud, ktorý je v každom z nás. A ktorý sa niekedy zrazu a náhle objaví, len čo nastanú priaznivé podmienky a okolnosti. Vybral sa teda v jeden podvečer úzkou prťou pod Skalnú alpu, kde bola v ochrannom lese malá holina, a na ktorú temer pravidelne vychádzali dva srnce. Sadol si pod mohutný smrek a čakal na srnca. A veru nečakal dlho. Slnko ešte stálo vysoko na letnej oblohe, keď sa z hustého porastu kosodreviny vytiahol známy, kapitálny srnec a pomaly sa presúval na svetlinu, kde bola bohatá horská paša. Keď sa srnec pokojne rozpásol, náš pytliak z donútenia, akoby dávno patril k Hubertovmu cechu, si položil guľovnicu na blízky vývrat a vystrelil. Srnec zostal v ohni a vyvrátil sa na zelený koberec čučoriedia a horskej trávy. Len potom prepadla Štefana poľovnícka horúčka, ale i neznámy hrejivý pocit z loveckého úspechu. Rýchle si ušúľal cigaretu a s pôžitkom si ju vychutnával. Potom sa pobral ku svojmu úlovku. Vtedy sa nad ním rozškriekala sojka, aby oznámila lesu smutné rekviem. Ale pri pohľade na parožky sa ho zmocnila nepredstaviteľná hrôza. Bol to totiž srnec určený pre pána Loleka. Ale pretože bolo vtedy srncov ako maku, a ešte i ďaleko lepších ako tento, upokojil sa. V duchu sa predsa len ospravedlnil svojmu hosťovi v jeho rodnej reči – pane Loleku, prominte ! Zručne a rýchle vyvrhol srnca, prehodil si ho cez plecia a ponáhľal sa na chatku. Tam srnca spracoval. Stehná položil do chladnej vody horského potoka ako do chladničky, nezabudol mäso zaťažiť balvanmi, aby mu ho neukradol medveď. Z vnútorností si urobil jágerek a dosýta sa najedol. Naklíčené zemiaky vyniesol nad chatu a ponechal diviakom.

Ešte v noci zaniesol zbytok diviny svojej sestre do dediny, aby to rozdala susedom a známym. Ráno nakúpil chlieb, soľ a tabak, a ponáhľal sa naspäť. Bolo potrebné robiť niečo s nádhernou trofejou. Zo srnčej hlavy stiahol kožu i kúsky mäsa a potom ju zakopal v rohu chaty pod svoju pričňu hlboko do zeme. Dúfal, že sa raz pre ňu vráti a bude mať spomienku na prekrásne chvíle strávené v divokej prírode fatranského pralesa. A potom hneď v najbližších dňoch našiel v Klenovcovom úplaze kapitálneho srnca pre pána Loleka. A v Čiernom potoku ďalšie dva. Vtedy bolo z čoho vyberať, srnčia zver tu mala temer výhradné postavenie, až oveľa neskôr sa začala rozmnožovať jelenia zver a srnčia pred ňou pomaly ustupovala do nižších polôh poľovného revíru. Keď sa teda konečne pán Lolek vrátil do svojich obľúbených a milovaných končín, kde dokonale relaxoval od svojej náročnej umeleckej práce, boli stopy po upytlačenom srncovi dokonale zahladené. Vývrh i kožu zlikvidovali krkavce, kuny a líšky, ba i vlci a medvede. Niekoľkokrát sa prehnala letná búrka a vytrvalý dážď zmazal i posledné kvapky farby.

Hneď na druhý deň ráno priviedol Štefan pána Loleka na srnca v Čiernom potoku. Horské srnce vychádzali do ruje ako hodinky. Dovtedy temer nepoznali človeka a mali málo predátorov. Pán Lolek streli toho srnca a bol to vynikajúci kapitálny osmorák. Štefan si tak napravil svoju povesť a slúžil svojmu pánovi až do jesene. Samotný pán Lolek bol už starší pán a možno už cítil, že sa pomaly blíži i jeho hodina, zostal toho roku na svojej chatke až do začiatku jelenej ruje. Strelil potom ešte tri srnce, ba na začiatku septembra i svojho prvého jeleňa v tejto oblasti. Ozývalo sa vtedy len zopár jeleňov a celkom náhodou natrafili na slušného desatoráka. Keď pán Lolek potom naposledy odchádzal zo Skalného, neviezol so sebou len nádherné lovecké trofeje, ale vzal natrvalo i Štefana, ktorému tam našiel dobrú práce kdesi na poľnohospodárskom majetku. Štefan sa tam usadil na celý život, nikdy sa neoženil a nezaložil si rodinu. Ako starý mládenec sa potom vrátil v dôchodkovom veku do svojej rodnej dediny, kde chcel dožiť svoj život u ovdovelej sestry v malej dreveničke. Starý pán Lolek bol dávno na druhom svete, keď mi Štefan rozprával o svojej srnčej trofeji, ale už nemal síl dostať sa na miesto bývalej chatky. Pretože som bol sám nesmierne zvedavý, sľuboval som mu, že ju nájdem, a že mu ju potom prinesiem. Ale dlho sa mi to vôbec nedarilo.

Dlhý horský hrebeň medzi Medvedím a Tomášovým úplazom bol miestami zvalený starou, nespracovanou kalamitou. Na chatu tiež spadlo niekoľko obrovských smrekov, a tak bola navždy pochovaná pred zrakom človeka. Niekoľkokrát som prešiel celý hrebeň hore i dolu, ale bez výsledku. Chatka sa prepadla a pod búdami nakopených vývarov pomaly za tie dlhé roky celkom zhnila. Zostali iba základy zo skál a tam kdesi v rohu bola ukrytá nádherná srnčia trofej. Ale môj polesný si niečo pamätal a nakreslil mi na lesníckej mape približné miesto, kde chatka stála. Až potom neskôr, keď sa v Tomášovom úplaze otvorili prvé tri holoruby, podarilo sa mi neznáme miesto objaviť. Keď sme so ženami zalesňovali rozsiahle holé plochy, požičal som si od nich v piatok popoludní dve motyky a večer zaľahol do spacáka, aby som sa ráno zahral na zlatokopa. A skutočne som tam parožky objavil. To už bol Štefan dávno na druhom svete, a hoci sa dožil požehnaného veku a zomrel ako osemdesiatpäťročný, nemohol som splniť dávno daný sľub a odovzdať mu jeho zaslúženú loveckú trofej.

A bola to trofej naozaj parádna, vôbec nerobila hanbu svojmu poľovnému revíru. Naopak, potvrdzovala staré známe skutočnosti, že v období medzi vojnami žili v horách nádherné kapitálne srnce. I tento práve objavený mal určite bodovú hodnotu na nejakú medailu podľa dnešných kritérií a medzinárodného bodovacieho systému C.I.C. Aj keď lebka bola čiernohnedá a temer rozpadnutá, na paroží zostali len jamky po veľkých a hrubých perlách, konce lodýh všetky chýbali, nedali sa teda merať niektoré veličiny na stanovenie bodovej hodnoty, odhadol som srnca minimálne na striebornú medailu. Odložil som si ho teda na pamiatku a nadobudol presvedčenie, že i napriek tomu, že sa z revíru stala chovná jeleniarska oblasť neprestal som dúfať, že na nejakého dávneho potomka po takom vynikajúcom genofonde predsa len raz natrafím…

A pretože v mojich žilách vtedy hlasno žblnkotala zelená krv, pustil som sa do hľadania vytúženého srnca ešte v ten deň. Prespal som dve noci vo vynovenej chate na Kladnitej, prebrúsil celé Skalnô, Teplô i Sojkovo, ale žiadneho srnca som nevidel. Iba jedna srna s mladým mi vyskočila spod chodníka kdesi v Zajačej dolinke. Až keď som sa vracal domov, zbadal som v hornom konci rúbaniska v Čiernom potoku podozrivý tmavočervený bod. Pozorovací ďalekohľad mi ukázal v zornom poli statného srnca. Už sa však zmrákalo a srnec zaťahoval do blízkej smrekovej mladiny. Nebolo času poriadne si ho prehliadnuť. Ale nasadil mi chrobáka do hlavy a v najbližších dňoch som po ňom sliedil ako rys. Ale musel to byť starší, skúsený srnec, lebo bol veľmi opatrný a lišiacky prešibaný. Vyšiel vždy tam, kde som ho najmenej očakával. Ale po skončení srnčej ruje sa na kosť vychudnutý vrátil na svoje pôvodné miesto v Čiernom potoku. V polovici septembra udreli silnejšie mrazy. Z horských javorov opadalo prvé zožltnuté lístie. Nad horizontálnym chodníkom v Čiernom potoku rástla na zamokrenej pôde početná skupina dospelých javorov. Práve v čase opadávania listov sa tu zdržiavalo veľa zveri. Museli im javorové listy chutiť ako zákusky, lebo chodili tam čriedy jeleníc, ba videl som tam po ruji i niekoľko jeleňov. Raz jedna stará jelenica doslova čakala na padajúce listy a vo vzduchu ich lapala do papule.

Kráčal som popod tie javory akosi v polovici septembra, už sa začali ozývať jelene. Bolo treba nejakého vyhliadnuť pre ohlásených hostí, a tak som opatrne postupoval. V skupine javorov ma upútal odrazu nejaký podozrivý pohyb. Priložil som k očiam pozorovací ďalekohľad a neveril vlastnému zraku. Vari šesťdesiat metrov odo mňa sa na lístí popásal vyhladnutý a vychodený srnec. Bola to preňho v týchto holých smrečinách určite lahodná pochúťka, lebo mi nevenoval žiadnu pozornosť. Mal som i pomerne priaznivý vietor, a tak som si srnca dôkladne poprezeral. Bol som trošku sklamaný, lebo z jeho hrubých pučníc vyrastali len holé lodyhy bez akýchkoľvek výsad. Bol to zrejme starší srnec, typický spiatočník. Ale hrúbka tesne nad ružicami bola slušná, i perlovanie bolo nádherné. Kmene parožia boli snehobiele a ostré ako šabľa. Siahali vysoko nad uši, nebolo pochýb, že to mohol byť kedysi kapitálny srnec. Možno potomok generácie, na ktorú dávno predo mnou poľoval samotný pán Lolek. Neváhal som a oprel svoju kozlicu o lieskovú palicu, ktorú som od istej doby nosil so sebou. Opatrne som namieril kríž puškohľadu na lopatku srnca a potiahol som jemnú spúšť. Nevidel som značenie, ale ani odbiehajúceho srnca. To bol dobrý znak. Chvíľu som počkal, ako káže stará dobrá poľovnícka obyčaj, vyfajčil jednu povinnú cigaretu a potom som sa pobral na nástrel. Bol to nádherný pohľad. Na koberci zeleného čučoriedia, ovenčeného zlatistými javorovými listami, nepohnuto ležal môj srnec. Ohmatal som parožie, bola to celkom slušná, poľovnícky zaujímavá trofej. Rýchle som ho vyvrhol, prehodil na plecia a ponáhľal sa do chaty Diany, ktorá bola najbližšie.

Mal som opretú o zrubovú chatu svoju JAWU 25O, mohol som pohodlne nocovať doma v posteli, ale chcel som si sám v tichu lesnej katedrály vychutnať ono známe opojenie, akúsi nirvánu, ktorú každý správny lovec prežíva po silnom zážitku. Urobil som pred chatou malú vatru, opekal na ražni srnčí jazyk a bolo mi rozprávkovo fajn. Na oblohe jasne žiarili hviezdy a poletovali ako svätojánske mušky. Pomedzi ne plával bledomodrý kotúč mesačného splnu a zdalo sa mi, že sa blažene usmieva na krajinu a dodáva celému večeru akýsi sviatočný nádych. Cítil som sa šťastný a nadmieru slobodný. Konečne som sa dostal k tomu slovu, sloboda. To bolo vari to podstatné, čo ma k poľovačke pútalo najviac. Túlať sa nekonečnými lesmi za svitajúceho rána, alebo za romantických večerov. Chodil som do tej lesnej katedrály s pietou i úctou. Chodil som sa tam modliť v čase i nečase. A sama príroda sa mi veľakrát odmenila za moju námahu a prechodené kilometre hodnotnou poľovníckou trofejou. Samozrejme, mohol som postrieľať viac zveri, ako mám uvedené v presnej štatistike, ale to nie je ten pravý zmysel poľovníctva. Smreky a jedle, javory a buky, kosodrevina a limby mi dodávali nesmiernu silu do života. Chodil som sa tam nabíjať, aby som vládal žiť. Dnes viem, že i tieto živé bytosti majú svoju dušu a že s človekom spolucítia…

Schyľovalo sa k polnoci, blízko nad chatou sa ozýval kuvik a vedľa mňa veselo žblnkotal horský potok. A ja som stále spomínal na dnešný krásny deň. Potom som si spomenul na pána Loleka a jeho verného loveckého spoločníka Štefana. V duchu som im poďakoval, že mi ukázali nádherný kus prírody, kde sa dejú viditeľné a hmatateľné zázraky…

Autor: Ján Brtko

 

Prihlásiť sa na odber
Upozorniť ma na
guest

7 x komentované
Inline Feedbacks
View all comments
Tula
Tula
13 years ...

Pochvala s otázkou
Pekný príbeh a prekrásne opísaná príroda… Ozaj a aký druh javorov to bol, to by ma celkom zaujímalo.

jano1948
jano1948
13 years ...

Poďakovanie
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorým moje poviedky dali aspoň kúsok radosti. Zn. Tula – jednalo sa o javor horský – Acer pseudoplatanus, ktorý sa v horských smrečinách vyskytuje pomerne zriedkavo, možno preto je pochúťkou pre zver. Na túto skutočnosť ma upozornil starý horár pred päťdesiatimi rokmi a mal naozaj pravdu. Ešte raz ďakujem za každé dobré slovo, ktoré je viac ako honorár, ktoré je ako balzam na moju dušu, ktorá sa musí zmieriť s tým, že sa jej horská katedrála každým dňom nenávratne vzďaľuje… Autor : Ján Brtko.

stempi
stempi
13 years ...

Pekne opísaný príbeh a pekne opísaná príroda.Je cítiť,že autor žije s prírodou.

virgi
virgi
13 years ...

🙂
maľovanie slovom..krásny príbeh.hlboké vnímanie prírody a rešpekt pred ňou.

jano1948
jano1948
13 years ...

odkaz
Prosím zn.virgi aby sa ozvala na môj mail. Chcem jej osobne poďakovať za povzbudzujúce slová a zaslať jednu poviedku. Ďakujem.janoprasivsky@oznam.sk

jarik
jarik
9 years ...

Veľmi pekný,ozaj veľmi pekný…
článok . Poteší dušu , a umožní vrátiť sa aj k vlastným príjemným spomienkam (na vrchnom chodníku od Kladnitej som v r. 1998 ulovil veľmi pekného ,asi 8-ročného vidlicového -večného- osmoráka). Faktograficky však podotýkam ,že podľa mojich vedomostí vo Veľkej Fatre v danom období (nájom revíru majstrom Lolekom) vlci nežili už najmenej 70-80 rokov. Môj nebohý ocko , inak tiež lesník a poľovník ( pochádzal zo Sklabine pri Martine ročník.1922) mi rozprával,že jeho starký zažil ako malý chlapec niekedy v polovici 19.stor. keď sa svorka vlkov v zime snažila podhrabať do susedovie ovčína. Takisto jeho vrstovník (už tiež nebohý náš kolega z PZ p.Frant.Jesenský,pôvodom z Turč.Jasena ) mi spomínal, že nejaký starý pamätník mu rozprával, ako jednu jar strhli vlci dva jelene na pašienku nad ich dedinou .Časový rámec tejto príhody (podľa veku svedka) tiež zapadal do polovice 19.storočia. Zaujímavé na tejto informácii je tiež to, že vtedy sa vraj vôbec nevyskytovali korunové jelene a typickým parožím veľkofatranského jeleňa bol vraj vidlicový ,čiže nadočnicový desatorák. Ako som kúpil ,tak predávam. Podotýkam, že sa jednalo o zvyšky pôvodnej jelenej populácie (vyhynula neregulovaným lovom, vlkmi a z nedostaku zimnej starostlivosti),pretože potom až do začiatku 20.stor. jelenia zver vo VF nežila a táto sa (hlavne severný Turiec ,ale aj Ľubochňa) zazverila jeleňou zverou až v prvej tretine 20.stor., pravdepodpobne hlavne zverou západoeurópskeho pôvodu z révayovskej zvernice pri Turč.Štiavničke. Svojho času tam mal barón Révay vraj aj daniele. Jelenia zver bola ešte v časoch I.ČSR taká neznáma, že môj starý otec (tiež zo Sklabine) šikoval v 30.tych rokoch cez jeleniu ruju cez Ploskú a popod Borišov pár kusov hov.statku kúpeného v Lipt.Revúcach a ručanie jeleňov považoval on a jeho priatelia za rev medveďov ! A teda sa aj patrične vybáli !
Zdôrazňujem však – nechcel by som ,aby niekto tento môj príspevok považoval za znehodnotenie Vášho ozaj veľmi pekného článku !!! P.S.: ešte niečo – ak ste horárčil aj v Barborine, tak by sme sa mali poznať (Jar.Ďurík, Martin, bývalý poľov.ref.SeŠL Žilina)

Pavol Beláň
Pavol Beláň
1 year ...

Aj ja som autorom niekoľkých príbehov o prírode, no musím uznať pán Brtko, že tento príbeh je úžasný. Ďakujem Vám zaň a želám Vám veľa zdravia, šťastia a mier. Samozrejme aj veľa tvorivých síl..!
-S pozdravom: Pavol Beláň Partizánske