Krásne stretnutia

Tak ako väčšina našej zveri, aj jazvec je vystavený silnému tlaku, ktorý je spôsobený neustálymi rušivými zmenami v jeho biotope, čím dochádza k znižovaniu jeho populácie vo voľnej prírode. Iste mi dáte za pravdu, že stretnúť dnes jazveca je pre poľovníka skôr mimoriadna udalosť, ako pravidelnosť. Spomínam si na detské časy, keď som spolu s mojím starkým chodili do lesa a často sme nachádzali nie len jeho stopy ale tiež sme ho často krát aj videli.

 

Minulý rok som mal šťastie a tri krát som sa s ním stretol. Prvé stretnutie s ním bolo na jar. Vybral som sa pred večerom posedieť si a pozorovať z lesa vychádzajúcu zver. Za miesto pozorovania som si vybral dve protiľahlé úbočia rozdelené potokom. Ešte som ani poriadne nesedel a už z lesa vpravo na lúku za potokom vyšlo stádo vysokej – jeleň II.VT, dve jelenice a dve lanské teľatá. Začali sa pomaly pásť a tak som mal možnosť pozornejšie si ich všímať. Ubehla asi pol hodina, čo som pozoroval vysokú, keď zrazu jedna jelenica zvetrila a pozerala späť do lesa odkiaľ vysoká vyšla. Presunul som ďalekohľad tým smerom a čakal, čo sa bude diať. Vysoká stála v pozore, keď sa tu zrazu na okraji lesa objavil jazvec. Chvíľu postál na kraji lesa, asi sa rozhodoval, ktorým smerom pôjde ďalej, keď sa zrazu rozbehol smerom k vysokej. Prekvapila ma nie len jeho rýchlosť behu na tých krátkych nohách, ale tiež som zostal prekvapený, že vysoká ho len sledovala a nejavila známky úteku. Po pár metrov jazvec pred jeleňom prudko zastavil, otočil sa a bez zastávky rovnakou rýchlosťou unikal naspäť do lesa. Z môjho miesta to vyzeralo tak, akoby sa bez zníženia rýchlosti otočil na mieste. Opäť sa potvrdilo, že má slabý zrak a preto zbadal vysokú až na poslednú chvíľu. Išlo o pomerne veľký kus jazveca. A prekvapila ma aj vysoká, že sa týmto nedala zmiasť a po pár minútach pokračovala v pasení. Jazvec sa potom už neobjavil. Keď sa začalo stmievať, vstal som a pobral som sa domov.

 

Druhé minuloročné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo o pár mesiacov neskoršie, nieslo trochu nádych nebezpečenstva. Jedno včasné ráno som sa vybral do lesa, že si pôjdem pozrieť jednu časť revíru, či tam nechodia diviaky. Ešte za tmy som prišiel na zvolené stanovište a potichu som si sadol. Čakal som, kým sa rozvidnie, ale videl som len jednu líšku. Niečo po siedmej hodine som vstal a pobral som z nohy na nohu smerom domov. Prechádzal som po lúke, na ktorej ešte nebola pokosená tráva a ktorá rozdeľovala les na dve časti . Pozorne som pozoroval a počúval okolie, či niečo neleží vo vysokej tráve a predo mnou nevyskočí. Z kroka na krok som sa pomaly približoval k okraju lesa, ktorý bol podo mnou. Na jednom mieste som sa zastavil a ďalekohľadom som prechádzal po nadol sa zvažujúcom kopci. Neviem, či to bol šiesty zmysel alebo len náhoda, zložil som ďalekohľad a pozrel som sa doprava. Zbadal som, ako sa pár metrov odo mňa začala pohybovať vysoká tráva. Zložil som pušku z pleca, pripravil som sa a čakal. Tráva sa pohybovala čoraz bližšie a bližšie a ja som čakal. Až keď to bolo blízko mňa, zbadal som v tráve typickú kresbu hlavy jazveca. Zastal asi tak pol metra od mojich nôh, zdvihol hlavu a svojimi drobnými očami pozeral sa mňa. Nešlo o starý kus, predpokladám že bol v strednom veku. Vietor som mal dobrý, od jazveca smerom ku mne a tak som len stál. Jazvec stál tiež a len sa pozeral. Pozorne som si prezrel jeho „kresbu” na hlave. Neviem, čo si práve v tej chvíli asi myslel, ale po chvíli sklonil hlavu a pokračoval v „jazde”. Prešiel mi okolo mojich nôh a po pár metroch sa stratil v blízkom lese. Asi som sa dostal na jeho pravidelnú „linku”, ktorou sa vracal domov. Vedel som, že v lese podo mnou je jeden brloh, ktorý často jazvec obýva. Pre mňa to bol úžasný zážitok, vidieť jazveca z bezprostrednej blízkosti a ešte vo voľnej prírode. Ešte chvíľu som zostal stáť na tom mieste, či som niečo čakal, že sa ešte niečo stane alebo čo, neviem. Potom mi toto stretnutie s jazvecom prišlo veselé, trochu som sa pousmial a pokračoval v ceste domov. Až pri ceste domov som si uvedomil, že to mohlo byť aj „nebezpečné”. Ten jazvec mohol byť besný a prišiel tak blízko ku mne. Ale krásna spomienka na jedinečné stretnutie mi zostala. Vtedy som si povedal, veď také šťastie a stretnúť vo voľnej prírode jazveca a tak blízko, už dlho nebudem mať.

 

Ale ako nás príroda dokáže niekedy príjemne prekvapiť, som sa osobne mohol presvedčiť asi o mesiac neskôr. Dostal som povolenku na lov srnca a vybral som sa do inej časti revíru, kde som vedel o jednom srncovi. Prišiel som k zvolenému posedu, vyliezol som naň, usadil sa a čakal. Vľavo odo mňa som mal kukuricu, vpravo lúku s lucernou a predo mnou horizont. Za chrbtom sa mi ozývali obyvatelia stromov a svojím spevom mi spríjemňovali čakanie. Po hodnej chvíli som začul spoza chrbta zvláštne zvuky, ktoré sa približovali pod posed. Začal som pozornejšie sledovať situáciu pod posedom. Po chvíli som zbadal ako z ľavej strany zozadu prichádza pod posed menší jazvec a pohybuje sa smerom k lúke. Ale pretože bolo ešte celkom svetlo, prišiel k okraju a hneď sa kúsok vrátil naspäť. A práve vtedy sa objavil za ním ďalší väčší jazvec. Ako sa stretli, hneď som si uvedomil, že jeden z nich je samec ( ten väčší ) a druhý menší bude mladá samička. Samec sa, ako sa na mužské pohlavie patrí, snažil upútať pozornosť „zvodnej” samičky. Tá síce vnímala jeho prítomnosť, ale ako sa zas na ženské pohlavie patrí „ignorovala” ho. Tvárila sa, že intenzívne niečo hľadá po zemi. Vtedy som si uvedomil, že sa stávam svedkom „svadobného tanca”, niečo jedinečné, čo nevidieť každý deň. Priznám sa, že v tejto krásnej a neopakovateľnej chvíli, aj keby mi vyšiel neviem aký krásny srnec, sledoval by som tento ich „tanec”. Jednoducho som sa sústredil len na tých dvoch. Neviem, či si uvedomovali, že ich niekto pozoruje, ale mohol som to pozorovať z pomerne malej vzdialenosti. Bolo zábavné sledovať, ako sa nádejný „ženích” vytrvale snaží a ako ho mladá samička „jednoducho” ignoruje. Pod posedom bol na zemi hrubší konár a samec ho začal škriabať a hrýzť. Na veľa sa obrátila samička k samcovi a ten hneď prešiel na svojich krátkych nohách tu krátku vzdialenosť, len aby sa mohol stretnúť so svojou vyvolenou. Na chvíľu sa im stretli nosy, ale ako sa na poriadnu dámu patrí, hneď odstúpila a opäť nechala „trápiť sa” nápadníka. Ten posmelený predchádzajúcim dotykom jej už nedal viac pokoja. Stále viac a viac sa snažil o nejaký dotyk s ňou. Nádherné a jedinečné divadlo pre pozorovateľa. Vedel som, že v tejto časti sa nenachádza žiadny brloh, ktorý jazvec využíva a tak som hltal očami každý okamih tohto „svadobného tanca”. Môj predpoklad bol správny a tak sa asi po hodinovom divadle pobrali „milenci” ďalej do lesa aby tak mohli naplniť svoje poslanie niekde v tajnom zákutí lesa bez svedkov. Vpredu šla „nevesta” a za ňou v zákryte poslušne „milenec”.

Priznám sa, že po takomto zážitku som už nechcel zostať na posede a preto som zišiel na zem a bohatý o ďalší nezabudnuteľný zážitok z prírody som sa vracal domov.