Incident na Golgote…

Písal sa rok 1973 a práve začínalo leto. Na nebi sa vznášali škovránky a spievali svoju pieseň ostošesť, akoby si priam hrdlá chceli zodrať. Na družstevných poliach práve dozrieval okrem iného aj hrach. Bolo to naše prvé leto po skončení vojenskej služby.

Boli sme mladí aj zdraví a svoje životy sme žili, pokiaľ sa to len dalo, na plný plyn. Začínali sme vtedy ako mladí poľovníci s neuveriteľným nadšením pre prírodu. Ja som už poľovný lístok mal z lesníckeho učilišťa, no Jožo ešte nie, jeho poľovnícke skúšky ešte len čakali. Mal som teda už i vlastnú brokovnicu, neuveriteľný to pre mňa majetok, ktorá nás neustále lákala do chotára, a bolo tomu tak samozrejme aj v ten deň. Sadli sme teda na Jožovú motorku a hybáj do chotára. Jožo totiž vedel že na poli za Golgotskou medzou je hrach, tak sme samozrejme vyrazili tam. S tým, že keď nič neulovíme, aspoň sa poriadne napráskame čerstvého družstevného hrachu. Bolo pekné popoludnie, večer bol ešte ďaleko aj preto, že dni sa v tom čase už poriadne naťahovali. Jožova informácia bola presná, hrach bol na jednotku. Sadli sme si teda hneď do hrachovnišťa a s chuťou sme sa napchávali mladým hráškom. No keďže ho tam bolo, ako dreva, raz dva sme boli sýty. Potom sme si niečo obrali aj do kapsičiek, ktoré sme si na tento účel samozrejme vzali so sebou. No ale aj tie boli o chvíľu plné. Tak sme si tam v pohode polihovali a dívali sa po okolitej prekrásnej krajine plnej zelene. Omamný letný vzduch sme dýchali na plné pľúca a bolo nám hej. Ako by aj nie, veď sme mali len čosi po dvadsiatke a chuti do života sme mali vtedy na rozdávanie… Striehli sme po nebi, či sa vari nezmýli nejaká tá straka, aby sme si mohli po niečom vystreliť.

Dole pod Golgotskou medzou sa vlnil potôčik bohato obrastený bujnými stromami a z neďalekého borovicového hájika za ním, nazývaného „Medeš“ sa nám ozývala ľúbezným hlasom kukučka. Veru že, prekrásny to bol čas. Keď tu zrazu, kdesi spoza obzoru od Tekoldán sa zjavila motorka s dvomi ľudmi. Prešli cez hornú medzu, ktorá bola vtedy aj hranicou nášho poľovného revíru. Pomaly a nenáhlivo sa spustili smerom dole k nášmu potoku. Pri okraji už spomínaného hájika Medeš si ju postavili na stojan a vydali sa pomaly smerom dole. Vtom sme uvideli aj to, že jeden s nich má v ruke pušku. No a to bolo ako sa vraví „iné kafé“, lebo toto mala byť čistá pytlačina. Priľahli sme si teda hlbšie do hrachu a začali sme ich bedlivo sledovať. Nevideli nás, boli sme nehybný a keď sa obzerali po krajine poľahky nás prehliadli. Preskočili potok a išli vám oni, akoby rovno k nám na objednávku. Keď prišli bližšie na dohľad, tak sme už videli, že sú to chlapčiská zrejme v našom veku. Pušku ktorú mal jeden z nich v ruke sme celkom jasne rozoznali, bola to vzduchovka. Či to bola obyčajná, alebo tzv. „prerobená“ nevedno. Pomaly a isto sa blížili k nám. Napätie rástlo..! Boli snáď na dvadsať metrov. Už sme ich aj počuli, ako sa medzi sebou ticho rozprávajú. Keď boli na takých pätnásť metrov už som nevydržal. Vyskočil som na rovné nohy a skríkol som na nich: „Stojte!“ otrčiac na nich brokovnicu. Na chvíľu aj zastali, samozrejme ohromne prekvapený, lebo akoby sme boli spred nich zo zeme vyrástli a dali sa okamžite na útek. Mňa nič lepšieho v tej chvíli nenapadlo ako im vystreliť ponad hlavy z obidvoch hlavní mojej brokovnice. Dve rany preťali prekrásnu atmosféru toho pekného popoludnia. Od neďalekého hájika sa vrátila ozvena výstrelov a svistu brokov, ktoré im preleteli niekoľko metrov ponad hlavu. Urobil som to podľa praxe z ochrany štátnej hranice, z ktorej som sa nieto dávno práve vrátil, ako bývalý psovod pohraničnej roty. Spomínaní chalani utekali, sťaby o život k motorke, ktorú mali odstavenú na poli povyše toho hájika. Usúdili sme, že prenasledovať ich pešo nemá žiaden význam. Ihneď som navrhol Jožovi, aby sme ich prenasledovali na jeho motorke. No Jožovi sa ale zrovna moc nechcelo… Lebo my sme museli ísť za nimi veľkou okľukou, až cez Mancicko, poza hraničnú medzu nášho revíru. Ísť za nimi rovno cez potok motorkou sa nedalo. Jožo nakoniec na moje naliehanie súhlasil a vydali sme sa ich prenasledovať, ako bojová motorizovaná jednotka. Mali sme za nimi však veľkú časovú stratu. Oni išli rovno a my naokolo. Keď sme sa už blížili k miestu kde by sme ich teoreticky mohli dostihnúť uvideli sme v diaľke pred sebou na poľnej ceste veľký kúdol prachu, mysleli sme že je to po nich. No čuduj sa svete, ten zvírený prach, to bola blížiaca sa letná búrka ktorá sa náhle rútila oproti nám. Veľké husté aj studené dažďové kvapky nás okamžite zastavili..! Blato na poľnej ceste bolo, ako mazľavé mydlo a zaraz sme ho mali plné blatníky, až bola motorka celkom nepojazdná. Z prenasledovateľov sa stali naraz obete prírodného živlu. A bolo po akcii… Nuž tak sme sa museli pobrať tou dlhou cestou naokolo späť. Škoda hovoriť, akú sme mali z toho radosť… Lenže nakoniec sme sa len predsa akosi dotrepali domov aj s motorkou. Cesta to bola dlhá skoro päť kilometrov, čo by bolo dosť aj po suchej ceste. Jožo potom doma veľmi banoval, že sa dal mne prehovoriť na toto strastiplné prenasledovanie. Kto to nakoniec bol, to sme sa už nikdy nedozvedeli, ale pravdepodobne chlapčiská z Tekoldán. Tiež asi taký mladí a nadšení, ako my. Len im pravda chýbali poľovné lístky. Keby sme ich boli vtedy aj dobehli, bol by to zrejme nejaký nepríjemný incident s trestno-právnymi dôsledkami. Ako to už na svete chodí, nič dobré by nakoniec ani nás nečakalo.

Takže keď to mám dnes skoro po štyridsiatych rokoch zhodnotiť, tak myslím, že tá matka príroda s pomocou tej letnej búrky, to rozhodla za nás celkom múdro… A keď už hovorím o našom mladíckom nadšení pre poľovníctvo, pritrafil sa nám raz aj takýto jeden prípad..!

Bolo to ešte niekedy na jar toho istého roku, keď sme sa vydali s tou mojou vyblýskanou brokovnicou do nášho starého hája. Brokovnica ešte síce nebola „de jure“ moja, ale voňala nám vtedy, „ako psom slaninka“. Nuž tak sme si s ňou zaraz vyrazili do akcie. Starý dubový háj, vtedy ako aj dnes, to bolo jedno z najkrajších miest v našom rodnom chotári. Bol tiež pekný slnečný deň, tak asi na prelome apríla a mája. Na už aj vtedy starých a statných duboch ešte neboli listy. Celý háj bol teda zaliaty žiarivým slnečným jasom. Toto nesmierne vyhovovalo najmä žihľave, ktorej sa tam tradične darilo ako v raji. Keď tu odrazu v jednej z veľkých okolíc žihľavy začalo niečo poskakovať. Bolo to špinavo hnedé, ale veľmi nejasné, lebo to bolo neustále v pohybe. Od nás vzdialené ani nie desať metrov. Najprv som si myslel, že je to králik, potom že kuna, alebo čo..? Schytil som brokovnicu a zalícil. Prst pritlačený na kohútiku, len ešte zľahučka pritlačiť a prásk..! Len tá istota mi akosi chýbala, že čo je to.!? Jožo do mňa neustále strkal: „Strel, strel!“ A ja stále nie, akoby mi niečo stále navrávalo, že ešte nie… Či to bol inštinkt, či čo, ale nevystrelil som. A vtom sa to stalo. Nemohol som ja vtedy uveriť vlastným očiam a tiež ani Jožo svojim! Naraz spoza bazového kríku, ktorý rástol povedľa toho veľkého trsu žihľavy vyšiel chlap. Živý a celkom normálny aj dosť statný…

Bol to dnes už nebohý Vinco Grolmus, ktorý si tam toho popoludnia vyšiel natrhať chutnej mladej žihľavy pre svoje prasiatko. Vincko sa na nás hneď milo usmial a priateľsky sa k nám prihovoril: „Čo chlapci vyšli ste si trocha zastrieľať?“ Mňa, ale zrejme aj Joža by sa vtedy nebol krvi dorezal! A čo to bol ten zver, na ktorého som už, už cielil a nepočúval Jožovej rady. Nuž to bola kožená semišová rukavica na Vincovej ruke, ktorou trhal tú mladučkú žihľavu…!

Že neveríte, že sa takéto niečo nemôže stať v jeden krásny a jasný májový deň. Nuž mali by ste, lebo stalo sa to presne tak, ako píšem. Niekedy sa veru medzi nebom a zemou dejú veci aj nemožné a bolo tomu tak i v tento prekrásny jarný deň. Že sme mali v ten deň velikánske „z pekla šťastie“, my aj ten Vinco o tom niet teda pochýb. On sa to ale nikdy v živote od nás nedozvedel… Ani chudáčisko netušil, čo mu vtedy od nás vlastne hrozilo. A to sme boli mladí aj zdraví. Oči sme mali ako jastraby a nevideli sme ho… Lenže keď chcete silou mocou vidieť králika, niekedy aj hrudy na roli začínajú pobehovať. Nuž takí sme my boli, keď nám pušný prach voňal, ako včielkam manna nebeská…

V Partizánskom: 11. júla 2012
Autor: Pavol Beláň

 

Subscribe
Notify of
guest
1 Comment
Inline Feedbacks
View all comments
MiloHor
MiloHor
11 years ago

Pripomenul ste mi aj moje detstvo p. Beláň. Čo sme sa navyvádzali aj s kamarátmi. Och prekrásne spomienky.