Zásah do srdca…poľovníkovho

Nie, v tomto príbehu krv nepotečie, hoci by sa to z nadpisu dalo predpokladať. Tento príbeh je o tom, že na poľovačke môže byť do srdca zasiahnutý aj poľovník, nie len zver.

Väčšinu mojich návštev revíru boli sprevádzané mlčaním mojich pušiek. Nie že by nebolo na čo vystreliť, ale s plynúcimi rokmi môjho poľovníckeho života nachádzam v tomto tichu stále väčšiu záľubu, lebo v ňom nachádzam priestor, kde môžem moje myšlienky nechať prúdiť tam, kde chcú a nie kam musia. Tu som slobodný, voľný, prirodzený…Je úžasné, ak sa k tomuto tichu pripojí vizuálny zážitok, ktorý poteší oko, dušu, a úplne dokonalé je, ak okrem mysle, zareaguje aj iný dôležitý orgán ktorý robí človeka človekom, a to je srdce. Stalo sa mi to viackrát a na niektoré zásahy do srdca si teraz spomínam. Najviac mi srdce rozbúšil tento príbeh:

Je skoré letné ráno. Vstávam ešte za tmy a za tmy si sadám na posed. Chcem byť pri vítaní slnka hosťom, ktorý prišiel načas. Letné rána, najmä v čase žatvy sú tie najkrajšie, najmä tesne po skosení obilia. Tie arómy ktoré sprevádzajú tento čas nenamieša nikto. Sú dokonalé, opojné a pamätajú sa celý život. Takto som sa opájal vôňami aj vtedy… Po čase rozjímania ma vyruší bäkanie srny. O chvíľu už slnko zalieva okolitú prírodu a divadelné predstavenie sa môže začať. Herci a kulisy sú na miestach a divák, teda ja, sa dostavil načas…Predstavenie vlastne začalo ešte za tmy, keď bäkot srny v tmavom tichu „narúšal moje kruhy“. Na „doskách, ktoré znamenajú svet“ zrazu vidím dvoch hercov. V hlavnej úlohe srna a v tej negatívnej líška. Líška chodí po strnisku a srna stojí v ešte nepokosenom láne obilia. Líška má evidentný záujem prekročiť obilnú oponu, čo je však proti vôli srny, ktorej vidieť asi polovicu tela. Tá postupne priskakuje bližšie ku zvedavej líške a snaží sa ju zastrašiť. Keďže líška nie a nie odísť, srna postupne vychádza až na strnisko a snaží sa líšku vyhnať. A tu mi padla sánka…už v obilí sa mi zdajú pohyby srny niečím zvláštne, ale myslel som si, že je to je to ovplyvnené jej motiváciou odplašiť líšku. Svoj ďalekohľad zaostrujem a pritláčam k zvedavým očiam a vidím, čo som doposiaľ nevidel: srna nemá pravú prednú nohu! V tele je pekná, nie je vychudnutá ani nijak nepôsobí, že by ju tento handicap nejako ovplyvňovať v bežnom živote. Táto herečka v hlavnej úlohe nakoniec vyhrala bezkontaktný súboj o priestor…líška sa neochotne sťahuje. Po krátkom čase chápem, prečo táto herečka v hlavnej úlohe dnešného divadelného predstavenia hrá svoju úlohu tak presvedčivo. Je totiž matkou dvoch utešených srnčiat. Tento fakt spôsobil, že mi pod košeľou čosi tlčie, áno tlčie, nebije. Na rodičovské záležitosti je moje srdce odjakživa akési háklivé.

Príbeh pokračuje o niekoľko dní. Trojnohá srna mi nedá spávať a preto uvedenú lokalitu navštevujem stále viac a viac. Ranné a večerné postriežky sú neúspešné a tak idem na pravé poludnie v tom najväčšom teple. Mierim k prameňu vody a dúfam, že srna sa tam príde osviežiť. Mám pravdu, srna sa pasie poblíž prameňa a mne sa s pomocou prírodných zákrytov a šťastia darí dostať k nej na asi 30 metrov. Kľačím na ľavom kolene a dopŕhlený od žihľavy si nedočkavo tlačím ďalekohľad do očí, aby som videl to čudo….Naozaj, vidím pred sebou srnu v perfektnej kondícii ako sa pasie. Jej pravá predná noha je priam chirurgicky odrezaná, nie j prítomný žiaden kýptik. Rana je zhojená, vlastne vyzerá to, ako keby tam noha ani byť nemala. Vlastnou neopatrnosťou sa demaskujem a srna vyrazí takým šprintom, že by som do nej nikdy nepovedal, že má len tri nohy. Beží brilantne. Ako si sa ukľudňujem a srna a viac netrápi, veď je životaschopná, vie sa o seba postarať a aj o jej detičky.

Príbeh pokračuje až neskôr. Je zima a príroda si oblieka nový šat. Pristane jej, oblečenie je priliehavé a dokonale kopíruje je krivky čo ju robí ešte príťažlivejšou. Zrazu hop! Spomienka na trojnohú srnu mi opäť nedá spávať. Ako si vyhrabe potravu spopod snehovej prikrývky? Veď keď hrabne tou jednou prednou nohou, tak spadne a krmelce zver len dokrmujú a neživia ju v plnej miere. Vyberám sa preto do lokality, kde srnčia zver zimuje. Je to veľká parcela, kde srnčie rúdle možno dobre pozorovať. Poľovník tak môže sledovať vekovú štruktúru ako aj kondíciu toho ktorého kusu. Ďalekohľadom preverujem okolie, sú tam tri srnčie skupinky a našťastie najbližšie mi je skupinka, kde vidím aj moju trojnohú srnu. Tá práve vstáva, lebo predtým ležala. Pred ňou stoja dve pekne odrastené srnčatá a tie intenzívne ratičkami odhrabávajú sneh. Potom sa uhnú a ich matka prijíma potravu, ktorú jej takto servírujú. Tak tu moje „háklivé“ rodičovské srdce búši – zvoní tak, že mu musím znížiť „volume“, aby si veriaci v okolitých dedinách nemysleli, že majú omšu mimo plánovaného rozpisu. Dojímavý a silný okamih. Ešte tam dlhšie zotrvám aby som sa utvrdil, že je tomu tak, že to nie je len epizódka. Naozaj, srnčatá, ktoré v lete ich matka ubránila pred líškou ju dnes chránia pred hladom.

Takéto poľovnícke zážitky, kde je zasiahnuté srdce poľovníka, majú pre poľovníka väčší význam, ako zážitky, kde je zasiahnuté srdce zveri. Aspoň si to myslím….

Autor: Erik Tiefenbacher