Už dlhú dobu môžeme pozorovať, že naša kultúrna krajina sa stala skutočným kŕmnym rajom pre diviaky. Ich počet sa neúmerne zvýšil, čo viedlo a vedie k veľkým škodám.
Prečo by mali diviaky opustiť prostredie, ktoré charakterizuje veľkoplošné pestovanie kukurice, v posledných časoch mierne zimy a priznajme si na mnohých miestach praktizované a čoraz transparentnejšie lovecké stratégie, ak sa toto všetko nezmenilo ?
Poznáte to kolegovia poľovníci všetci veľmi dobre. Akonáhle sa v revíri objavia prvé stopy po diviakoch, okamžite sa zvyšuje naša intenzita na vnadisku v nádeji, že sa podarí uloviť nejaké diviaky u nás. Samotné postavenie diviakov sa takýmito činmi, impulzmi, alebo nazvime ich vlastnosťami, ktoré sú celkom ľudské, nijako nezhoršujú. Inteligentné diviaky, lebo nimi skutočne sú, si pomerne rýchlo navyknú na spôsob lovu a zvyky príslušných poľovníkov na danom mieste a dokonale sa prispôsobia aj zdrojom vyrušovania v bezprostrednom biotope.
A práve tu nastáva tá pravá chvíľa, kedy sa pre úspešnosť lovu diviakov musíme snažiť
myslieť ako oni.
Nesmieme však zabúdať na to, že dôležitú úlohu tu zohrávajú rozličné sezónne možnosti vnadenia, environmentálne situácie súvisiace s počasím, základné potreby bahnenia a otierania sa o stromy, efekt vytlačovania v dôsledku loveckého tlaku a samozrejme aj obrovská ochota diviakov učiť sa. Podobne ako v mnohých každodenných situáciách aj tu musíme začať
myslieť ako oni,
aby sme lepšie porozumeli svojmu náprotivku a dokázali tak dlhodobo úspešne „komunikovať“.
Diviaky majú tendenciu vyhýbať sa vysokému tlaku počasia a najpohodlnejšie sa cítia v povestnom zlom počasí. Keďže svetlo väčšinou vplyvom dažďa zmizne skôr, je vhodné, aby sa poľovník usadil skôr ako zvyčajne a počkal na čriedu diviakov. Diviaky len zriedka opúšťajú kotlíky pri prvom snežení.
Takmer vždy prechádzajú diviaky z lesa na pole na takých miestach, kde majú najlepšie krytie, a teda zabezpečenú bezpečnosť. Za splnu prechádza otvorené lúky alebo polia len neochotne. Tam, kde je v revíri voda, sa cíti ako doma aj diviak. Predovšetkým v horúcich letných mesiacoch sa bahniská často využívajú na odháňanie hmyzu a potom sú vyhľadávané živicové stromy na otieranie.
Opatrnosť diviakov v revíri spôsobujú chyby, ktorých sa kolegovia poľovníci dopúšťame napr. pri ceste na posed, pred, počas a po výstrele alebo pri odchode z poľovného zariadenia. Čriedu diviakov vo väčšine prípadov vedie vodiaca diviačica, ktorá nadobudla veľa skúseností a preto ju veľmi opatrne vedie na vnadisko alebo na pole. Zvyčajne v mesiaci apríl sa môžeme často stretnúť s lanštiakmi, ktoré sú vyradené z čriedy a ponechaní sami na seba. Tieto neskúsené diviaky sú oveľa neopatrnejšie pri ceste na vnadisko. Dokonca aj na vnadisku je ich správanie veľmi hlučné. Po ich návšteve je vnadisko na druhý deň ráno v neporiadku, kamene či iné krycie materiály sú rozhádzané široko-ďaleko. Diviačica s malými pruhovanými prasiatkami opatrne odsúva kamienky a krycí materiál nabok a vydáva sa za starostlivú a opatrnú matku. Jednotlivci, staršie kance tiež vykazujú toto správanie. Úspech pri love za splnu je čoraz ťažší, pretože diviaky presne vedia, že naukladané kôpky kameňov sa v takých nociach radi blýskajú a potom na vnadisku tečie farba jedného z členov čriedy.
S každou chybou, ktorá sa pri posede stane, sa diviaky stávajú opatrnejšími a zvyšuje sa námaha pri ich love a tiež náš čas.
Nočnú jazdu vozidla po lesných cestách môžu diviaky vnímať ako nebezpečenstvo. V dôsledku toho v takú noc nejdú diviaky na vnadisko obvyklou cestou ale sa jej vyhnú. Ak diviaky začujú zvuk odchádzajúceho vozidla od vnadiska, niekedy sa k nemu vracajú. Vo väčšine prípadov vodiaca diviačica istí s čriedou asi ? hodiny v blízkosti vnadiska a čaká na znak, ktorý jej napovie, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo. V čriede je absolútne ticho a nastražené uši sa snažia zachytiť akékoľvek podozrivé zvuky, ktoré môžu byť prítomné na vnadisku. Podozrivými zvukmi môže byť kašlanie poľovníka, šúchanie odevu, úder ďalekohľadu alebo flinty o drevo, chrápanie poľovníka alebo hlasné zívnutie štvornohého spoločníka. Okrem nich to môže byť vŕzgajúce okno pri otváraní, podobne dvere, či dosky na sedadle alebo vietor točiaci sa rôznymi smermi. Ako pri všetkých druhoch lovu, aj tu si treba dávať pozor na vietor. Najmä večer, keď je vzduch chladnejší, sa ťahá k zemi a pri neopatrnom otvorení okna môže odhaliť poľovníka sediaceho na posede. Varovať diviaky pred čakajúcim poľovníkom môže napríklad inak vždy zatvorené sklenené okno, ktoré sa otvorí, keď je zver v úkryte a odráža lúče svetla v mesačnom svite. Vedúca diviačica má veľký potenciál na zážitok. Počuli ste už vo svojej poľovníckej praxi, ako sa náboj zasúva do nábojovej komory, alebo padá na podlahu posedu, či baterka ktorá sa rozsvietila hneď po výstrele. Keď si potom diviaky spoja takéto zvuky s poľovníkom, zver sa stane z dlhodobého hľadiska opatrnejšia a inteligentnejšia.
Po každom výstrele na diviaky z čriedy na vnadisku ostáva črieda čakať niekde blízko v úkryte, stoja pokojne s nastraženými ušami a počúvajú každý zvuk. Ak začujú nejaký podozrivý zvuk napr. telefonovanie, poľovníka zliezajúce z posedu, v mysli sa im zostane tento negatívny zážitok na vnadisku.
V prípade, že na vnadisko prichádza črieda, je potrebné sa zdržať a nestrieľať hneď na prvé kusy. Ide o to, že ak poľovník počká a bude strieľal na jedného z posledných diviakov v čriede a potom sa nasledujúce dve hodiny správal potichu, než vodiaca diviačica odvedie čriedu preč, negatívnych skúseností pre zostávajúcich členov čriedy by bolo oveľa menej.
Podobne ako ľudia aj diviaky sa učia skúsenosťami. Len niekedy mám dojem, že diviak vykazuje oveľa disciplinovanejšie sociálne správanie, ako je možné vidieť u niektorých kolegov poľovníkov, ktorí lovia v skupinách. Ak boli diviaky často lovené, potom je potrebná svorka dobrých poľovníckych psov, ktorí sú schopní rozbiť čriedu. Diviaky ktoré majú pri odchode z kotla skúsenosť s výstrelom, snažia sa podľa možnosti zostať tam, kde sa cítia bezpečne.
Každý, kto plánuje lov diviakov nátlačkou, by tam nemal vystreliť štyri až päť týždňov pred dátumom lovu.
Čím viac sa ako poľovníci dokážeme vcítiť do myslenia diviakov, tým lepšie pochopíme, ako ich loviť. V konečnom dôsledku sa možno objaví možnosť stretávať a loviť denné diviaky – bez pomoci honcov a strelcov, bateriek a nočného videnia.
Už počujem tie názory niektorých poľovníkov, že jeho nemusí nikto, čo sa týka lovu diviakov, nič učiť. On sám vie všetko najlepšie a veď má fotopasce so zasielaním SMS-ky, nočné videnie, baterku a posed na správnom mieste pri vnadisku. Ale zabúda povedať aj to, že sa mu síce diviaky sem tam ukážu na vnadisku, ale zatiaľ sa mu podarilo uloviť napr. len jedného diviaka z čriedy. Ako sa bežne hovorí,
„Nikto učený z neba nespadol, ale hlupákov ako keby zhadzovali.“
To povedal Julian Tuwim bol poľský básnik a prekladateľ. Dovoľte na záver ešte jeden citát od Richarda Bacha amerického spisovateľa
„Učenie znamená zistiť, čo už viete“
Učme sa od nej, aj keď je to rytierska zver, tak sa k nej aj tak správajme.
Ing. Ján Krnáč
