- This topic has 27 odpovedí, 8 hlasov, and was last updated 07.08.2008/09:22 by .
-
Príspevky
-
Aké príbehy tu môžeme pridávať? Len vlastné?
JakubBorcin napísal:
Aké príbehy tu môžeme pridávať? Len vlastné?
Jakub, áno, vlastné zážitky a príbehy.
Až priveľmi starostlivá?
Istého poľovníka z dolniakov, ktorý túžil po celoživotnej trofeji preparátu hlucháňa a ktorého by si umiestnil na najčestnejšie miesto, pozval konečne priateľ z horniakov na lov. V deň D ho stará “riadne nabalila”, popriala mu Lovu zdar a vyprevadila ho na vlak.Vláčik stúpal čoraz vyššie a po 8 hodinách bol u priateľa. Po troch prebdených nociach sa mu konečne podarilo uloviť hlucháňa.
Keď pricestoval v Nedeľu ráno domov, únava z prebdených nocí sa naplno prejavila a tak len hlucháňa zavesil do komory, starej dal pusu,že reku jej večer všetko vyrozpráva a išiel spať. Podvečer ho stará budí, reku poď sa najesť, ja už som stačila aj hlucháňa obriadiť a pekne do chrumkava a ružovúčka upiecť. Poľovník, keď to počul, naraz zbledol
na čelo mu vystúpil pot a z mdlôb ho prebrala len alpa, ktorou mu stará natierala sluchy a čelo.
Môj príspevok, prekopírované.Toto poznáte? Na zasmiatie
Istý jáger, inak vynikajúci strelec, si vždy brával na poľovku len jeden patrón. Vyšiel si podvečer ku jazierku na srnca. Srnec navyšiel a už-už sa zberal domov, keď na jazierko zosadli tri kačice. Mäsa v tých časoch moc nebolo, tak sa rozhodol, zamieril a keď kačky boli pekne v rade za sebou, vystrelil. Nechcel veriť vlastným očiam. Všetky tri kačky boli mÅ•tve. Odrezal si dlhú palicu, aby mohol úlovok vytiahnuť. Ako tak obchádzal jazierko, v šere zbadal čosi ležať na zemi. Pozrel lepšie a to srnec a ešte teplý. Dlho, dlho rozmýšľal
a prišiel k záveru, že guľová strela preletela hlavami kačiek a skolila aj srnca, ktorý bol v jednej priamke s kačicami a ktorého si nevšimol, lebo bolo už šero. Ako išiel srnca obriadiť, pozerá,čo to, srnec mal na parožkách napichnutého mladého zajaca. Prišiel k záveru, že srnec, ako padal, napichol spiaceho zajaca. Od radosti rozmýšľal, že toľko úlovkov ani domov naraz neodnesie a tak zajaca odhodil do blízkeho krovia, že reku si ráno poňho príde. Ako zajac dopadol do krovia, vyleteli odtiaľ jarabice a dve ostali na zemi omráčené. Jáger nechcel veriť vlastným očiam a od veľkej radosti nad množstvom úlovkov vyhodil do vzduchu svoj poľovnícky širák a čudujte sa svetu. Akurát letela sluka a zamotala sa do klobúka a spadla aj sním ku nohám.
Je to možné, toľko šťastia ? Môj príspevok, prekopírované.Jaro1, :cheer: Páčíl sa mi prvý, ale dobre som sa zasmiala aj na druhom. Až ešte máš, tak sem daj.
Na rozhraní mája-júna som čakal v popol.hodinách v stojacej smrek-buk.hore,kde som chcel “obeznát” srnca,ktorý vychádzal na lúku len veľmi neskoro a tak som skúšal toto miesto. Z porastu mi na spájku rat.zveri pribehol asi na 30 m asi 40-50 kg medvedík, ktorý sa akosi divne ponáhľal,oňuchával zem, nevedel,či sa má pustiť vľavo alebo vpravo a odbehol. Vzápätí na to asi po minúte z toho istého miesta pribehla dospelá statná jelenica,ktorá sa presne tak isto správala,ako medvedík a po jeho stopách odbehla za ním,akoby ho durila. Toto všetko som pozoroval asi 30-40sekúnd. Ostal som akýsi zarazený,jelenica aby naháňala medveďa?
Okamžite mi čosi v mozgu zaplo,pozrel som sa na na najbližšie stromy a najnižšie vetvy, guľovn.zovrel pevnejšie ,ale už sa nič nedialo. Keď som to na druhý deň “hlásil”, stretol som sa väčšinou s nepoch. a len dvaja starí skúsení kolegovia mi uverili v tom čase.
Kopír – autor.S priateľ.nepoľovníkom družstevníkom,ktorý pomáhal PZ,sme sa išli na jeho naliehanie prejsť. Vošli sme do lesa a potichu išli chodníčkom. Vľavo od chodníka v strmom zráze sme začuli akési šuchotanie a tak som začal ďalekohľ. prezerať zráz,keď ma priateľ naraz chytil za kabát a ukazoval mi sediaceho medveďa medzi troma bukmi na vzdialenosť 22 metrov asi o 30 -40 stupňov inde,ako som “kukeroval”. Medveď bol svetlej slamovomedovej farby, jeho oči a mierne otáčajúca sa hlava kontrolovali šramot pod nami. Otočili sme sa a rýchlym krokom sme padali preč a keď sme vyšli z hory von, išli sme nie krajom hory,ale stredom lúky a zo sršňa som ešte do vzduchu vypálil jednu ranu na ukludnenie. Asi po troch km sme si sadli a myslím,že sa mi aj triasli kolená. Na druhý deň mi hospodár povedal,že som videl medvedicu/podľa popisu,farby,lokality/, a to šuchotanie boli medvieďatá,ktoré už boli monitorované.
To bolo moje prvé stretnutie a mohlo dopadnúť aj inak,lebo keby sme nezačuli šramot,ideme ďalej po chodníčku a ten zatáčal takmer ku M a boli by sme k nemu pri šli na 3-4 metre.
Kopír – autor.Pokosené a zož.lány poľ.kultúr dávali nádej na úspech a keďže bol spln,o 21:30 som už sedel 5 metrov nad zemou a priateľ asi 250m na zemi pri hnoj. Mesiac moc neposlúchal a asi po poldr.hodine čakania som triedr.7×50 zareg.pohyb zveri, ale bolo to na okraji v tieni a zver nie a nie vyjsť na svetlý osvetl.podklad. V puškohľ.bol obraz ešte horší a tak som len prikladal k očiam raz trieder,raz puškoh. Po nejakých minút.to čosi predsa len vyšlo z “tieňa” a mal som skoro pod sebou,asi 70m asi 100kg “bosého”. Stuhol som pri pomyslení na to,čo sa mohlo stať,keby bol človek zbrklý a len priateľ ma vyzdvihol z posedu,keď som nereagoval ani na naše vopred dohovorené časové svet.znamenie.
No,ale to boli začiatky,ktoré myslím poznajú dôverne viacerí.
Kopír – autor.jaro1 napísal:
Pokosené a zož.lány poľ.kultúr dávali nádej na úspech a keďže bol spln,o 21:30 som už sedel 5 metrov nad zemou a priateľ asi 250m na zemi pri hnoj. Mesiac moc neposlúchal a asi po poldr.hodine čakania som triedr.7×50 zareg.pohyb zveri, ale bolo to na okraji v tieni a zver nie a nie vyjsť na svetlý osvetl.podklad. V puškohľ.bol obraz ešte horší a tak som len prikladal k očiam raz trieder,raz puškoh. Po nejakých minút.to čosi predsa len vyšlo z “tieňa” a mal som skoro pod sebou,asi 70m asi 100kg “bosého”. Stuhol som pri pomyslení na to,čo sa mohlo stať,keby bol človek zbrklý a len priateľ ma vyzdvihol z posedu,keď som nereagoval ani na naše vopred dohovorené časové svet.znamenie.
No,ale to boli začiatky,ktoré myslím poznajú dôverne viacerí.
Kopír – autor.No a ja by som sa určite pototo… :blink:
Zopár zaujímavých príbehov mám aj ja, ale neviem sa donútiť ich dať na papier. Ale takú sadu vábničiek by som bral. Čítal som o vábničkách z Devany, že sú najlepšie. Skúsim teda niečo napísať.
Môj narodeninový srnec
Slovo dalo slovo a už sme vykračovali revírom s dnes už nebohým poľovníkom, funk. PZ, priateľom našej rodiny. Padal drobný dáždik a dúha na oblohe dodávali tomuto koncomá-
jovému dňu zvláštnu príťažlivosť. Kochajúc sa scenériou prekrásnej prírody a vtáčiemu spevu sme došli až na miesto našej postriežky. Ukrytý, stojac za ihličnanmi na okraji hory sme pozorovali neveľkú lúku s trnkovými, šípkovými a hlohovými krami s plejádou rôznych lúčnych bylín. Starý pán mal na týchto miestach opoznaného srnca, ktorému sa snažil už druhý rok dostať na kobylku.
Keď už máš dnes tú tridsiatku, strieľať budeš ty, rozkázal a ja som sa neodvážil jeho prísnym očiam odpororovať. Podal mi do rúk svoju 222 s opt. ZF 4 a ja som si naplno uvedomil dôveru a pocit zodpovednosti. Niekoľkominútové ticho čakania, bez slov a pohybov náhle prerušil jeho dotyk a tíško zašepkal: je pri borovici, strieľaj. Prešiel som pohľadom na okolité stromy a lúku, ale ani borovicu, ani srnca som nevidel. Kútikom očí som pozrel na jeho nasmerovanú hlavu a už som ho zbadal. Srnec vychádzal spoza hlohového kra, preto som ho hneď nezbadal, / bol som nižšie postavený, v priehlbine /. Bol opatrný a už už by zachádzal za ďalší ker, keď nemecký napináčik tichučko cvakol a 3,24 gramová pol. strela sa vydala na svoju púť.
Po neodmysliteľnej cigaretke / on nefajčil / a vysvetlení si pojmov, že borievkový ker nie je borovica, padla ako výstrel očakávaná otázka. Strelil si dobre, trafil si ? Áno, mieril som na komoru a v okamihu stlačenia spúšte som ranu odpálil dobre, čiže bez strhnutia. Srnec bol zhruba 60-70 metrov a videl so komorové značenie po výstrele, odpovedal som. / starý pán značenie pre hlohový ker nevidel /.
Dohľadávka nemala konca kraja. Poslúchajúc jeho príkazy sme prezreli nástrel, okolie a nikde ani kvapka farby. Mokrá a ohnutá tráva, tóry boli aj od inej zveri a bol z toho labyrint. Predpokladaný smer úniku srnca bol podľa neho logicky do blízkej dolinky k potoku začínajúc pár metrov od nástrelu a preto sme začali systematicky a dôkladne prehľadávať tieto miesta. Po zhruba hodinovom neúspešnom dohľadávaní mi môj „vedúci“ čoraz častejšie dával najavo pohľadom a slovami nespokojnosť. Chodil už dopálený krížom – krážom, zašliapujúc a nehľadiac na „ dobré stopy „ a vyhlásil, že srnca som chybil. Pripustil, že skoro ráno to ešte prehľadajú zo psíkom a znechutený odišiel. Vedel som, že ma tam samého nenechá a vráti sa , keď sa vyzlostí.
Vrátil som sa odznova na miesto, z ktorého som strieľal. Zrekapituloval som nanovo od prvopočiatkov celý dej, všetky detaily s prekvapujúco chladnou hlavou. Posledné videnie srnca, jeho natočenie a smer mi prezrádzali, že musel pravdepodobne predsa len unikať do strmého kopca stojatej hory, čo sa mi ale zas na druhej strane javilo ako nelogické, pretože poranená zver spravidla beží dole a nie hore. Driapajúc sa strmým chodníkom stojacej hory som ho našiel. Zhasnutý ležal na pravom boku asi 100-120 metrov od nástrelu s ukážkovou komorovou ranou. Pohľad na jeho mohutné červené telo a medailové parožie bol ohromný a nezabudnuteľný. Odmenený zálomkom a už srdečnou gratuláciou zo slovami Lovu zdar mi tento deň natrvalo ostane v pamäti. Diana, ďakujem Ti z celého srdca.P.S. – spomínam s úctou na Vás, otče, spomínam s úctou na Vás, pane.
hospodar50 napísal:
Zopár zaujímavých príbehov mám aj ja, ale neviem sa donútiť ich dať na papier. Ale takú sadu vábničiek by som bral. Čítal som o vábničkách z Devany, že sú najlepšie. Skúsim teda niečo napísať.
Ja mám ich vábničku na líšku (myškovačku) a už som ich pomocou nej strelil viac ako 10 ks. Sú naozaj veľmi dobré. Aj ja by som chcel vyhrať ďaľšie, ale asi to vyhrá Jaro1, ten tu už má plno príbehov.
Skutočný príbeh
Augustové popoludnie 1970 som trávil nad zošitmi a ZDŠ-kárskymi knihami a len čo otec prišiel z práce domov, jednu uniformu prezliekol za druhú a ja som hneď vedel, koľká bije. Pozrel som naňho žobronivým pohľadom, ktorému neodolal a už som bol vychystaný. S olovrantom v kapse, brokovou dvojkou na pleci a NKS na vodítku sme vyšli z domu a aby sme to mali výrazne bližšie do revíru, prebrodili sme malú rieku, ktorá zároveň tvorila hranicu revíru. Kopírujúc rieku, sme posliedkou prešli zhruba 5-6 km, pričom otec plniac si zároveň aj povinnosti rybárskej stráže skontroloval niekoľko cudzích rybárov, prevádzajúcich rybolov. Koniec dňa sa nemilosrdne blížil a naviac ako na potvoru vypustili neočakávane priehradu, čím už nebolo možné rieku prebrodiť a tak sme museli voliť cestu naspäť domov druhov stranou rieky prejdením cez most v neďalekej obci.
Vracali sme sa teda susedným revírom, / otec aj ako hospodár PZ povolenie prechádzať ich revírom v takýchto prípadoch mal/ popri rieke bažinatým terénom a množstvo hviezd na oblohe nám zbytkovým svetlom osvetľovalo cestu. Odlesk hladiny niekoľkých neveľkých jazier, ku ktorým sme sa blížili nám prezrádzal, že už-už budeme pri železničnej trati, koľajniciach a za 25-30 minút sme doma. BÁC, zaburácala tichom hromová rana a roj jedovatých brokov zasvišťal nepríjemne v najtesnejšej blízkosti nás. Stavač, idúci tesne pred nami padol na zem ako podťatý a jeho žalostné srdcervúce kvílenie a skučanie bolo neutíchajúce. Otec strašne zaklial a strhol ma jeho váhou bolestne a nešetrne k zemi. Začal som vzlykať a srdce som mal kdesi v hrdle, ale na rázne zakríknutie som sa „utíšil“. Ležiac na zemi oproti hviezdam otec čosi „vykukeroval“, zbadal odlesk „niečoho“. Bolo počuť aj zosuv kamenia, ktoré boli pri koľajniciach, čiže niekto“utekal“. Otec vstal, ukľudňoval, hladkal a ohmatával psa, ktorý už bol „ako tak“, rozkročil sa a psa ocikával, čo v tichu až tak čľapotalo. Vôbec som tomu nerozumel, že čo mu to robí. Následne vybral z dvojky patróny, zalomil ju, zavesil na plece a ja som sa bál. Niekto po nás strieľa a on si ešte aj vybíja zbraň? Vyvrcholením všetkého bolo, keď mi povedal, aby som ostal ležať, že sa hneď vráti. Rozvzlykal som sa znovu a tak ma zobral zo sebou. Prišli sme pomaly k tomu „odlesku niečoho“ a bola to motorka. Čakali sme tam dlho – dlho a tichý zosuv skál pri koľajniciach čosi prezradil. Zrazu pred nami „vyrástla“ čierna veľká postava človeka. Bol to poľovník a s otcom sa minimálne trochu poznali, čo mi prezradil „rozhovor“. Otec mu ráznym hlasom vyčítal jeho konanie, pripomínajúc mu zákon a predpisy. Približujúc sa k nemu, tento uskočil, namieril na otca pušku a zreval: nepribližujte sa ku mne. Veľmi som sa bál. Otec mu pokojným, trošku prekvapeným hlasom povedal: ty chceš zastreliť príslušníka bezpečnosti ? Sám neviem, čo pomohlo, len naraz bol otec pri ňom a jeho pravačka bola nekompromisnáááááá……….
Po „vyliečení“ psík už natrvalo kríval s brokmi v kolennom zhybe- kĺbe a „lekári“ v tom čase nedoporučovali chirurgický zákrok kvôli údajne vysokému riziku. Psík bol nakoniec utratený. Strelec, sudca z ľudu zaplatil finančnú náhradu za psíka v stanovenom rozsahu. Po vojne, ZVS som sa zastrájal, že aj ja mu dám na papuľu, no nestalo sa. Ospravedlnil sa. Ukazovák ho svrbí aj v dnešnej dobe a je veľmi chtivý po rane. No, čo už.
P.S. Otec mal aj vtedy tzv. druhú zbraň na opaskovom puzdre, vtedy som to nevedel.Príspevok je na pamiatku môjho otca !
“Majstrovský výstrel”
Obdobie lovu srnca hôrneho sa blížilo ku koncu a zaneprázdnenému priateľovi, ktorý ma požiadal o asistenciu pri love v druhom termíne , sa nedalo nevyhovieť. Kráčajúc revírom v neskorých popoludňajších hodinách sme narýchlo „ukuli“ plán a zvolili miesto postriežky. Stará, rozkonárená baza na okraji lúčiny nás ochotne pritúlila k sebe a sediac tíško debatujúc, sme obdivovali vymenenú hlaveň na priateľovej 8x57JS.
Obdĺžniková lúčina s mraveniskami a kde tu hustým bodľačím sa jazykovito hlboko zarezávala do komplexu smrekovej hory. Vysoká stena starých smrekov po jej okrajoch dodávali tomuto miestu akýsi zatemnený, tmavý šat. Ľúbozvučné melódie operencov zanikli až na párik čiernych drozdov, ktoré prenikavo signalizovali narušiteľa. Líšku sme zaregistrovali, až keď vyšla z tmavých pásov vrhajúceho tieňa stromov. Predvádzajúc sa pred nami, neoklamala poľovnícke oči. Už tam stál, celkom ako duch. Šedivá, striebrosivá plná maska, krk, ťažisko posunuté dopredu, zavalité telo neomylne identifikovali starého známeho, spiatočníka, prešibaného všetkými masťami. Srnec, akoby vycítil naňho mieriacu osmičku a po dvoch troch skokoch zatiahol do tmavého tieňa na samom okraji hory. Trošku vyčítavo som pozrel na priateľa, nosiaceho dioptrie. Podal som mu môj remington a zobral jeho osmu. Triedrom 7×50 Zeiss bol srnec stále viditeľný, kľudne sa pasúc a takmer nemeniac „štand“. V puškohľade Zeiss 4×32 bol obraz o poznanie horší, len tmavé body. Hra na schovávačku pokračovala. Triedrom som porátal počet tmavých bodov vľavo a vpravo od srnca a keď bol otočený na „blat“, vediac, kde má hlavu, bleskovo som chytil osmičku, zalícil, odrátal a len len, že som nepotiahol spúšť. Toto sa opakovalo, ale nebolo to stále na istotu. Priateľ, znovu zalíciac osmičku, ju odlícil s polohlasným komentárom: je tma, ako v r..i. Srnec aj po „tomto“ kľudne popásal a zmenil miesto nejakých 8-10 metrov. Pohľad v triedri zaznamenal aj niečo iné. „Biele kvety“ listnatého stromu, vypínajúce sa na horizonte vrcholkov stromov a pod nimi v zvislej kolmici srnec. Dedukcie boli neodvratné. Bleskovo zamierená, vertikálne tiahnúca osmička po bielych kvetoch zastavila na tmavom bode, spúšť prekonala „ hluchý priestor“ a nádherne vyladený, hlboký zvuk 8×57 JS sa ozýval dolinami.
Ceremoniál, zo všetkými poctami a úprimným lovu zdar bol neopakovateľný a navždy ostane v spomienkach. Srnec bol prenádherne strelený,P.S. Keď som u priateľa, štrngneme si, spoločne nám oči padnú na medailu a potľapkáme sa.
Poľovačka na kunu
Husté decembrové sneženie skončilo ešte pred polnocou a nasledujúce skoré ráno bolo fascinujúce. Pohľad na krajinu zakrytú bielou perinou, s 30 cm nádielkou nového snehu ma nenechal ľahostajným. Po výdatných raňajkách som už zanedlho pochôdzkou prechádzal revírom, vychutnávajúc zimné čaro prírody.
Na kuniu stopu som natrafil na okraji smrekovej hory a zahryznúc sa do nej som ju začal stopovať. Kuna ma vodila po kadejakých čertoch – diabloch. Vyjdúc z hory von sa opakovane vrátila do zarastených remízok, kde si pochutnávala na šípkach. Predierajúc sa tÅ•ňami štvornožky som bol ako snehuliak. Neskoršie, najdúc po nej zvyšky peria operenca a krvavých stôp dávali tušiť, aká tragédia sa odohrala. Stopa sa mi niekoľkokrát stratila, pretože po nej prešla aj iná zver a naopak a tak bolo nutné použiť dôvtip a vcítiť sa do jej myslenia. Prenasledovanie pokračovalo a kuna sa oblúkom vrátila do pôvodnej smrek. hory, kde som prvýkrát narazil na jej stopu ( len asi 150 m od stopy ). Vytušil som, že som blízko cieľa. Unavený z niekoľkokilometrovej pochôdzky ( 5-7 km ) som si sadol, vypil náprstok bieleho lieku, dal do úst kúsok čokolády a zapálil si. Po chvíli som skontroloval náboje, vnútrajšok hlavne mojej opakovacej brokovnice kalibru 20/65, utrel sklá malého ľahkého triedra.
Kuna vyskočila na starý smrek, zanechávajúc aj iné stopy od svojich pazúrikov. Vychodený smrek a miniatúrne úlomky kôry boli na obnovci dobre viditeľné. Po konároch stromov preskákala zopár smrekov ( 7-10 ) a znovu zišla na zem ( kuna to robí často, aby zmiatla prípadného prenasledovateľa ). Zhruba po 60-70 metroch vyskočila znovu na starý smrek. K nemu blízko stojaca malá skupina smrekov, stojaca na južnej strane, bola veľmi vhodným miestom pre spálňu. Pozorujúc jednotlivo a dôkladne každý smrek triedrom som ho po chvíli uvidel. Veľké, staré hniezdo vysoko v korune stromu. Vyhodnotiac situáciu som začal konať. Koncom palice som poškriabal kôru kmeňa a prudko naň zaklepal. Kuna vyštartovala z hniezda ako blesk a preskakujúc konáre stromov ju zastavil až tretí výstrel 3,5 mm brokmi , ktorý zároveň ukončil tento príťažlivý a náročný lov. Dlho sediac a obdivujúc žltú podprsenku a trblietajúcu sa kožušinu starého kunieho samca vyvolal u mňa pocit víťazstva nad minimálne rovnocenným súperom.
- Musíte byť prihlásený, aby ste mohli odpovedať na túto tému.