Falošný priateľ – pytliak.

[Jozef @jozef52]

Falošný priateľ – pytliak.

S Michalom sme boli priatelia asi 20 rokov, boli sme kolegovia v práci. Máme postavené spoločné poľovné zariadenia, posedy, krmítka. X-krat sme boli spolu na čakanej. Nikdy som si ani len nepomyslel, že ho raz prichytím ako pytlačí a že naše priateľstvo takto skončí.
Vždy som ho bral ako môj vzor, staršieho brata, kolegu. Bol zásadový a nekompromisný. Ešte na začiatku toho roku navrhol na spoločnej schôdzi plán boja proti pytlačeniu v našom revíri !!!
Bol práve piatok 13.teho. S Michalom sme mali ísť spolu na diviaky. Boli sme dohodnutí že sa stretneme o 18 hodine na chodníčku za chatou. Ja som sa ale tesne pred odchodom do revíru dozvedel, že ma príde navštíviť môj dobrý priateľ Pavel z CZ s ktorým sme boli spolu na vojenčine a ktorý bol niekde nablízku na dovolenke aj s manželkou. Tak som zavolal Michalovi a povedal som mu, aby išiel do lesa sám, že ja dnes nemôžem. Zaujímavé, ale zdalo sa mi ako keby sa vtedy bol potešil. Neprikladal som tomu žiadny význam, len som sa narýchlo spýtal, kam ideš? Odpovedal mi že ide na priesek pri urbárke. To je – bolo naše miesto kam sme často chodievali na diviaky. Tečie tam potôčik a diviaky sa tam radi zdržujú. Čo čert nechcel, alebo to bol práve ten piatok 13.teho, zazvonil znovu telefón. To volal znovu priateľ Pavel z CZ, že manželke zostalo zle a dnes sa nezastavia, vraj sa zastavia na budúci deň. Tu som asi urobil veľkú chybu, povedal som si, že Michala v lese prekvapím a pôjdem za ním. Tak som mu ani netelefonoval. Počítal som s tým že mu urobím radosť, keď ma zbadá prichádzať. Vždy sme sa dobre pozhovárali, cestou do revíru. V práci toľko času na zhováranie nebolo. Narýchlo som sa teda poobliekal a vyrazil som horským chodníčkom popri chate. Cesta k prieseku je dosť do strmého kopca a aj pri rezkom kroku trvá k nášmu miestu asi pol hodinku. Rozhodol som sa preto, že si cestu skrátim a pôjdem mimo chodníčka, cez les. Bol som už blízko pri prieseku, keď zaznel výstrel. Zabudol som si doma telefón, čo sa mi často nestávalo, ale v tom zhone – stalo sa. Bol by som asi okamžite volal Michala čo strelil, ale nemohol som. Bol som si istý že Michal strelil diviaka. Už som si pripravolal gratuláciu a s úsmevom som pridal do kroku. Občas som sa zastavil a pozeral som sa ďalekohľadom smerom kde som predpokladal výstrel. A….. vtom som Michala zbadal. Už vyvrhoval, lenže nie diviaka, ale srnca !!! Ale veď na srnca nemá povolenku !!! hovoril som si v duchu. Viem to preto, lebo sme spolu boli u hospodára pred dvomi dňami a Michal chcel povolenku, ale hospodár mu ju nedal, lebo už boli rozdelené. Zostal som ako prilepený a nevedel som či sa mi nesníva. Pozeral som sa cez ďalekohľad na Michala a neveril som vlastným očiam. Michal upytlačil srnca !!! Videl som ako ho rýchlo vyvrhol, rozporcoval a potom ho vložil do ruksaku. Poutieral si ruky do trávy a zvyšky zahrabal pod najbližší strom. Neviem dodnes prečo, ale znechutený som sa vrátil domov tak, aby som Michala skratkou predbehol. Osprchoval som sa a ľahol som si do postele, ale oka som do rána nezavrel.V hlave sa mi rojilo nespočetne veľa otázok. Stále som nevedel čo mám robiť a ako sa mám zachovať. Bol som stále ešte zmätený a sklamaný. Michal a pytliak !!! Čakal som že mi zavolá a povie, že omylom strelil srnca, alebo že si nájde inú výhovorku, ale márne.Dočkal som sa, v sobotu ráno mi zavolal, ale ja som nemal odvahu sa ho na to spýtať, čakal som že niečo povie on, ale on sa ma len spýtal, či som nepočul ranu. Zaklamal som a povedal som mu že nie. Odpovedal mi stroho, strelil som po líške, ale netrafil som. Vo mne sa vtedy niečo zlomilo a už som nevedel v sebe udržať hnev a povedal som mu, že ja som ho vlastne videl ako vyvrhuje tú líšku a požiadal som ho o vysvetlenie. Jeho kamarátsky tón sa okamžite zmenil na nevraživý a začal ma urážať a častovať prívlastkami ako, špiceľ, udavač, fízeľ, hajzeľ…. Toto som už nevydržal a zložil som telefón.
Ešte hodnú chvíľu som sa nezmohol na slovo, uvažoval som či som mu to mal vôbec povedať, v mysli mi prebiehali spoločné zážitky a prežité roky. Myslel som že Michala dobre poznám. Nikdy by som nečakal takúto reakciu a takéto správanie. Všetko by sa asi bolo stratilo a zabudlo v ďalších dňoch. Ja som o tomto incidente nepovedal ani manželke aj keď na mne videla, že sa niečo deje, odpovedal som jej len, že ma bolí hlava. Prišiel pondelok, s obavou som išiel do práce, ale Michal neprišiel. Celý deň prešiel veľmi rýchlo, mali sme veľa práce a ani som sa nenazdal bol koniec pracovnej doby. Cestou domov mi zazvonil telefón, na telefóne sa mi zobrazilo meno nášho poľovného hospodára a ja som začal mať nepríjemný pocit. Prijal som hovor a hospodár mi povedal len jednu vetu, okamžite príď ku mne domov a zložil. V hlave sa mi rojilo nespočetne veľa otázok, čo sa stalo? Michal sa priznal? Alebo ho videl ešte aj niekto iný? To čo som sa dozvedel po príchode k hospodárovi mi vyrazilo dych. Hospodár mi namiesto podania ruky povedal Jano ty si pytliak ! Nohy sa mi podlomili a musel som si sadnúť na schodík pred jeho domom. Ja? koktal som a nevedel som sa nadýchnuť, hlava sa mi krútila a myslel som si že omdliem. Keď hospodár videl že asi nežartujem a asi je zle, okamžite zmiernil tón a rýchlo mi doniesol pohár vody. Napil som sa a hodnú chvíľku sme spolu mlčali. Po pár minútach sa hospodár už oveľa opatrnejšie opýtal, no Jano, tak čakám na tvoje vysvetlenie. O Michalovom priestupku by som nebol nikdy asi nikomu povedal, ale udalosti a okolnosti to tak chceli, že som začal pomaly a postupne hospodárovi rozprávať to, čo sa vlastne v piatok stalo. Postupne som mu vyrozprával všetko chronologicky tak, ako to naozaj bolo. Hospodár počúval, bol to už starší skúsený pán a videl som ako sa nad niečím veľmi zamýšľa. Keď som skončil, tak mi ešte ponúkol že ma zavezie domov. Keď sme sa po chvíľke doťahovania dohodli, že pôjdem domov sám, tak súhlasil, ale trval na tom, že po príchode domov mu musím okamžite zavolať že som už doma. Prikývol som a už som sadal do mojej lady. Neviem čo sa dialo po mojom odchode od hospodára, ale asi po pol hodinke po tom čo som prišiel domov, prišli policajti aj s hospodárom ku mne domov. Spýtali sa ma či som ochotný ísť im ukázať to miesto kde sú zahrabané zvyšky srnca.
Bol som zmätený z udalostí posledných dní a hodín, ale súhlasil som. Miesto kde boli zahrabané ostatky srnca nebolo ťažké nájsť. Veľmi dobre som poznal terén a nie raz som tam chodil aj v úplnej tme. Policajti miesto zdokumentovali, urobili zopár fotografií a ostatky naložili do PVC vriec. Hrozné bolo zistenie, že Michal si vlastne zobral len stehná a hlavu, zbytok tam zahrabal. Hrozné bolo aj to, že nikto nič nehovoril, mlčal hospodár, mlčal som aj ja, len policajti si sem tam niečo medzi sebou povedali. Videl som však, že hospodár je veľmi nahnevaný, zdalo sa mi že exploduje, ale ovládal sa.
Nasledujúce dni boli veľmi krušné, bol som viac krát vypočúvaný na polícii, musel som podpisovať rôzne zápisnice. Bolo to veľmi stresujúce, stále ma považovali za pytliaka !
Musel som odovzdať zbraň na expertízu, boli to jedni z najťažších dní v mojom živote. V týchto chvíľach stála pri mne neochvejne moja manželka a povzbudzovala ma. Skúšal som sa viac krát telefonicky spojiť s Michalom, ale nebral mi telefón, do práce nechodil, keď som sa spýtal jeho nadriadeného čo je s ním, tak mi oznámil, že je práceneschopný a bude dlhodobo chýbať. Bolo mi to divné, lebo ešte v piatok mu nič nebolo.

Ako sa hovorí, keď je najhoršie, tak ti pomôže len zázrak, tak aj mne jeden taký zázrak pomohol. Michal urobil jednu veľkú chybu. Tou chybou bolo, že si zobral len stehná a zvyšok v lese zahrabal. S tým zvyškom tam totiž zostala aj chrbtica a v nej uviaznutá guľka. Bolo šťastie že Michal mal iný kaliber ako som mal ja. Nakoniec balistické skúšky jednoznačne potvrdili, že pytliakom bol Michal a nie ja. Nebudem sa rozpisovať ako sa mi uľavilo, ale zároveň ako ma táto udalosť poznačila na celý ďalší život.

Dnes som s tým našťastie ako tak zmierený, cítim ešte trpkosť, ale časom dúfam aj to prejde. Možno niekto spozná v tomto príbehu mňa aj Michala, ale to nie je dôležité. Tento príbeh som sa rozhodol zverejniť preto, lebo ľudia sú nevyspytateľný a aj keď si myslíš, že máš dobrého priateľa, nemusí tomu byť tak.

Všetkým poctivým poľovníkom želám LOVU ZDAR.

Jozef.

[Mudr. Ivan Lopúch @ivanlopuch]

O tomto prípade som počul, si z okr. ZV?

Jozef je to smutne, ale taka je realita. Ludia su niekedy horsi ako zvierata.

[Jozef @jozef52]

ivanlopuch napísal:

O tomto prípade som počul, si z okr. ZV?

ÁNO

[Autor]

Príspevky