Venujme dostatok času nástrelu

Podľa Poľovníckeho náučného slovníka ( Doc.Ing. Hell,CSc a kol., Príroda , 1988 ) nástrel je miesto, na ktorom stála zver v okamihu výstrelu. Pokiaľ zver nezhasla na mieste ( neuvádzam tak často hovorené aj písané spojenie – zostala v ohni – nakoľko v náučnom slovníku sa týmto spojením rozumie padnúť a skonať hneď po zásahu na nástrele, alebo v jeho bezprostrednej blízkosti ) a nám v tomto článku pôjde hlavne o tento prípad, je potrebné starostlivo a dôsledne prehliadnuť nástrel.

Pozrieme sa na to s ohľadom na diviačiu zver, ale využiteľné je to aj pri iných druhoch raticovej zveri. Aj keď streľba na diviaka z posedu za denného svetla sa stala skôr výnimkou, veľakrát tento odbehne z miesta nástrelu. To isté sa stáva aj na spoločných poľovačkách. V takýchto prípadoch prichádza na rad starostlivé a dôsledné prehliadnutie nástrelu. Pritom musí byť splnená základná požiadavka – malo by byť denné svetlo. Len denné svetlo môže jednak priniesť uspokojivé výsledky a za ďalšie podstatné veci sa neprehliadnu. Tu nesmú rozhodovať lampy alebo iné svetelné zdroje.

V prípade, že na údajnom nástrele sa nenájde farba alebo iné znaky, nemusí to znamenať chybný výstrel. Veď sme sa mohli pomýliť pri určení nástrelu napr. o pár metrov, alebo sme strieľali na zver v okamihu, keď nebola k nám úplne otočená bokom, alebo guľka zostava v tele zveri a neprestrelila ho. Unáhlené závery nikdy nevedú k uspokojivému záveru. Prehľadanie nástrelu berme vždy ako našu povinnú jazdu a nesnažme sa ho fixovať len na nájdenie farby. Pritom existujú ďalšie znaky, ktoré sú prinajmenšom rovnako dôležité a majú väčšiu vypovedaciu funkciu ako samotná farba. Sem môžeme zaradiť napr. štetiny, kúsky kože, časti kostí, orgánov, diviny a podobne.

V prípade farby len po zásahu na pľúca môže byť jednoznačne rozpoznaná. Pokiaľ ide o rozpoznávanie typu farby, toto je závislé jednak na podklade, na ktorom sa nachádza a jednak či už je zaschnutá alebo nie. Farba z artérie zaschnutá na jesennom lístí sa rýchlo zamení za krv z pečene. Farba nachádzajúca sa na ležovisku, kde ležala poranená zver môže byť výrazne jasnejšia na svetlej tráve, liste alebo svetlom kameni. Okrem už vyššie uvedených znakov je potrebné tiež preveriť aj to, akú má farba konzistenciu. Niektoré zložky ako napr.tuky alebo časti žalúdka ťažko vidieť, ale keď budeme drviť farbu medzi prstami, tak ich môžeme cítiť. Na mieste kde postrelená zver ležala si môžeme vystačiť s čuchovou skúškou. Dobrým pomocníkom pri prehliadke nástrelu sa stala lupa, pomocou ktorej sa môže zistiť pôvod štetiny, úlomkov kostí. Takéto zistenia umožňujú vyhlásiť, kde bola zver zasiahnutá. A toto sa musí udiať ešte pred tým, než bude na stopu nasadený pes na to určený.

Vždy je lepšie spoľahnúť sa na psa aj v prípade „ pre nič za nič“, ako sa neskoršie dozvedieť, že tam a tam bol nájdený postrieľaný kus. Mýliť sa je ľudské a pri dohľadávke vodiči psa varia len s vodou, ktorú majú. Aj keď sa objavujú nástrely, ktoré neumožňujú jednoznačné závery, na väčšine nástrelov ale existujú dostatočné dôkazy vedúce k úspechu.

V nasledujúcich riadkoch budú opísané len niektoré z charakteristických znakov pri zásahu niektorých vnútorných orgánov alebo vonkajších častí tela bokom stojacej diviačej zveri.

1) Na komoru

Na nástrele sa nachádza malinovočervená farba s väčším alebo menším obsahom bubliniek. Farba často obsahuje častice tkaniva srdca alebo pľúc. Objavujú sa aj ďalšie úlomky poréznych a skoro mäkkých kostí z rebier. Srsť z tela je vždy ľahko zvlnená. Odborné publikácie uvádzajú, že zver bude nájdená max. do vzdialenosti 150 metrov.

2) Omračujúci zásah

Pri tomto zásahu je farba väčšinou nedostatkovým tovarom. Na mieste, na ktorom kus krátko ležal na chrbte kopajúci nohami sa bude nachádzať všade prítomná srsť z chrbta v prekvapivo vysokom počte. Pri bleskovom páde zveri je potrebné počítať s omračujúcim zásahom, okamžite prebiť, nabrať kus do puškohľadu a keď kus vstane okamžite zdupľovať.

3) Zásah na rypák

Podobné znakovanie je aj pri takomto zásahu. Po kratšej dobe kus uteká s otvorenou čeľusťou. Na nástrele je málo farby, ktorá je niekedy zamieňaná s farbou z pľúc. Bublinky sú jednoducho sliny. Časti kostí a zubov však môžu pomôcť identifikovať miesto zásahu. Okrem toho sa na nástrele môžu nájsť čisto čierne, stredne dlhé a tvrdé štetiny. Takýto zásah je nočnou morou nejdeného lovca. Dohľadávanie zveri bude niekoľkohodinové a v rozsahu niekoľkých kilometrov.

4) Zásah na divinu

V tomto prípade ide o zásah na sval a na nástrele na strane vstrelu sa nachádzajú veľké alebo malé časti diviny. Aj keď na nástrele je viac jasnočervenej farby, jej množstvo so vzdialenosťou dohľadávky postupne klesá. Ak nie sú zasiahnuté žiadne kosti alebo šľachy tak aj niekoľkohodinové dohľadávanie nevedie k úspechu. Pre akýsi pokoj v duši je potrebné, aj keď nemáme jednoznačné znalosti o mieste dopadu strely, aspoň jeden kilometer sledovať stopu. Napriek množstvu farby na nástrele a po potvrdení svojho podozrenia psovodom a zrušení dohľadávky vedie toto často k nepochopeniu zo strany strelca.

5) Zásah na behy

Zásahy na behy sa vyskytujú pomerne často. Typické znaky sú rúrkovité a kĺbové kosti, kostná dreň, trochu menej sýta červená farba a krátko strihaná srsť. Po takomto zásahu sa zver krátko zlomí na strane zásahu. Až na malé výnimky postrelený kus odchádza a neskoršie zaľahne. Ak by bola hneď prenasledovaná tak by si rýchlo zvykla na pohyb na troch bohoch, čo by mohlo viesť k neúspešnej dohľadávke. Po najmenej troch hodinách, ak nie je vyrušená, zver je v horúčke a stuhne. Potom ho pes ľahšie a hlavne rýchlejšie ohlási.

6) Povrchový zásah – škrabnutie

Charakteristickým znakom tohto zásahu je mimoriadne veľa ustrihnutej štetiny, dokonca tam môžu byť časti kože. Nakoľko nebola žiadna cieva zasiahnutá, farba sa nevyskytuje. Ako sa niekedy hovorí, že čert nikdy nespí, je dobré pre finálnu istotu prejsť so psom po stope aspoň 1000 m.

7) Zásah na pečeň

Ak sa na nástrele nájdu kúsky pečene, záver je jednoduchý. Pri streľbe na bokom postavenú zver bude na nástrele vždy ľahko zistiteľná hnedastá farba v tvare veľkých kvapiek. Dohľadávka sa stáva pomerne jednoduchou, ak sa zver predčasne na ležovisku nevyruší.

8) Zásah na slezinu

Ak sa na nástrele nachádza tmavá, skoro čierna krv zvyčajne ide o zásah na slezinu. Hrubú štruktúru a sivú farbu čiastočiek sleziny možno tiež pozorovať. Dohľadávka pre psa je ľahká.

9) Zásah na žalúdok

V tomto prípade ide o zásah, po ktorom bude nasledovať niekoľko kilometrové dohľadávanie. Na nástrele a počas dohľadávky je možné nachádzať nestrávený obsah žalúdka. Dohľadávka si vyžaduje koncentráciu a trpezlivosť či už psovoda alebo psa.

10) Zásah do oblasti čriev

Na nástrele je možné vidieť pomerne tmavú, často znečistenú farbu. Často jedinečné postrehy môže priniesť čuchová skúška. Ak sa nájdu časti čriev alebo slučky čriev, diagnóza je nespochybniteľná. Pre psa ide o ľahko identifikovateľnú stopu, ale pre psovoda môže nastať problém vtedy, keď črevá upchajú vstrel a farba neuniká z tela. Tu je potrebné sa spoľahnúť na schopnosti psa, ktorý môže ísť za zverov ďaleko.

Na nasledujúcom obrázku môžete vidieť desať znakov po zásahoch, ktoré je možné dobre pozorovať len na snehu. Vo vysokej tráve alebo na spadnutom lístí to vyžaduje starostlivé a dôsledné prehľadanie miesta nástrelu.

( horný rad zľava ) : divina, škrabnutie, slezina, črevá, omračujúci zásah
( spodný rad zľava ) : zásah na behy, pečeň, rypák, pľúca, bachor
Zdroj obrázku : Deutsche Jagd Zeitung

Autor: Ján Krnáč

 

4
Komentáre

  Upozorni ma  
Upozorniť na
kiri
Host
kiri

Výborná téma !
Tak toto je ozaj dobrá téma, ktorá SA MÁLO – či nedostatočne vyučuje aj v kurzoch. Pritom – ako som sa v mojej poľovnej praxi naučil a 1000x presvedčil – a heslo našej poľovnej skupiny znie : VÝSTRELOM TO LEN ZAČÍNA !……..
Niekedy je umenie vôbec nástrel nájsť – a ako druhé – vyznať sa v ňom!
Mnohé výkonné náboja a mnohé strely zvera prestreľujú – a nástrel za výstrelom vyzerá vejárovito a na dlhej a širokej trati…potom je z poľovníka pracovník CSI – ako kriminalistický technik. Na posed dokáže vyliezť hocijaký dilino – a ten si aj kúpi hocijakú pušku – a dokonca do kukera dokáže pozrieť – a aj vystreliť – a potom už nastupuje iný -skutočne vyšší level poľovníkov. Spoznáte ich tak, že sú nenápadní, majú odev do tŕnin, húštin a na chodenie po kolenách, často mávajú brokovnice alebo guľabroky ZH a väčšinou sa vozia na starých autách – a hlavne –
majú psa. Výstrelom to začalo – a je na nich, aby sa jedol jágerek. Stopár je „dovednost“ , ktorá sa dnes už veľmi nevyučuje…preto je takýchto článkov treba ako kázeň v kostole. A každá dohľadávka je iná…a adrenalínová. A veľarazy si strelci neuvedomujú CENU takejto dohľadávky – ktorú by mali VŽDY platiť, lebo na nej záleží úspech všetkých, čo spolu vyšli do revíru. Výstrel nie je len tak – výstrelom to všetko len začína.
Dúfam, že sa tu objaví viacej opisov zaujímavých dohľadávok.

kiri
Host
kiri

ešte by som doplnil
že tento článok musí byť Alfou a Omegou – t.j. povinným štúdiom pre každého strelca, ktorý vykonáva poľovanie bez psa. Aj šikovný dedinský pes dokáže divy, ak má vrodené vlohy ( kto sa venuje kynológii a histórii slovenskej kynológie vie, že tak začal v r.1936 výber zo slovenských psov na Slovenského kopova napríklad…)
Pán Krnáč teraz urobil dokonalú službu všetkým polovičným poľovníkom. Celý poľovník toto ani veľmi nepotrebuje – priloží na nástrel psa a ten to vybaví. Tí bez psa by sa mali učiť od afrických čiernych domorodých stopárov a k tomu je naozaj dobrý tento návod v článku aj s fotom stôp. Kto má psa – ten je niekde inde….a vcelku sa môže usmievať.

Pridám jeden príbeh. V dobe, keď začínala poľovať moja žena, bola pozvaná na poľovačku na srnca., ale nie ako strelec, ale ako pozorovateľka. Pýtala sa ma, či si má vziať aj pušku – tak som jej povedal, že nie – načo aj? – poľovať mal jej spolužiak z kurzu…ale reku – vezmi si môjho psa. Prišli do revíru a sprievodca im ukázal kde majú sedieť a odkiaľ vychádza srnec, ktorého bolo treba uloviť. Srnca im opísal a odišiel. Tak si sadli a čakali. Zrazu si všimli, že pes vetrí naopak – dozadu – za chrbát – obzreli sa že kam pozerá – a milý srnec práve za chrbtom! Po identifikácii, že je to práve on, na neho strelec vypálil…srnec po rane vbehol do kukurice…
Išli na nástrel – nič moc…čo teraz?…Jazvečík sa šklbal a hlásil – tak sa nechali viesť…srnec bol padnutý 40m v kukurici . Tak vytiahli srnca na kraj kukurice, ale už sa stmievalo, tak ho nechali tam a išli si po veci, ktoré nechali tam, kde sedel. Lenže sa rýchlo zotmelo a už nevedeli srnca nájsť. A zase pomohol jazvečík – stačilo ho vypustiť – a za 20 sekúnd bolo jasno…a tak na jeden výstrel si pes dvakrát dohľadal …poučenie na celý život pre oboch zúčastnených – na hovno by im boli dve pušky, keby nemali jedného psa. Po prvé – ani by ho nezbadali, potom prvý raz našiel v kukurici a druhý raz našiel, kam bol vytiahnutý. Ale takáto realita býva v revíroch často – na večernú poľovku ide von 5 poľovníkov – a ani jeden pes…a ráno sa potom hlásia výstrely na líšku..
Dnes sa takýto príbeh zdá ako zábava – ale koľko razy sa toto a podobné zopakuje práve v nastávajúcej srnčej sezóne? Koľkí sa teraz hádžu o zem, že mne sa také nestane? Stačí nemať psa – a ani sa nič neuvidí – teda nestane. Lebo nemá kto ukázať. Nuž a – mnohí neznesú niekoho – hoci aj psa – ktorý im ukazuje ich vlastné chyby.
Poľovníctvo hodne preveruje charaktery. Hoci aj priznať chybenú ranu, alebo inú vlastnú chybu. Aj preto sa hľadajú najpresnejšie pušky, najlepšie náboje, dokonalé optiky…všade je chyba – len nie v človeku.
Keď som bol na vojne, padla stíhačka ruskej výroby. Pilot prežil- katapultoval sa. Rusi prišli a zobrali všetky zbytky na vyšetrovanie. Dlho nijaký výsledok – tak napísali do ZSSR, že čo bola teda príčina? Došla veľmi jasná odpoveď: Mašína charóšaja – čelavek plóchoj. Viac sa už nepýtali. Koľko razy toto vieme, len si to nevieme – či nechceme – priznať? Kto má psa a dohľadáva po nociach – je ako patológ – aj patológ vidí všetky chyby lekárov. A tak človek so psom vidí chyby strelca – a ešte viac ten, čo derie a rozrába zvera.

HunterJan
Host
HunterJan

súhlasím
Súhlasím s kiri, veľmi dobre napísané. Dobrý článok p. Krnáč.

kiri
Host
kiri

HunterJan – asi preto je tu málo príspevkov
že som svojim príspevkom zmenil trochu charakter. A odklonil smerom ku psom – čo je ale pre mňa asi dôležitejšia časť poľovníctva ako puška. Kto má psa – kľudne môže mať aj 6,5mm guľu – podohľadáva si sám.
čakal som, že sem budú ľudia dávať príklady ako čo dohľadali – či bez psa,, alebo ako sa vymotali z nástrelu. Raz som išiel na poľovku bez môjho zvončeka – bol po operácii oka ( vletel večer do kríka zabiť potkana a doškrabal si hlboko oko). Nuž a – až vtedy človek zistí, že je ako bez ruky…či slepý – to samozrejmé, o čom furt píšem som zrazu nemal. Strelil som asi 150kg diviaka. Strelil som ho osmičkou a dobre – rovno cez pľúca. Vedel som kam som mieril a bol som si istý ranou. Vedel som, že do 100m bude ležať kompletne vykrvený. Tak aj bolo – ale…strieľal som na 100m a medzitým sa zotmelo. Tráva dosť vysoká – kým sme vo svetle bateriek našli nástrel – trvalo. A potom – jedna stopa, druhá farba inde tretia…úplne inde štvrtá…potom ešte asi 10 – všetko inde. Označovali sme si to servítkami…potom sme sa obzreli za seba – a uvideli sme biely vejár! AHA !…sme za výstrelom – musíme ísť hľadať inde. Našli sme – a aj sme našli asi 10m vo vysokej tráve! – čo nebolo vidieť – ofarbenú trávu na oboch stranách…takže už bolo jasno…predtým sme hľadali 20m inde a aj iným smerom – a nikam by sme sa nedostali – na takú diaľku vyhodila strela dobre viditeľné stopy. Pokiaľ si toto človek neuvedomí – ide iným smerom a predpokladá vo vysokej tráve únik inam. Pes toto neregistruje-ide po stresovom hormóne vylučovaným raneným zverom raticami….júúj…ako chýbal! Diviak sa vyfarbil na 50m behu a potom bežal už bez farbenia. Narazil do stromu a to ho zastavilo – možno by pár metrov ešte prebehol – vyfúkal cez diery úplne všetko. Dokonale odkrvený. Behal mŕtvy po chotári. A posledných 50m vôbec nefarbil…len roztlačená tráva ukázala nenápadný chodníček ku stromu. Náhoda, že ho trafil?…či tam hľadal útočisko? Podľa mňa už nemohol reagovať. Po tejto skúsenosti som začal uvažovať o dvoch psoch.
Naviedla ma na to skúsenosť jedného kamoša – lesníka – ktorý mal staršieho jazvečíka a keď ho prijali do združenia, dali mu chovať jazvečíka – tak si prikúpil mladého. Starý ( býval v dome) sa urazil. Mladého začali chovať vonku v búde. Za týždeň sa starý odrazil a ! – presťahoval sa k mladému do búdy!!! A Kamoš hovoril, že to bola taká zábava, že ani televízor nekukali – len ako sa tí dvaja hrajú…že to bolo kino aké ešte nevideli. Starý pes omladol …schudol ( z neustáleho pohybu) a evidentne si užíval spoločnosť. Zanedlho išiel do oplotku na kontrolu stavu a nemal so sebou nič, len brašňu s perom a lajstrami – a malý skladací poľovnícky nožík Mikov Fixír – najznámejší poľovnícky nožík tej tesne post-socialistickej doby. Zrazu štekot – a ryčanie – a dvaja jazvečíci chytili živého diviaka – jeden spredu, druhý zozadu…a držali ho. Prišiel, podrezal a bolo ulovené. Zakričal na kolegu, čo bol vo vedľajšom oplotku – ten pritiahol Nivu a už viezli na správu. To bol krst nového psa a preverenie jeho skutočne vrodených vlastností – nemal vtedy ani rok! Bolo vidieť, ako starý pes naučil mladého všetkému, čo potreboval – a priamo v boji…hoci v oplotku – ale v inom, ako býva na výcviku. Preto viem, že ani puška nemusí byť, ak sú dobrí psi.