Sako L61R Magnum.

Foto: Igor Šallay

V tomto článku by som vám rád predstavil svoju „novú“ loveckú guľovnicu. Novú je v úvodzovkách preto, lebo to bude tak trochu retro recenzia, nakoľko sa nejedná o žiadnu modernu, alebo najnovší model na trhu.

foto: Igor Šallay

Hľadal som nejakú staršiu guľovnicu s dlhým magnumovým záverom, ktorá by bola vhodná na prestavbu a mala byť základom jedného môjho zatiaľ nerealizovaného projektu. Prechádzal som teda inzerciu u nás, aj v zahraničí. K zbrani som sa dostal úplnou náhodou, šťastie sa na mňa usmialo takpovediac na domácej pôde, v inzercii tu na stránke horar.sk. Dotyčný pán predával niekoľko zbraní a medzi nimi aj toto Sako. Jeden telefonát, slovo dalo slovo, sadol som do auta a vybral sa do okolia Levíc. Keď som zbraň uvidel, tak som bol nadšený, naživo vyzerala ešte lepšie ako na fotkách. Podali sme si ruky, vybavili formality na Polícii a fínsky Magnum zmenil majiteľa. Už po ceste domov som nadobudol taký pocit, že z tohto žiadna prestavba asi nebude…

foto: Igor Šallay

Po návrate domov a zaregistrovaní zbrane som sa pustil do jej dôkladného skúmania. Prvý úkon, poriadne vyčistiť všetko čo sa dá. Zbraň je v zachovalom stave, takže to nebolo nič komplikované. Aj vývrt hlavne bol prakticky čistý, zbrani sa aj predtým dostávalo dobrej opatery. Kde sa na zbrani najviac podpísal jej vek a skladovanie v trezore, tak to bola botka na pažbe. Dlhým státím bola zdeformovaná a splošťená. Takisto brunír na hlavni mal už svoje najlepšie časy za sebou. Guľovnicu som rozobral a skontroloval spúšťový mechanizmus a záver. Očistiť, zľahka namazať kvalitným olejom, poskladať, ešte raz skontrolovať, či je dotiahnutá montáž optiky a krúžky na puškohľade – hotovo. Môžem ísť skúšať na strelnicu.

foto: Igor Šallay

Na Saku bol namontovaný puškohľad od firmy B. Nickel, s obchodnou značkou Supra a so zväčšením 3-12×56. Puškohľad mal klasický nitkový kríž – osnova č.4. Nemecká firma Nickel je pomerne stará a dnes už menej známa. Sídli v starobylom meste Marburg, ktoré leží na rieke Lahn v spolkovej krajine Hesensko. Optika bola čistá, pomerne svetelná, ale v porovnaní so súčasnými prístrojmi je už rozdiel v kvalite podania obrazu a v ostrosti viditeľný. Na funkčnosti jej to však neuberá. Neskôr som ju nahradil inou, ktorá mi umožňuje lepšie využiť potenciál zbrane.

Moje staronové Sako v kalibri 7mm Remington Magnum je výrobkom zbrojovky z juhofínskeho mestečka Riihimäki. Skratka Sako znamená Suojeluskuntain Ase- ja Konepaja Oy – voľne preložené to je Domobranecká zbrojovka a strojáreň. Firma bola založená v roku 1921 ako opravárenská dielňa pre súkromné zbrane a generálne opravy ruských zbraní, ktoré boli potom zaraďované do výkonu služby. V priebehu rokov firma rástla, v roku 1983 zobrala pod svoje krídla firmu Tikkakoski, ktorú dnes poznáme pod obchodnou značkou Tikka. Neskôr, v roku 1986 pod seba Sako pridružilo divíziu výroby zbraní štátneho koncernu Valmet. Vlastníctvo sa delilo medzi firmy Nokia a Valmet. Po ďalších organizačných zmenách na strane štátneho vlastníka bolo Sako predané v roku 2000 talianskemu holdingu Beretta.

foto: Igor Šallay

 Ku kalibri sa ešte neskôr vrátim a pokúsim sa vám priblížiť moje skúsenosti z jeho používania. Na prvú návštevu strelnice som si kúpil strelivo americkej muničky Federal, konkrétne zo série Power-Shok, osadené 9,7g poloplášťovou strelou. Výrobca pre tento náboj deklaruje úsťovú rýchlosť 947 m/s. Ja som v mojej zbrani nameral priemernú rýchlosť 915 m/s. Puškohľad som s ním bez problémov nastrelil, mechanika napriek svojmu veku a technike poplatnej dobe vzniku fungovala ako hodinky. Tak precízne nefungujú mnohé novšie výrobky, ktoré sú dnes projektované najmä s ohľadom na výrobné náklady. Pocit zo streľby bol dobrý, takisto vnímanie spätného rázu vďaka relatívne ľahkej strele, skvelej ergonomickej pažbe a celkovo mohutnejšej zbrani bolo príjemné a strelca neobťažujúce. S výsledkom návštevy strelnice som bol spokojný, zároveň som vyskúšal aj niekoľko svojich vlastných prebíjaných nábojov, aby som získal predstavu o tom čo bude puške chutiť.

foto: Igor Šallay

Pažbu musím na tomto mieste vyzdvihnúť, nejedná sa o fabrický výrobok. Predchádzajúci majiteľ si dal spraviť inú, z kvalitného dreva a na svoje miery. Má zvýšenú lícnicu, ktorá prispieva ku komfortu streľby. Nie je to iba taký náznak lícnice ako napríklad u pažieb typu Monte Carlo, toto je skutočná lícnica, kde sa dá oprieť hlava a takzvane sa položiť do zbrane. Boky pažby sú tiež vyššie, záver je v nej viac schovaný a podľa mňa to vyzerá veľmi elegantne. Je potrebné zdôrazniť, že v podstate tá pažba rozhodla o kúpe zbrane, už pri prezeraní fotiek v inzeráte ma mimoriadne zaujala. So sériovou pažbou by som zbraň možno ani nekúpil. Tak zásadný význam má naozaj kvalitná pažba.

Rozhodol som sa pre tri veci. Jednou bolo zreštaurovanie bruníru na celej zbrani, druhou urobenie dodatočného beddingu v pažbe a poslednou oživenie povrchovej úpravy na pažbe. Bedding je vlastne lôžko pre púzdro záveru pri jeho uložení do pažby. Typicky sa robí zo špeciálnych, na to určených epoxidov s prímesou kovového prášku, alebo sú to dvojzložkové epoxidy. K tomu sa ešte zväčšia otvory pre skrutky, ktoré držia systém v pažbe a do týchto zväčšených dier sa vlepia kovové vložky (angl. pillars), na ktoré si systém sadne. Do pažby s vlepenými pillarmi sa nanesie epoxid, vloží sa systém a potom to celé vytvrdne. Celý proces je v skutočnosti trošku zložitejší, toto je len také priblíženie postupu ako sa to robí. Výsledkom tejto úpravy je, že zbraň nepodlieha pri výstrele vplyvom počasia a teplôt, nakoľko drevo bežne do istej miery pracuje a môže ovplyvňovať bod dopadu strely. Ak je systém uložený na beddingu, tak dosahuje vyššiu presnosť a odolnosť voči vyššie zmienenému. Všetky úkony som zveril p. Jedličkovi zo Zelenča pri Trnave, kde mám dlhoročné vynikajúce skúsenosti.

Na tomto mieste by som sa podrobnejšie zmienil o zbrani samotnej. Zaujímavým údajom je určite aj jej vek, podľa výrobného čísla je z roku 1977. Za túto a ďalšie interesantné informácie vďačím najmä stránke sakocollectors.com/forum. Po technickej stránke je to opakovacia guľovnica s otočným odsuvným záverom typu Mauser 98, s dlhým vyťahovačom. Priaznivci tohto riešenia oceňujú kontrolované podávanie náboja. Poistka je dvojpolohová, blokuje len spúšť samotnú a v zaistenej polohe je taktiež uzamknutý záver. Praktické názory na toto sa rôznia, niekto je rád, že sa mu záver náhodne neotvorí počas pohybu niekde v lese, v hustejšom poraste a podobne. Osobne sa mi to ešte nestalo, ale samozrejme, každý má svoje skúsenosti. Mne osobne by viac vyhovovalo, ak by záver nebol poistkou blokovaný. Potom je možné zbraň vybiť v zaistenom stave. Spúšť je nastaviteľná, jej odpor síce nemám presne zmeraný, ale pocitovo je to niečo vyše kilogramu. Chod je celkom krátky a hladký, takže o niečo vyšší odpor mi neprekáža. Zásobovanie je riešené nábojovou schránkou s kapacitou na tri náboje. Schránka pojme náboj s maximálnou dĺžkou 92 milimetrov, čo ocení každý prebíjač. Na puzdre záveru sú dve základne na montáž systému Sako OptiLock, jedna z toho je mierne kónická. Veľmi to oceňujem, pretože vďaka tomuto prvku môžem aj v súčasnosti využiť všetky moderné montáže vhodné pre Sako. Buď ich vlastný OptiLock, alebo rôzne aftermarketové modely od špičkových firiem ako napríklad ERA, alebo vynikajúca talianska Contessa a ďalšie. Hlaveň má dĺžku 620 milimetrov, má hrubšiu kontúru, ktorá sa dnes označuje ako varmint a priemer hlavne na ústí je 18,5 mm. Kontúra hlavne je však predsa len trochu odlišná od dnešných varmintov. Je mohutnejšia, pretože sa po ukončení valcovej časti za puzdrom záveru plynule zužuje až po ústie. Súčasné varmintky majú za valcovou časťou pomerne strmý prechod do tenšieho priemeru, aj keď na ústí majú podobne okolo 19-20mm, tak sú v podstate tenšie ako tá na mojom staronovom Saku. Samozrejme by som prijal pár centimetrov dĺžky navyše, ale musím sa uspokojiť s tým, čo mám – tu by som len krátko podotkol, že ja osobne nie som zástancom aktuálneho trendu krátkych hlavní. Počas prípravy nábojov som pátral po informácii z nejakých kvalitných zdrojov, že aké je vlastne stúpanie vývrtu v tejto hlavni. Neskôr som to síce našiel, ale medzitým som si to jednoducho zmeral doma a výsledok ma nesmierne potešil. Vývrt má stúpanie 220 milimetrov (8,66“), to je výborný predpoklad pre použite moderných dlhých striel, ktoré potrebujú strmé stúpanie kvôli ich dokonalej stabilizácii. Predpokladám, že v tej dobe vyrábalo Sako všetky 7-milimetrové kalibre s rovnakým stúpaním. Škoda, že to tak nie je aj dnes. Potentný kaliber, ktorým 7mm Remington Magnum bezpochyby je, je tak v súčasných loveckých zbraniach degradovaný a obmedzený na použitie ľahších striel kvôli štandardizovanému stúpaniu 241 mm (9,5“). Pritom objem nábojnice je dostatočný na použitie aj tých najťažších striel v kalibri sedem milimetrov. V tomto smre som mal šťastie a k mojej plnej spokojnosti používam napríklad strely Berger Hybrid 11,7g (180 gr.).

foto: Igor Šallay

Zbraň som mal teda po generálke, zrenovovanú, s namontovaným špičkovým puškohľadom a tak som sa pustil do prebíjania a testovania nábojov. Podarilo sa mi zohnať väčšie množstvo nábojníc Sako, dokonca v pôvodnom originálnom balení, aké sa už dnes nedá zohnať. Krabičky mám starostlivo odložené, pre mňa sú to doslova zberateľské kúsky. Zameral som sa v rámci kalibru na ťažšie strely, začal som so strelou Lapua Scenar-L 180 gr., aby som mal s čím potrénovať a zároveň otestovať presnosť zbrane na dlhšie vzdialenosti. Takisto som mal v talóne pripravené strely Berger Hybrid 180 gr., ktoré som plánoval použiť na lov. Vychádzal som z informácií, ktoré som získal najmä na fóre longrangehunting.com. Táto stránka je obrovskou studňou informácií a skúseností z prvej ruky nielen pre priaznivcov lovu na dlhé vzdialenosti. Po niekoľkých testoch na vzdialenosti 100 a 300 metrov som mal pripravenú finálnu verziu náboja s ktorým som chcel poľovať. Pozostáva z týchto komponentov: strela Berger Hybrid 180 gr., nábojnica Sako, prach Norma MRP-2 a zápalka Federal Gold Medal 215 Match. Úsťová rýchlosť z mojej hlavne je 890 m/s. Strela má balistický koeficient G1= 0.680. Ten slúži viac-menej len na porovnanie s inými strelami. Vhodnejší pre praktické použite je balistický koeficient G7=0.349. Tento lepšie popisuje balistické vlastnosti modernej strely typu HPBT (hollow point boat tail = strela s dutinkou v hrote strely a zúženou zadnou časťou). Pôvodný koeficient G1 je relevantný pre klasické strely s plochým dnom. Zmienené čísla v preklade do praktického jazyka znamenajú asi toľko, že strela má vynikajúce predpoklady pre streľbu na dlhé vzdialenosti, kde pomaly stráca rýchlosť, nesie so sebou dostatok energie a má dobrú odolnosť na znos bočným vetrom. Približne v dobe písania tohto článku – jeseň 2018 – prišiel Berger na trh s vylepšeným 7mm Hybridom, s hmotnosťou 184gr., BC G1=0.695 a BC G7=0.356. Rozdiel v číslach síce nie je zásadný, ale v praxi bude citeľný a merateľný. Dobrou správou je, že aj modernizovanému Hybridu bude postačovať moje stúpanie vývrtu. Nakoľko je mojím celoživotným hobby presná streľba, tak si ešte dovolím ešte zmienku o novom 7mm Hybride 184gr. Túto strelu firma Berger pripravila jednak ako doplnenie a inováciu svojho portfólia a takisto ju vyvíjala v spolupráci s americkým F-Open streleckým tímom ako strelu, ktorú použijú na nadchádzajúcich majstrovstvách sveta v Južnej Afrike, ktoré sa budú konať v roku 2021. Členovia tímu použijú túto strelu najpravdepodobnejšie v spojení s kalibrom 7mm R-SAUM (skratka pre Remingtom short action ultra magnum). Dovolím si spomenúť ešte jednu loveckú strelu z portfólia firmy Berger, konkrétne je to 7-milimetrový EOL Elite Hunter s hmotnosťou 195 gr./12,6g. To je v súčasnosti najťažšia veľkosériovo vyrábaná strela do sedmičky. Hneď ako to bolo možné, tak som si z nich urobil dostatočnú zásobu. Avšak po krátkom testovaní som zistil, že budú musieť počkať na novú hlaveň. Nestačí na ne totiž moje stúpanie vývrtu 220 mm, táto strela bude v mojich podmienkach potrebovať stúpanie vývrtu 203 mm.

Vyššie som sľúbil bližšiu zmienku o kalibri 7mm Remington Magnum. Pokúsim sa o to v skrátenej forme, pretože jeho kompletná história a podrobná analýza by bez problémov vydali na dlhý samostatný článok. Komerčné uvedenie náboja 7mm RM sa datuje do roku 1962, kedy ho na trh priniesla firma Remington vo svojej opakovacej guľovnici M 700. Tomu predchádzalo viacero verzií od rôznych  wildcatterov, ktorí experimentovali s výkonným sedemmilimetrovým nábojom. Ideovým predchodcom a darcom orgánov bol tak ako pri mnoho ďalších moderných magnumoch pôvodný 375 Holland&Holland Magnum. Nábojnica bola skrátená približne na dĺžku 2,5“, čo je 63,5 milimetra. Náboj si zachoval takzvaný magnumový nákružok pri dne nábojnice. Občas je mu to vyčítané, ale v praxi som sa nestretol s jediným problémom, ktorý by bol spôsobený nákružkom – ani pri 7mm Remington Magnum, ani pri 300 Winchester Magnum. Ďalšia výčitka zvykne smerovať k dĺžke krčku nábojnice, ktorý s hodnotou 6,89mm nedosahuje ani hodnotu priemeru strely 7,23mm. Takisto je to výčitka skôr teoretického rázu. Kaliber 7mm Remington Magnum si okamžite po uvedení na trh získal veľkú popularitu a poslal do zabudnutia mnohé, dovtedy obchodne úspešné náboje. Najväčšiu obeť priniesol 264 Winchester Magnum, ten sa prakticky úplne vytratil z trhu. V prvých dekádach predaja sa 7mm RM ponúkal vo fabrickom strelive s hmotnosťami striel medzi 140-160 grainov, až neskôr pribudli ťažšie, 170-175 grainové strely. Podľa CIP má 7mm RM stúpanie vývrtu 241mm, to je približne 9,5“. Takéto stúpanie je dnes na prekážku, príchod moderných loveckých a športových striel si vyžaduje kratšie stúpanie. Kaliber 7mm RM potrebuje aj primeranú dĺžku hlavne na to, aby bol efektívny. Optimum – či skôr minimum pre dobrú loveckú zbraň – je aspoň 65cm. V kratších hlavniach čaká majiteľa zvýšený hluk, väčší záblesk pri výstrele a citeľnejší spätný ráz. Náboj je v súčasnosti rozšírený po celom svete a fabrické strelivo preň ponúka prakticky každá munička. Vzhľadom na jeho výkon a charakter lovenej zveri je vhodné zvoliť strelu pevnejšej konštrukcie, alebo bondovanú strelu, aby jej ranivý účinok korešpondoval s vysokými dopadovými rýchlosťami a aby nedochádzalo k nadmernej devastácii diviny pri použití klasickej, jednoduchej poloplášťovej strely.

foto: Igor Šallay

 Vrátim sa k môjmu Saku L61R, po otestovaní náboja na vzdialenosti 100-300 metrov, kde som bol veľmi prekvapený tým, čo dokázala táto stará zbraň, som ju niekoľkokrát zobral na  tréning na Záhorie, kde je na strelnici vo vojenskom priestore možné strieľať na vzdialenosti dlhšie ako tisíc metrov. Balistiku som mal vypočítanú, už ju len overiť prakticky na terči. S ohľadom na určenie zbrane a výkon náboja, resp. množstvo strelného prachu v ňom, som ju nepreťažoval a strieľal som len trojranové položky. Pravdaže s dostatočnými prestávkami na ochladenie hlavne medzi jednotlivými vzdialenosťami. Ako cieľ som mal zavesené oceľové gongy v tvare viacuholníka. Začal som od tristo metrov a postupne som zbraň vyskúšal až po vzdialenosť deväťsto metrov. Dopady striel na gongy boli vďaka rýchlej a relatívne ťažkej strele dobre identifikovateľné a kolega s pozorovacím monokulárom mi hlásil stredové zásahy. Keď som potom išiel skontrolovať rozptyly priamo na gongoch, tak som bol som skutočne nadmieru spokojný, zbraň stará viac než štyridsať rokov dokázala produkovať rozptyly okolo 0,5 MOA (polovica uhlovej minúty) a na kratšie vzdialenosti – päťsto a menej metrov – boli rozptyly ešte menšie ako 0,5 MOA. K tomu niet čo dodať a na výkon zbrane som skutočne hrdý. Aby som tie zlomky uhlových minút urobil zrozumiteľnejšími, tak napríklad na osemsto metrov 0,5 MOA znamená, že tri zásahy ležali v kruhu 12-13cm. Len pre ozrejmenie, strieľal som v ľahu, z dvojnožky, vzadu pod pažbou pieskové vrecko a mal som šťastie na takmer úplné bezvetrie. Zo svojej praktickej skúsenosti môžem doporučiť ako balistický kalkulátor mobilnú aplikáciu Applied Ballistics, ktorá je momentálne asi tou najlepšou pre strely Berger. Výsledky na terčoch kopírovali ňou vyrátané kalkulácie veľmi presne.

Sako som mal teda po všetkých stránkach pripravené a vyskúšané, zostávalo už len vykročiť naproti loveckému šťastiu. Ako to už býva, keď si človek vezme výkonnú ďalekonosnú pušku, tak mu zver príde pár metrov pred posed. Inak to nebolo ani v mojom prípade. Ešte za dobrého svetla mi vyšli diviaky na vzdialenosť ani nie šesťdesiat metrov. Všetko menšie kusy, aj bachyňa bola taká útlejšia. Vybral som teda jedno prasiatko, zľahka stlačil spúšť, sedmička zahrmela a prasiatko zostalo v ohni, priamo na nástrele. Zvyšok rúdla odbehol, avšak po chvíli sa znovu vynorilo jedno z prasiatok, tentokrát o kúsok ďalej, vo vzdialenosti okolo 140 metrov. Nasledoval rovnaký scenár. Spokojne som zbalil pušku, batoh a odišiel som pre auto.

foto: Igor Šallay

Ako vyzerali prasiatka po zásahu 7mm Remington Magnum po vyvrhnutí a stiahnutí z kože je možné vidieť na priloženej fotke. Žiadne hororové zničenie kvalitnej diviny sa nekonalo. Proste kvalitná strela a dobre umiestnený zásah na komoru, pekne za lopatku ako sa patrí. Vstrel takmer neznateľný, výstrel tak okolo 5-6 centimetrov. Na foto je vidieť už ošetrené kusy, kde boli odrezané poškodené tkanivá. Na prvý krát spokojnosť, v duchu som konštatoval, že 7-milimetrový Hybrid 11,7g je oproti Bergeru VLD 12,3g, ktorý som kedysi používal v kalibri 300 Win Mag, viditeľne šetrnejší. Pripisujem to pevnejšiemu plášťu strely. Postupne som mohol v priebehu sezóny uloviť aj inú zver a väčšie kusy.

foto: Igor Šallay

Vo všeobecnosti môžem napísať, že zbraň, kaliber a použitá strela sa mi osvedčili. Na krátke vzdialenosti pod sto metrov, kde sa v globále uloví najväčšie množstvo zveri nedošlo k žiadnym excesom, alebo nadmernému poškodeniu zveriny. Alfou a omegou úspechu je presné umiestnenie zásahu, to však platí univerzálne pre všetky kalibre. Skúsenosť, ktorú som nadobudol pri používaní 300 Winchester Magnum, tá sa mi potvrdila aj pri 7mm Remington Magnum. S vhodne zvolenou strelou nie je problém úspešne loviť výkonným kalibrom aj na krátke vzdialenosti, kde obvykle k slovu prichádzajú menej výkonné, alebo pomalšie kalibre. No a samozrejme všetok ten výkon a presnosť zbrane je k dispozícii v prípade nutnosti výstrelu na dlhšiu vzdialenosť. Taký výstrel je však podmienený dostatkom praktickej skúsenosti nadobudnutej priebežným tréningom a vlastnou zodpovednosťou.

Na záver by som si znovu dovolil vyjadriť obdiv nad staršou zbraňou a verím, že mi prinesie ešte veľa radosti a pekných poľovníckych zážitkov.

Igor Šallay.

 

Zdroje: sakocollectors.com/forum, longrangehunting.com, N. Foster – ballisticsstudies.com, J. Haviland – GunHunter

Prihlásiť sa na odber
Upozorniť ma na
guest
5 x komentované
Inline Feedbacks
View all comments
lanus
5 years ...

Igor – gratulujem !!! Flinta i článok sú výborné !!!

volodo
5 years ...

Želám Ti Igino veľa pekných poľovníckych zážitkov.

mdok1
mdok1
5 years ...

Článok je výborný, dobre spracovaný. Osobne si cením zdôraznenie faktu použitia streliva v puške, čo sa veľmi veľakrát prehliada a jeho vzťah k zbrani. Potom, Igor, myslel si dĺžku hlavne(650 mm) pre 7 RM konkrétne alebo všeobecne. Ja by som uprednostnil všeobecne dlhšiu hlaveň. Presnosť je iná, ale je menej praktická, aspoň pre niekoho. Pre mňa nejakých 50 mm nerobí problém.

lovec
5 years ...

Jozef, Vladko – ďakujem!

mdok1 – Takisto ďakujem za pozitívne hodnotenie. Odpoveď napíšem do diskusného fóra, sekcia Zbrane – dlhé zbrane, téma “Dĺžka hlavne”

mdok1
mdok1
5 years ...
Odpoveď pre:   lovec

Výborne. Teším sa na diskusiu. Ja už v hlave koncipujem svoj článok, ale ešte musím ísť na strelnicu, zdokumentovať to (fotografie) a napísať. Tiež ide o test zbrane, ale z iného pohľadu.