Volali sme ho Harino, alebo jednoducho Hari. Bol to náš starý dobrý rodinný pes a bol ním, povedal by som že odjakživa, teda aspoň pre mňa. Narodil sa totiž v rovnakom čase ako ja. Naša teta Franca mi ho darovala, ako živú hračku, od jej sučky Žoly, na ktorú sa podobal, ako keby jej bol z oka vypadol.
Bol strednej veľkosti, čiernohnedej farby s ohnutými ušami a veľkým čiernym chvostom, ktorým neustále mával, ako so zástavkou. No najmä si pamätám jeho rozžiarené oči plné radosti, taký býval kedykoľvek keď nás stretol. Ja som ho vždy bral ako rovnoprávneho člena našej rodiny, ba priam ako svojho súrodenca. A vôbec psi z celej našej ulice boli neodmysliteľnou súčasťou nášho detského kŕdľa a my deti sme ich tak samozrejme aj brali. Keď sme sa niekde hrali, sedeli pri nás, ako starí rodičia pri svojich vnúčencoch a trpezlivo pozorovali čo robíme. Čakali vždy pripravení a ochotní, ísť sa s nami pohrať. Keď som prišiel z ulice domov, kde sme sa väčšinou s deckami hrávali a mama sa ma opýtala, kto tam bol, tak som vymenoval okrem deciek aj mená psov spolu aj s priezviskami ich majiteľov. Napríklad, boli tam: Milan Grolmus, Anka Košíková, Peter Valach, Bobino Grolmus, Rexo Kľačko, Punťo Košík a náš Harino. Mame to vždy bolo veľmi smiešne a ja som nikdy nemohol pochopiť, že prečo… Keď bol náš Harino hladný, prišiel si pýtať do kuchyne, niečo pod zub. Sadol si vtedy ku dverám kuchyne a so zdvihnutou labkou prosil o kus chleba, pričom pregĺgal sliny a neustále sa zalizoval jemu charakteristickým spôsobom, hladiac nám pritom prosebne do očí. A to sme hneď všetci vedeli, že náš Harino je veľmi hladný. Najmä ja som hneď začal vyjednávať s mamou, aby mu dala niečo zjesť, lebo dívať sa na chudáka hladného Harina, to mi vždy ukrutne drásalo nervy. Väčšinou si on jedával zo svojho plechového taniera, ktorý pri vylizovaní s hrmotom naháňal po celej kuchyni. A veruže sme aj my veľmi často poskromne žili. Ba čo často, skôr by som povedal, že furt.
Náš Harino s obľubou sedával celé hodiny pred našim domom na ulici, lebo autá po nej vtedy ešte prakticky nechodili a uprene hľadel smerom na most k hradskej, či niektorý z nás nepôjde domov a keď ho tam uvidel rozbehol sa mu oproti takým šprintom, že sme si až museli dávať pozor, aby nás pri stretnutí nezrútil. Bol celý rozradostený, krútiac pritom svojim veľkým chvostom, ba aj s celým telom. Vždy nás takto srdečne vítal, tak ako to už len taký dobrácky pes vie. No mal on aj svoje slabšie stránky, napríklad veľmi sa bál hromu. Keď niečo zahrmelo, ihneď sa bežal schovať, najlepšie pod posteľ v kuchyni a odtiaľ ho už nebolo možné nijako dostať von. V päťdesiatych rokoch robievali veľký rámus, najmä triskáče, ktoré prekonávali zvukovú bariéru. Vtedy to bolo ešte povolené, lebo demonštrácia nezlomnej sily socializmu bola veľmi potrebná. Takže prebýval ten chudáčisko, často aj pod maminou posteľou… Keď bol ešte celkom malý, otec si raz jedného večera pripravil vrece jačmeňa na gánok, rozumej podstenie, že ho ráno cestou do roboty vezme zošrotovať. Ale nevzal… Harino, čo by hravé šteňa sa cez noc nudil a tak sa hral s tým vrecom, až ho roztrhal. A ráno sme mali jačmeňa plný dvor. Horšie bolo, že do rána napadal aj sneh, takže bolo po šrotovaní.
Raz mi náš Harino pripravil aj krutú chvíľu. Bolo to v jedno prekrásne letné ráno. Trocha som si prispal a len tak v trenírkach a bosý, som sa išiel pozrieť von na podstenie. Prekrásny spev žlny zo záhrad sa rozliehal široko-ďaleko, keď ma tu zrazu vo dverách ovanul príšerný zápach, no skoro som sa vtedy povracal. Pozrel som dole na Harina a hneď mi došlo prečo… Ten si sedel pri našich dverách a s chuťou si obhrýzal polohnilú konskú nohu aj s kopytom. Iste si ju cez noc dovliekol, niekde zo zdochára. Smrad z nej bol však preukrutný. Horšie bolo, že Harino sa nemienil vôbec vzdať tejto svojej pochúťky. Musel som ho preto dlho a pracne prehovárať, aby mi ju odovzdal. Vrčal na mňa, ako keby som mu bral mannu nebeskú. Nakoniec som mu ju vzal s pomocou starých vidiel a zakopal hlboko do hnoja. Popritom som mal však žalúdok tak vyvrátený, ako narýchlo vyzutú ponožku. Harino sa vtedy na mňa díval s pocitom krivdy, ako na zlodeja, ktorý ho pripravil o jeho drahocennú pochúťku. Ďalšou jeho slabšou stránkou bolo to, že mal rád cukríky a to najmä moje. Lebo keď prišli v sobotu moji starší súrodenci zo sveta domov, doniesli mi občas aj nejaké tie sladkosti a tie jeho prenáramne zaujímali. Keď zaštrkotal celofán, ihneď bol v strehu a v nestráženej chvíli, pokiaľ ich dočiahol z okraja stola, mi ich hneď aj šlohol. Zašil sa potom s nimi pod maminu posteľ, kde mal svoj, dnes by sme povedali, že sprivatizovaný úkryt. Nebolo možné ho odtiaľ už nijako dostať, až pokým ich tam všetky nepodrúzgal. No ale, nech mu je odpustené. Keď sme sa počas leta túlali po rodnom chotári, všade nás sprevádzal, ako verný spoločník a bol doslova neoddeliteľnou súčasťou nášho detského kŕdľa. Ráno nás vítal, keď sme vstávali, potom nás odprevádzal do školy a večer zase doprevádzal domov z poľa, ako službukonajúci sprievodca. Veľmi sa páčil aj deckám, ktoré k nám chodievali na prázdniny, až hen z Bratislavy. Bol pre nich čímsi výnimočným, čo oni v meste veruže vtedy nemali. A keď sa zase o rok znova vrátili k tetke Jozefe, Harino ich okamžite spoznal a vrúcne ich privítal. Aj po rokoch, keď už boli dospelí, radi na neho spomínali. Nuž taký to bol pes, ten náš Harino.
…A potom prišiel ten osudný deň. Mohol som mať vtedy tak hádam jedenásť rokov. Bola riadna zima, napadlo veľa snehu a tak som si vyšiel do chotára vyskúšať moje nové lyže. Kúpila mi ich moja sestra Eva a tie boli pre mňa vtedy veľká vzácnosť o akej sa mi pred tým ani len nesnívalo. Vyrazil som teda popri vtedy ešte starom potoku Radošinka a Harino samozrejme so mnou. Regulácia potoka, ktorá ho nepekne zmenila mala ešte len prísť. Bola to strašná škoda, lebo staré koryto potoka, prirodzene vymodelované matkou prírodou, bolo jedno úžasné miesto pre naše detské hry. Najmä v lete pri rybačke, či kúpaní na zastavenom potoku, ktorý sme si my decká prehradzovali veľkým „stavom“ sami. A regulácia potoka nám potom toto všetko zničila. Nuž budovaniu socializmu v tých časoch, nebolo konca kraja… A keď sme si tak spolu šli, odrazu som pocítil, že musím ísť na záchod. Zašiel som teda k brehu potoka za veľkú skupinu trnkových kríkov. Harino šiel kus popredu a čakal na mňa. Náhle som pred sebou uvidel bežať poľovníckeho psa a čupiac v snehu som sa pozeral na Harina, keď vtom zaznel výstrel. Tomu sa najprv chudákovi podlomili predné nohy a potom padol ako podťatý. Mne ale ešte stále nedošlo, že ten výstrel ho zabil. Stále som nechápal prečo sa zvalil do snehu. Nikoho som ešte stále nevidel. Až keď spoza opony trnkových kríkov vyšiel poľovník s puškou v ruke, bolo mi hneď jasné čo sa deje, ale už bolo neskoro. Pribehol som k nemu a krvavá škvrna na snehu jasne napovedala tomu, čo sa mu stalo. Náš starý dobrý Harino ležal tam predo mnou, už bez života. Bola to pre mňa strašná chvíľa, nechcel som uveriť vlastným očiam, že je to pravda. Ale bola… Všetko sa to zomlelo raz-dva. Bol koniec, nedalo sa už nič robiť! Nemohol som to pochopiť, ako sa to mohlo stať, tak z ničoho nič a náš Harino bol odrazu a navždy mŕtvy… Priam sa mi vtedy rúcal svet. Bezmocnosť, zúfalstvo a smútok, všetko v jednej chvíli, tak ako to už býva, keď vás opustí niekto blízky. Nevedel som, čo si v tej chvíli počať. Bolo mi úprimne ľúto, že práve v tej krátkej chvíli, keď som ja musel ísť za krík, nášho Harina zastrelili. Zostali mi v tej chvíli, už len oči pre plač.
Pochoval som teda Harina do snehového záveja na brehu potoka a išiel som smutný domov. Cesta domov bola pre mňa vtedy smutnejšia, ako z pohrebu blízkeho človeka. A doma, čuduj sa svete som sa hanbil našim povedať, čo sa mi stalo s Harinom. Bál som sa priznať. Vyčítal som si to práve preto, že pokým som ja bol na záchod, Harino zomrel mojou vinou. Mama to ale potom zbadala na mne, že niečo nie je so mnou v poriadku a tak isto, že aj Harino doma už niekoľko dní chýba. Pýtala sa ma teda o niekoľko dní čo sa stalo a tak som jej to potom povedal. Dlho-predlho potom ktosi u nás chýbal. Jeho miesto už nemohol zaplniť nik, lebo náš Harino bol jedná veľká psia osobnosť. Až neskôr potom sme mali nového Harina – II, aj toho som mal rád, ale náš prvý Harino mi navždy zostane zapísaný v srdci, ako jeden pekný kus môjho detstva s ním. A až raz odídem na pravdu božiu, kiež by som sa sním tam stretol, chcel by som sa mu poďakovať za všetko to pekné, čo som s ním kedysi prežil.
Autor: Pavol Beláň
Ako vždy,veľmi dobrý príbeh Paľo. Škoda že si do pekného príbehu pomiešal aj politiku. Tie dve vety si tam nemusel dávať. Viem,možno si potreboval zvýrazniť dobu v ktorej sa dej odohráva, to je ako ospravedlnenie. Politika do poľovníctva nepatrí ! a nepatrí ani do poľovníckych príbehov. Ešte medzi nami skutočnými poľovníkmi je dosť pamätníkov onej doby a nebojím sa priznať, že to v revíroch vyzeralo inak,ako dnes. Vtedy bola väčšina poľovníkov – poľovníkmi. Dnes je väčšina poľovníkov – lovcami a mäsiarmi.