Trofej a trofejománia

foto: redakcia

Už tisíce rokov je lov súčasťou ľudského bytia, pričom ľudia radi využívali špeciálne diely svojej koristi. Na začiatku nešlo o trofeje v doslovnom zmysle, ale skôr o suroviny, ktoré boli potrebné pre výrobu odevov, nástrojov, zbraní, ale aj umeleckých predmetov a tiež ako potrava.

Ak chceme hovoriť o pôvode konceptu a pojmu trofej, musíme poukázať na to, že tento vychádza z vojenského kontextu. Už starovekom Grécku bol „Tropaion“ znamením víťazstva, ktoré pozostávalo zo získaných zbraní a brnení, ako aj z vlajok a vojenskej techniky od nepriateľa. V priebehu dejín zostal tento význam po stáročia spojený so slovom trofej. K bojovným víťazstvám sa postupne pridala aj trofej, ktorú sa podarilo získať v športovej súťaži so súperom. 

Ako môžeme vidieť, stalo sa to oveľa neskoršie, ako sa objavilo parožie na poľovníckych chatách v minulých storočiach. Ale ani pri poľovníckych chatách z minulého storočia nemôžeme hovoriť o označení trofej, nakoľko v prípade parožia išlo len o zber populárnejších ozdôb. Nezáležalo na tom, kto si vzal parožie, ale iba kto ju vlastnil. Rozdávanie takýchto kapitálnych paroží, tak aj ich pomenovanie ako kuriozity, sa na dnešné pomery javia rovnako kuriózne. Práve ich vzácnosť pri vystavovaní bola najviac žiadaná. Čo sa týka vzácnosti, tak táto sa prejavila aj na vtedajších maľbách napr. zobrazovali sa parochniare alebo zver s neobvyklou farbou srsti. V čase stredoveku bol lov výsadou šľachty a preto táto mala oveľa lepšie možnosti cítiť sa nadradená nad bežným obyvateľstvo, než sa chváliť „víťazstvom“ nad zverou.

Modernejšie chápanie môžeme vidieť s príchodom buržoázie, ktorej bolo sprístupnené právo poľovníctva. Prvý skutočný záujem o kapitálové lovecké trofeje vznikol u zámožných tried. Medzi buržoáziou sa začali objavovať zbierky parožia, ktoré zdôrazňovali ich príslušnosť k poľovníckemu spoločenstvu. Ako to už pri stavovských symboloch v tej dobe bývalo zvykom, rýchlo sa z toho vyvinula súťaž. Konali sa rôzne výstavy parožia a na ich hodnotenie sa pôvodne použili vzorce určené na výpočet komerčnej hodnoty parožia ako suroviny.

Až na prvej medzinárodnej poľovníckej výstave, ktorá sa uskutočnila vo Viedni v roku 1910 sa ustálilo používanie pojmu „trofej“ pre rohy a parožie lovenej zveri. Neskoršie sa povinnosť uskutočniť každoročne chovateľskú prehliadku zaviedlo aj v zákonoch o poľovníctve a tieto sa stali neoddeliteľnou súčasťou poľovníckej sezóny v mnohých regiónoch strednej Európy aj dnes. Účelom predkladania trofejí poľovnej zveri ulovenej v poľovnej sezóne je poskytnutie informácií na jednej strane o stave miestnej populácie zveri a na druhej strane o vynaloženom úsilí miestnych zodpovedných poľovníkov prostredníctvom povoleného odstrelu. Samotný selektívny lov zveri podľa stanovených charakteristík rohov a paroží je rovnako hlboko zakotvený v zákonoch o poľovníctve a smerniciach o ochrane rôznych regiónov, ako aj v poľovníckych zvykoch. Napríklad lov jeleňov v zime, po zhodení parožia alebo na jar, keď je ešte parožie v lyku, je znemožnený aj u nás z dôvodu vhodne zvoleného obdobia ich hájenia.

V súvislosti s poľovníctvom a pojmom trofej sa medzi širokou verejnosťou za účinnej podpory verejných médií a (pseudo)ochranárskych združení poukazuje na trofejomániu medzi poľovníkmi. Samotné počiatky trofejománie je možné pozorovať už v období buržoázie, kedy sa lovilo len pre trofej ( parožie ) a mnohí považovali lov bezparohatej zveri za akýsi nezdravý lov. Dnes sa zodpovední poľovníci plne dištancujú od tých, ktorí sa podľa vtedajšiemu ideálu predovšetkým usilujú o najkapitálnejšie lovecké trofeje ako symbol stavu a v najhoršom prípade dokonca vycestujú do zahraničia a zaplatia za to veľa peňazí. Obvinenie, že poľovníctvo je predovšetkým vecou trofejománie, je v dnešnej dobe väčšinou z nás zodpovedných poľovníkov rázne a oprávnene odmietnutá. 

Ale verejný obraz lovu a tiež mnohé aspekty lovu, ktoré ho formujú, sú v tomto čase stále hlboko zakorenené a udržiavajú staré predsudky pri živote aj napriek všetkému prehodnoteniu.

Z tohto pohľadu je potrebné venovať náležitú pozornosť chovateľským prehliadkam alebo prehliadkam trofejí, ako som už písal v jednom z predchádzajúcich článkov na tejto web stránke ( Chovateľské prehliadky sú potrebné ).

Niektorí sa už teraz môžu pýtať, že ak majú trofeje taký zlý obraz, prečo by sa mali vôbec trápiť s prípravou chovateľských prehliadok ? 

Problémom ale nie je samotná trofej, ale nezdravý postoj k nej, ktorý treba prekonať.

Ako bol napísal Rolf Hennig „Lovecká trofej“ 1986:

„Ak sa domnievate, že trofej je iba znamením víťazstva po ulovení, označenie jeleňa ako nositeľa trofeje znamená zhruba to isté, ako keď riaditeľ pohrebnej služby hovorí o svojich spoluobčanoch ako o svojich budúcich zákazníkoch alebo ako o kandidátoch na pohreb. “

Poľovníctvo sa vyvíjalo po celé storočia ( na Slovensku sme oslávili jeho storočnicu ), kým sa do lovu ako symbolu stavu vkradol koncept trofeje a myšlienky súťaže o ďalšie veľkolepé trofeje. Nie je teda dôvod, prečo by tento postup nemal zo všetkých dobrých dôvodov prevyšovať to zlé. Tvar trofejí sa však v budúcnosti môže zmeniť, aby lepšie odrážal tento vývoj.  Hlavným účelom, ktorý dnes trofej spĺňa, je pamiatka na špeciálny lovecký zážitok. Tvar hrá skôr podradnú úlohu a časom sa stáva čoraz rozmanitejšou. Či už chcete radšej zavesiť na stenu ako exemplár lebku s parohami, alebo nechať preparátora zvečniť ako zostavu celú hlavu aj s ramenami, je nakoniec osobná vec každého.


Autor : Ing. Ján Krnáč

 

2 Comments

  1. Toto je vážny článok – a dodnes nikto nič. ???
    Trofejománia – ako každá mánia – snaha sa zviditeľniť – a vedie ku všetkým možným trestným činom. Pytliactvom začínajúc – a ešte pred ním je korupcia – nájsť toho chudobného, ktorý im za pár peňazí ( najlepšie, ak ich potrebuje na život seba a svojej rodiny – vtedy je sám ochotný spolupracovať, netreba ho veľmi pritláčať!) privedie ich ku zverovi, umožní uloviť a urobí cestu na bezpečný odvoz trofeje. Takže chuť sa pýšiť, že je najlepší lovec privádza ľudí k špinavostiam, trestnému konaniu a podvodom na ostatných kolegoch poľovníckych kolegoch, ktorí sa starajú o zver, chovajú ju a opatrujú. Čo si zaslúži taký zlodej, podvodník a závadová osoba? Určite každý poznáte vo svojom okolí takých, čo zhromažďujú trofeje a nevedeli by dokázať, kde ktorú a ako legálne ulovili. Teraz nehovorím o nejakom bežnom 100kg diviakovi na mäso – ale o trofejových jeleňoch, danieloch, muflónoch, tiež upytlačených vlkoch, medveďoch, rysoch. Nikoho neuchvacuje 258 alebo 325 trofejí líščych lebiek, alebo zajačích fúzov. Ale kedˇsa mu na zlatej reťazi na krku kýve penisová kostička medveďa pri tom, ako sa on kýve na zaplatenej babenke – tak to už asi dáva človeku iný pocit mužnosti, sily a úspešnosti. Mať také, čo iný (chlap – konkurent) nemá. Preto sa kupujú drahšie a inakejšie autá, zdobené zbrane, trofeje ( koľké sa predávajú aj na Bazoši a pod) – len byť čím úspešnejší – a podvodom ešte lepšie. A toto sú chyby charakteru. Niečo tým ľuďom chýba, že si to takto dopĺňajú. A chýba im to strašne moc, keď sú ochotní aj Tresnú činnosť robiť, lebo ak a to podarí – je to dôkaz, že je naozaj úspešný. Sám v sebe tomu verí. Neučí sa to, čo mu nejde – ale obchádza a dobieha to iným spôsobom. Napr. ak cíti, že jeho žena s ním a s jeho výkonom nie je spokojná – o to viac sa tej posteli vyhýba a viac času trávi na poľovke, aby jej dokázal, že je schopný poľovník. Ale na to mu kaká pes, a žena si nájde pomocníka. A jemu zostanú tie parohy, o ktoré sa tak snažil. Toto je 100 000 x overený scenár. Češi múdro vravia – hajný pozná všechny ptáky v lese – a hajná ve vesnici. A to platí furt a stále. Túžba po trofeji je diagnóza. A mala by byť predmetom psychodiagnostického posudku – tak ako pri zbrojnom preukaze. Viem o čom hovorím, ja som chovateľ – nás vždy učili zver chovať ( nakoniec – som zootechnik) a zver si vážim. Pre mňa je trofejný kus základ CHOVU – a nie LOVU! Ale je priveľa takých, čo tomu nerozumejú – dnes si KÚPIA lovecký lístok a do roka sa chcú vyrovnať starým poľovníkom, keď vidia, čo majú ulovené. Ale nevedia, koľko toho tí starí poľovníci NAJPRV vychovali. A niektorí to za celý život ani nepochopia.
    Tu je videjko o „love“ v záhrade – Nový Zéland, farma na geneticky upravované jelene, firma založená z peňazí finančnej skupiny bývalého ruského premiéra Černomyrdina, jej odnož funguje a chová tieto zvieratá aj na Slovensku, kúsok medzi Šenkvicami a Vištukom. Pretože psychológovia dobre vedia, že existuje táto kategória ľudí – a práve kvôli tejto vlastnosti bývajú aj bohatí – a treba ich „priviesť k tomu“ aby sa o bohatstvo podelili, vcelku dobre funguje tento druh „podnikania“. Chovajú tieto jelene – a nielen výberom, ale aj krížením a stravou plnou rastových hormónov dosahujú nenormálny – abnormálny rast parožia, ktoré sa ako mladé urezáva a ťažia sa z neho hormóny. Firma má dohody a ak sa dakde strelí jeleň nad 200 bodov, letia tam vrtuľníkom ( agentom, ktorí toto ohlásia platia), odoberú semenníky, zamrazia a potom spermie používajú na zlepšovanie chovu + samozrejme tie anaboliká v strave na rast parožia. A keď je jeleň už posledný rok živý ( podľa plánu chovu – a lovu a stavu parožia) – to posledné parožie mu nechajú dorásť a jeleň a sam sa odlovom 10x zaplatí. Ako si môžete prečítať pod videom v komentároch – veľkú pravdu ! – Jeleň lesný je európsky. Je to invázny druh v Novom svete. Na Novom Zélande nie sú žiadne autochtónne lovné zvieratá! Teda z toho je JASNÉ aj tupcovi – velice Anglosasi chránia prírodu – ale len dovtedy, pokiaľ sa dá na tom zarobiť ide to všetko bokom. A aj na Mesiaci budú chovať pozemské zvery – ak na tom niekoho ošklbú. Takže Jeleň európsky alebo Tahr himalájsky z Nového Zélandu je taká hlúposť jak vráta! Asi ako Etiópčan zo Sibíri. Úplne uveriteľné a pravdivé. Ale hlupáci si toto doma vystavia a tvária sa ako prevelikí lovci. Ale to môžu tak inému hlupákovi bulikať. Trošku vzdelaný poľovník vie, čo si má myslieť.
    video: Cardrona Safaris nový svetový rekord Red Stag
    https://www.youtube.com/watch?v=wL1pT1GJM7A

    iné videjko – sa oplatí tá reakcia v 2,30min! Ozaj „krásna“ prírodná a prirodzená trofej.
    https://www.youtube.com/watch?v=JVtx2DOPRBs&ab_channel=ExclusiveAdventuresNewZealand

    Niečo ako vo filme Když Burian prášil – jeden z NAJlepších Burianových filmov. Zase Češi si urobili nádhernú a inteligentnú srandu – vtedy takýto jeleň typu Nový Zéland neexistoval, tak urobili parohovú trofej z gypsu. Až prišiel skutočný poľovník ( Pán herec Marvan) a opozrel to „čudo“ a išiel si to ochytať – a zlomil to sádrové čudo. A čumel – a nechápal…lebo vedel, že v prírode také nemôže existovať! A iste čumel, že NAČO také voľačo voľakto urobiL? Ale to trofejomaniaci nepochopia.
    Vravím – je to diagnóza a hodne vážna.
    Článok pána Krnáča – ako vlastne vždy – triafa úúplne presne – ale je k tým s touto diagnózou ešte hodne milosrdný.
    A že prečo doteraz žiadne reakcie?
    Hmm?

Napíšte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zobrazená.