Tradície, silná stránka poľovníctva

Foto: Simona Benčaťová

Niektorí z kolegov zodpovedných poľovníkov a tiež aj ja sme sa dostali do tej fázy nášho života, v ktorej už nemusíme robiť všetko lepšie a zo všetkých síl. V takmer všetkých životných situáciách môžeme urobiť krok späť a v pokoji o niečom premýšľať bez toho, aby sme to musel priamo zamietnuť. Uznávame hodnotu tradičných, miestnych väzieb a zvykov, no stále viac zisťujeme, že zvyky a tradície v poľovníckej komunite viac ako len chátrajú. Poznám poľovníkov, ktorí bezprostredne po nátlačke hneď opúšťajú štandy a nečakajú ani na výrad. Poznám však aj takých ľudí, ktorí sa otvorene stavajú proti tomu, keď na výrade leží zver, odstrel ktorej bol zakázaný.

Celkovo sa mi však zdá, že pre mnohých sa tradícia, a teda možno aj malá zbožnosť a úcta, ktorú by do určitej miery mal so sebou lov prinášať, stala viac menej únavnou povinnosťou.

V dnešnej dobe sa zodpovední poľovníci nachádzajú v určitej kríze a to v dôsledku politiky ( zákony o poľovníctve ), rôznych združení na ochranu prírody, nepochopenia zo strany širokej verejnosti a tiež zbytočných vnútorných „treníc“. Zodpovední poľovníci potrebujú príležitosť ísť ďalej, dať všetky tieto veci dokopy a zamyslieť sa nad tým podstatným :

„Pri výkone práva poľovníctva prejavovať úctu zveri v zmysle poľovníckych pravidiel“

Pred niekoľkými desiatkami rokov to bolo ešte bežné na poľovačke, že v jednom vrecku bundy boli broky na zajace a v druhom drobné broky na bažanty. Každý, kto sa dnes pýta aký to malo zmysel, sa často stretáva s nevedomosťou. Pritom je vysvetlenie ľahko zrozumiteľné: zverina bažantov by nemala byť poškodená výstrelom viac, ako je nutné a zver pri tom netrpela.

Pri akomkoľvek druhu poľovačky býva dobrým zvykom dbať na to, aby zverina bola zmyslom a účelom toho, čo robíme. Nelovíme preto, aby sme strieľali na živé ciele. Lovíme s vedomím, že pokračujeme v najstaršej forme získania kvalitnej diviny a túto sme mohli ponúkať na predaj aj bežným ľuďom. Pritom to všetko prebieha podľa písaných i nepísaných poľovníckych pravidiel, dobrej tradície a s prejavom patričnej úcty k ulovenej zveri.

Na druhej strane dochádza u niektorých poľovníkoch k poklesu morálky. Dá sa to vysvetliť aj vtedy, keď sa po niektorých spoločných poľovačkách – ak vôbec – zoradí sa zver na výrade a niektorí poľovníci „tradicionalisti“ pocítia hrôzu. Náhodne rozstrieľané telá zveri, diviak s odstrelenou časťou rypáka a zásahy na mäkko nie sú pekný pohľad – a to je voda na mlyn odporcov lovu.

Pravdou je ale tiež, že niektorí z nás zodpovedných poľovníkov odmietajú pozvania na takéto poľovačky. Niektorí sa snažia dokonca vyjadriť svoj hnev. A právom sa pýtajú, ako ďaleko sa zašlo s lovom, keď sa úlovok pre niekoho stal zdanlivo bezcennou maličkosťou.

Práve takéto nepríjemné otázky sú pre budúcnosť poľovníctva skutočne dôležité. A je na nás starších zodpovedných poľovníkoch, aby sme im ich poskytli.

Neoddeliteľnou súčasťou témy je aj určitá forma „slabosti“. Napríklad, keď sa dnes výstava trofejí volá chovateľská prehliadka. Aj keď (ešte stále!) vieme, že hájenie (chov ) zveri vychádza nie len z dobrých tradícií ale je aj ekologicky rozumné. Pretože zodpovední poľovníci nelovia bez rozdielu, ale dodržiavajú stanovené pravidlá selekcie.
Kto by mal mladým poľovníkom vysvetľovať, čo skúsený zodpovedný poľovník poznajúci stopy jelenej zveri z nich vyčíta, keď sa už neposadia za spoločný stôl ? K dobrým poľovníckym zvykom patrí vypočuť si starších skúsených zodpovedných poľovníkov. A jedna taká múdrosť na tomto mieste nevystrelený výstrel je výstrel, ktorý nemusíme ľutovať – v prípade pochybností je to podľa poľovníckych pravidiel na rozdiel od rýchleho zdupľovania.

Záležitosť ideológov medzi štvanými odporcami poľovníctva nepodporujú „tradicionalisti“, ale tí bez histórie, ktorí nechápu, čo sa stráca, keď poľovnícke spoločenské akcie ( napr. chovateľské prehliadky ) už nie sú udalosťou pre celú dedinskú pospolitosť, v ponuke krčmy chýba prírodné zajačie na divoko alebo vianočná pečienka od miestneho poľovníka. Pričom nepôjde o mäso z dovozu napr. Poľska a o pôvode ktorého nemajú ľudia pravdivé informácie.
Jedným z veľkých nedorozumení je chyba chápania poľovníctva ako športu. Pre mladších kolegov poľovníkov sa to môže javiť ako športová výzva nielen vo vysokých horách, ale patrí k tomu aj to, že budú staršieho kolegu poľovníka sprevádzať pri ceste na jeho štand, aby mohol aj on byť pri tom. Jeho prínosom k úspechu možno nie sú presné výstrely, ale z jeho bohatých skúseností môžu ťažiť.

A v konečnom dôsledku zistia, že život poľovníka sa končí až vtedy, keď bude mať pohreb.

K tomu patrí aj pochopenie hodnoty údajne staromódneho: Nie je signál lesného rohu alebo trúbky oveľa praktickejší ako smartfón, ktorý zavibruje, keď diviaky prekračujú strelecký priesek ? Môže fotka na Facebooku nahradiť priateľskú debatu so staršími kolegami poľovníkmi ? A hlavne, má to naozaj zmysel, ak poľovníci už s radosťou z poľovačky nevysvetľujú prísediacim svoje počínanie, pričom oddelia klamstvo a výmysly a upriamia pozornosť poslucháčov na otázku chovu zveri a krásne zážitky z prírody ?

Dôležitou súčasťou je povedomie o histórii poľovníctva, veď na Slovensku je už 100 rokov. Napríklad proti populárnemu klamstvu, že poľovníctvo je vecou bohatých a nie normálne zarábajúcich ľudí. Poľovníctvo a zodpovední poľovníci nie sú elitári, odporcovia poľovníctva sú elitári, ktorí kážu, že príroda sa v kultúrnej krajine reguluje sama. Pri tom zabúdate na ľudské potreby. A kladiete dôraz na to, že poľovačka s povedomím tradície stráca nárok na existenciu.

Pritom tradícia je jednou zo silných stránok poľovníctva. Napríklad tradícia zapájať mladších ľudí do pomocných prác v revíroch a tak pripravovať svojich dôstojných nástupcov v radoch zodpovedných poľovníkov. Sotva existuje lepší spôsob, ako vyjadriť, že poľovníctvo je niečo oveľa viac ako „zabíjanie“. Výkon práva poľovníctva je spojené s prácou a s pochopením vzťahov, ktoré prerástli nespočetnými generáciami. Je to viac, ako dokáže sprostredkovať najlepší kurz a oveľa viac, ako väčšina odporcov poľovníctva kedy bude vedieť.

Ideálne je, ak takéto učenie nie je jednosmerné. Súčasťou sú aj novinky, ktoré prinášajú mladší kolegovia poľovníci napr. že robia starších kolegov citlivejšími na otázky ekológie. Na mnohé z týchto otázok má poľovníctvo lepšie odpovede ako jeho odporcovia.

My zodpovední poľovníci dobre vieme, že zachovanie nedotknutých biotopov je úloha, ktorá môže uspieť iba v priebehu generácií – a nie okamžite. K tomu patrí aj odovzdávanie skúseností, že napríklad premena lesa má dôsledky pre celé komunity. Stojí to na vedomí každého zodpovedného poľovníka, že príroda sa riadi svojimi vlastnými zákonmi – a nie pravidlami „detskej zoo“, ako to odporcovia poľovníctva často verejnosti prezentujú. Že silnejší prevládajú nielen vo faune, ale aj vo flóre. A že je na ľuďoch ( nás zodpovedných poľovníkoch nevynímajúc ), aby takéto procesy regulovali tak, aby civilizácia dala šancu na prežitie čo najväčšiemu počtu druhov.

Nakoniec, šance na prežitie pri poľovačke spočívajú vo vedomí si poľovníckych tradícií. Uvedomte si, že poľovníci vytvárali políčka pre zver už vtedy, keď bola ochrana prírody ešte len záležitosťou outsiderov. Zodpovední poľovníci poukazujú na to, že ľudské zásahy do prírody majú dôsledky, ktoré ďaleko presahujú to, čo môžeme už dnes vidieť v prírode. Že napríklad predátori ( medveď, vlk a rys ) potrebujú reguláciu aj zo strany zodpovedných poľovníkov, ak ľudia dôsledne obmedzia biotop predátorov.

Sťažovať sa na zmiznutie jarabíc a zároveň démonizovať lov líšok, to je jeden z týchto omylov lásky k vzdialenej prírode. Rovnako ako opičia láska k dravému vlkovi, ktorá ide ruka v ruke so zaslepenosťou voči svojim dôsledkom: často sú to tie isté asociácie, ktoré vlka vítajú a zároveň sa sťažujú na úbytok druhov, ktoré vďačia za svoju existenciu pastve, ktorú v ich prežití ohrozuje vlk.

Kto okrem zodpovedných poľovníkov už vie, že ekologicky želaný energetický obrat vytvoril nové hrozby pre rovnováhu prírody. Pretože veľkoplošné pestovanie takzvaných energetických plodín spolu s klimatickými zmenami spôsobenými človekom ( nie zodpovednými poľovníkmi ) spôsobuje explóziu populácií diviakov, a tým – celkom prirodzene – ohrozuje riziko epidémií. Šírenie epidémií napr. dnešného afrického moru ošípaných sa stáva udalosťou, ktorá vyvoláva tlak širokej verejnosti na inak nemilovaných zodpovedných poľovníkoch a chce od nich a očakáva, že budú ignorovať tradície založené na poľovníckych pravidlách.

Aj v tejto akútnej situácii by sme urobili dobre, keby sme tradíciu brali vážnejšie než predpokladanú nevyhnutnosť. Problém diviakov je jednou z príležitostí ukázať spoločnosti, že príroda sa riadi pravidlami, na ktoré prírodný populizmus nenachádza presvedčivé odpovede.

Sebaobmedzenie je tiež súčasťou poľovníckej múdrosti, ktorá rástla generáciami. Nepoložiť váš prst na spúšť je takou cnosťou. Ako hrdosť na nositeľov trofejí, ktorí by bez zodpovedných poľovníkov len ťažko existovali. Ako svedectvo dôslednej starostlivosti o zver zo strany zodpovedných poľovníkov.

Tiež si myslím, že v mnohých prípadoch by sme sa mali jednoducho zamyslieť nad našimi dobrými koreňmi a stáročným pozitívnym ukotvením nášho poľovníckeho života a jeho tradícií v populácii a jednoducho

„ukázať svoju tvár“

zodpovedných poľovníkov v pozitívnom spoločenskom kontexte.

Spracoval : Ing. Ján Krnáč

 

Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments