Kamzík

Tak som sa zbalil a vyrazil na cca 700km dlhú cestu do Tirolska, konkrétne dedinka Vent v údolí Oetz. Nebudem rozprávať aké je tam nádherné prostredie a príroda. Po príchode do Ventu nás privítal Johann, 69 ročný miestny rodák a majiteľ niekoľkých hotelov a horských chát a samozrejme poľovník. Sám má ulovených cez 400 ks. kamzíkov. Takže sme sa dostali (ja aj otec) do tých správnych rúk. Hneď popoludní nás vzal na malú zoznamovaciu jazdu po okolí. Poukazoval kopce po ktorých vraj budeme chodiť, čakať, a zas chodiť a poľovať. Hneď nám oznámil, že začiatok septembra nie je dobrý termín, lebo kamzíky sú veľmi vysoko a zdržujú sa len po pár kusoch. Podarilo sa nám cez jeho teleskop Swarovski niekoľko kusov aj zazrieť, ale veľmi ďaleko a vysoko. Optimizmus sa strácal a prichádzali obavy, že ako to zvládneme. Len si nevyrobiť blamáž. .Večer pri pive sme to aj naznačili, že vraj akú máme šancu. Johann sa len potmehúdsky usmieval. Popýtal sa na zbrane optiku a samozrejme kondíciu.

1.9. ráno o 7 hod. sme vyrazili. Po pozorovaní z údolia sme sa vybrali do kopcov. Samozrejme s palicou a ruksakom… ( Niečo na jedenie, marhuľovička, ovocie)… všetko okrem marhuľovice nám nechal pripraviť Johann. Asi vo výške 2300m sme ostali v starej pastierskej búde. Oddych, občerstvenie a čakanie. Potom výstup do kopca, lebo Johann ďaleko a vysoko zbadal kamzíka. Keď sme sa tam po 45min. razantného výstupu dostali, naskytol sa nám krásny výhľad do údolia a aj na hrebene. Boli sme asi v 2600-2700m. Vo vzdialenosti cez 300m pomaly kráčal kamzík. Otec zaujal mierne povedané zvláštnu streleckú pozíciu a skúšal mieriť. Johann zahlásil po kontrole diaľkomeru, že je to 315-320m. Otec skúsil… ale tesne predstrelil. Chcelo to aspoň ďalších 5 min. oddychu. Nevadí. Večer sme to všetko prebrali, zahundrali nad ,,premrhanou” šancou a išli spať.

Nasledujúci deň 2.9. o 7 hod. som bol pred hotelom, sadol do auta a s mojim novým kamarátom, miestnym rodákom Ulrichom sme vyrazili. Johann sa vybral na svište. Otec to vzdal… svaly odmietali ďalší krkolomný výstup a zostup. Otec ostal pri aute na ceste a pozoroval náš výstup k starému salašu. Predpokladal som, že miestni sú zvyknutí na podmienky, ale taký šturm hore do svahu som nečakal. Nedám sa ti ja unaviť, pomyslel som si a statočne „makal” za Ulrichom. Po tom čo sa nám jeden kamzík stratil sme s Ulrichom čakali asi 2 hod. a pozorovali úbočia či sa nejaký kus neobjaví. A stalo sa, klasika, ďaleko a vysoko sme videli dvoch kamzíkov. Ulrich rozhodol, ideme. Ešte sa opýtal či mám lano a nôž. Ten už myslel na ťahanie a ošetrenie diviny, optimista. Po prekonaní niekoľkých potokov čo tiekli takmer všade naokolo z ľadovcov, zrázov, stúpaní a vodopádov a upozornení, že jedným okom mám sledovať terén a druhým hľadať kamzíka sa mi už vynárali všelijaké myšlienky. Už som si pripadal ako na kurze horských vodcov. A zrazu. Chmatol som Ulricha za rukáv a skoro som vykríkol, „TAM JE !”.

Hneď sme ležali na zemi. Na skalnej plošinke asi 200m od nás stál ako socha kamzík. Srdce sa mi začínalo rozbiehať..snažil som sa stále pozorovať kamzíka. Ruksak, ďalekohľad palica, všetko ostalo na mieste a začali sme sa pomaly posúvať bližšie a hľadať vhodné miesto na streľbu. Nebolo to jednoduché lebo svah bol dosť strmý. Nakoniec predsa sa podarilo. Ja som sa jednou nohou zaprel o skalu a druhou o Ulrichove koleno. A už som nešpekuloval., Odistiť, napináčik a rana. Strieľal som na vzdialenosť 166m , do kopca. Kamzík po rane vyskočil otočil sa a ostal stáť na plošine. Kýval sa zo strany na stranu. Stál šikmo smerom k nám. Tak ešte raz. Po druhej rane ostal opretý o skalnú stenu. To bol pocit. Ešte som ani nestihol vybiť pušku a už bzučal telefón. Otec všetko sledoval a gratuloval. Ulrich zavelil, ideme .Už prvá rana bola smrteľná. Vstrel bol takmer v strede tela zo spodu a výstrel takmer pod chrbticou. Do niekoľkých minút by zhasol. Druhá rana bola poistka, aby nám v agónii neskočil z tej malej plošiny do jamy. Kto by ho z nej vytiahol ?.  Kamzíka sme dostali z plošiny a že vyvrhnúť. To nebol problém. Srdce nechávajú na mieste. Jagerek robia len z pečienky. ,,Utrpenie” nastalo pri zostupe. Kamzík zavesený na palici a palica na mojom pleci. Takto sme sa „terigali” asi dva a pol hodiny. Keď sa nám už podarilo dostať až dole k autu, konečne som si vydýchol. Kamzíka sme statočne zapili v podvečerných hodinách. Všetky tie okamihy a pocity som si poriadne vychutnal večer na izbe.

Táto poľovačka na kamzíka bola doteraz mojou najťažšou z hľadiska pohybu a hlavne náročnosti terénu. Ale na strane druhej bola najkrajšia. Mal som možnosť poľovať v prekrásnom prostredí Tirolských Álp v nadmorskej výške takmer 3000m. Doprial by som to každému.

Pre komplet informácie: Kamzík mal 11r. a bodovo je na hranici bronzu a striebra. Použil som strelivo KJG 6,75g /1150m/s. Kaliber zbrane bol 7 rem.mag. Optika Leupold VX III 3,5-10×50.

Autor: Jager68