V živote poľovníkov sú obdobia, kedy musia preukázať svoje umenie a skúsenosti. Takými obdobiami sú srnčia a jelenia ruja. Poskytujú neskutočné zážitky a momenty, ktoré navždy zostanú v každom z nás poľovníkov alebo hostí. Napískať srnca, ktorý príde na pár metrov k Vám alebo súperiť s jeleňom a tento príde blízko k Vám. To sú tie neopísateľné okamihy počas ruje. Ale o tom už bolo veľa napísaného aj na tejto web stránke.
Dnes chcem opísať niečo podobné, ale s inou lesnou zverou. Vekom starší kolegovia poľovníci si pamätajú, ako to bolo v minulosti s lovom kún. Lov kuny v lese vyžadoval bohaté skúsenosti a veľkú trpezlivosť. Pamätám si, ako som so svojím starým otcom študoval stopy kuny v čerstvo napadanom snehu, vyhodnocovali sme ich, kreslili na papier, aby sme zistili, či je kuna v danej oblasti alebo ako hovoril starý otec vyšla. Nachodili sme sa spolu za kunami a keď sme mali šťastie, tak sme ich aj ulovili. Jej dobre spracovaná kožušina bola vtedy na trhu žiadaná.
V jeden júlový podvečer som sa vybral k môjmu novo postavenému krmelcu, aby som skontroloval fotopascu, ktorú som v jeho blízkosti umiestnil. Vyšiel som na kopec za našou chalupou a moje kroky viedli do lesa pod cestou, kde mám spomínaný krmelec. Cestou po lesnej cestičke som sledoval stopy, ktoré hovorili o tom, ktorý lesní obyvatelia chodia do tejto časti lesa. Našiel som stopy po vysokej, ktorá začala chodiť do neďalekého lánu pšenice. V mieste kde bolo viac mokro si vysoká spravila bahnisko, pričom stopy okolo hovorili o tom, že ide o miesto, ktoré vysoká často navštevuje. Našiel som stopy jeleníc a teliat. Pokračoval som lesnou cestičkou hlbšie do útrob lesa až som po pár minútach uvidel krmelec. Vedel som, že fotopasca je zapnutá a tak som obišiel krmelec po pravej strane až k fotopasci umiestnenej pod ním. Otvoril som spodný kryt a vypol fotopascu. Z vrecka kabáta som vytiahol displej s prípojným káblom, ktorý som zastrčil do príslušného konektoru a zapol som fotopascu. Na displeji mi ukázalo, že na karte je 81 obrázkov, ktoré som si začal prezerať. Boli tam obrázky sŕn, srnčiat, teliat a čo ma príjemne prekvapilo, bol tam obrázok zajaca. Odpojil som displej od vypnutej fotopasce, vložil displej do vrecka a opäť zapol fotopascu.
Vracal som sa od krmelca rovnakou cestou, akou som k nemu prišiel. Cestou som prekročil spadnutý strom a po pár krokoch v blízkosti spomínaného bahniska som zbadal nejaký pohyb na pravej strane. Ostal som na chvíľu stáť a vtedy cez lesnú cestičku prebehla kuna. Chvíľu ostala stáť pri kmeni smreku a pozerala sa na mňa. Potom kuna vyskočila na smrek a začala vydávať zvuk, ktorý sa podobal prskaniu. Skúsil som tento zvuk napodobniť a čo sa nestalo. Kuna reagovala a odpovedala mi podobným zvukom. Zostal som stáť a chvíľku sme sa doberali. Kuna sa raz objavila z pravej strany kmeňa, raz z ľavej strany kmeňa smreku a niekedy ostala skrytá za kmeňom stromu. Bolo zábavné sledovať ako sa mi podarilo „rozhnevať“ kunu na strome. Prskanie naberalo na intenzite a mne sa podarilo, keď bola kuna za kmeňom priblížiť na pár metrov k nej.
Už som sa rozhodol, že budem pokračovať v ceste, keď som zbadal ďalší pohyb po mojej pravej ruke. Na zemi tam bol zvalený kmeň stromu a po ňom sa pohybovala ďalšia kuna, ktorá bola o málo menšia od tej prvej. Jej zvedavé očká ma so záujmom sledovali. Tak som mohol sledovať naraz jednu kunu vpravo a druhú vľavo. Tá vľavo však prejavovala väčšiu „srdnatosť“ ako tá vpravo. Uvedomil som si aký je mesiac – júl – a vtedy mi došlo, že som sa ocitol priamo v strede párenia kún. Ten vľavo bol samček, tá vpravo samička a ja som sa ocitol v strede medzi nimi. Tým, že som napodoboval prskanie dostal som samčeka do situácie, že ma považoval za svojho soka, ktorý mu chce odvábiť samičku. Priznám sa, že som si začal túto chvíľu a situáciu užívať. Nestáva sa tak často, aby som niečo také zažil. Samička vpravo reagovala ako pravá lesná dáma. Po očku sledovala čo sa vľavo od nej robí ale venovala sa svojej činnosti. Čakala na svojho víťaza.
Medzi tým som pokračoval v „jedovaní“ svojho soka pri tomto krásnom divadle. Pridal som na intenzite prskania a sok reagoval podobne. Pritom ale neustále menil svoje miesto, raz bol vyššie a raz zase nižšie na kmeni stromu. Občas sa mi stratil z dohľadu, to keď sa skryl za kmeň stromu. Nakoľko som sa dostal do tesnej blízkosti samčeka, mohol som v jeho malých očkách vidieť zápal, s akým sa ma ako svojho soka snaží odohnať preč. Bol som trochu smutný, že pri mne nie je môj vnuk Alex, ktorý by sa tiež potešil z tejto situácie.
Ale naše prekáračky so samčekom pokračovali ďalej. Sledovať ako reagoval samček na to, že som nechcel odísť z tohto miesta bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Po očku som sledoval samičku, ale tá sa venovala svojej činnosti. Uvedomoval som si, že slnko už pomaly zapadá a budem musieť toto krásne stretnutie ukončiť, ale dal som tomu ešte trochu času. Nech si samček nemyslí, že som nejaký „slaboch“. Toto sú práve tie chvíle, kedy si človek uvedomí aký krásny je život v prírode a keď sa s ním stretne, tak by si ho mal čo najviac vychutnať. Sú situácie, ktoré sa často neopakujú a dokonca je možné ich zažiť len raz. A toto je práve tá situácia, ktorú zažijete len raz.
Myslel som si, že to samček po čase „zabalí“, ale mýlil som sa. Samček bol dostatočne vytrvalý a práve tá jeho vytrvalosť ma dostala. Uvedomil som si, že čo má stať sa stane a tak som „prepustil“ samičku svojmu sokovi. Pomaly som sa pohol a samček ma stále sledoval z kmeňa. Pretože ma zaujímalo, ako sa to skončí, po pár metroch som zastal, otočil sa a sledoval čo sa bude diať. Ako som predpokladal, samček keď videl že sok odišiel, po chvíľke zliezol zo stromu a išiel k samičke. Tam predviedol zopár „tanečných“ krokov, na ktoré samička reagovala ako pravá dáma. Odviedla si svojho víťaza hlbšie do lesa, aby sa mohli oddávať páreniu a tak položili základ nového života. Divadlo sa skončilo, padla opona a diváci môžu ísť domov. Áno, bol som jednoducho pri tomto krásnom divadle, ktoré napísala a aj režírovala sama príroda, len divákom. Pre mňa to bolo úžasné a nezabudnuteľné divadlo, ktoré už možno nikdy neuvidím. Ale zážitok ten mi zostane navždy v srdci.
Cestou domov som si oživoval jednotlivé dejstvá tohto krásneho divadla.
Možno mi niekto bude vyčítať, že som veľmi sentimentálny a že ma dokáže dostať jedno stretnutie s touto malou lesnou zverou. Možno som a nehanbím sa za to. Veď kde môžete zažiť takúto a jej podobné situácie ak nie v prírode. A každú si chcem užiť s plnými dúškami, lebo sa nemusí viac opakovať. Stretnutia s kunou nie sú tak časté, ako napríklad so srnčou či vysokou, alebo líškou.
Pokiaľ budeme mať kolegovia poľovníci veľa takýchto a podobných zážitkov, dovtedy si budeme môcť hovoriť, že v našej prírode je ešte život. Vekom starší kolegovia poľovníci pri svojich vychádzkach do lesa vidia, aké veľké zmeny prebiehajú v prírode, ako sa biotop lesnej zveri zmenšuje a naopak rušivá a škodlivá prítomnosť človeka v prírode rozširuje. Nejde len o vyrušovanie zveri jazdou na motorkách, štvorkolkách, koňoch mimo povolených zón, ale tiež vykrikovaním či doslova revom pri prechádzaní cez les.
Uvedomte si ľudia, že v lese ste návštevníci a práve tak by ste sa mali správať. Alebo keď príde k Vám domov návšteva, tak ich necháte nech rozbíjajú veci, špinia koberce, vykrikujú ? Ako hovorí jedno z dobre známych pravidiel :
„ Čo nechcete aby iní robili vám, nerobte ani vy im „
Možno som zbytočne veľa písal o tomto stretnutí, ale chcel som si ho ešte raz vychutnať. Verím, že každý milovník prírody pri čítaní týchto riadkov bude zažívať rovnaké pocity ako som zažíval ja.
Ďakujem prírode a lesu za tento okamih v mojom poľovníckom živote.
Autor: Ing. Ján Krnáč
