Na rozlúčku

V piatok 23.apríla 2010 bol nádherný slnečný deň. Nechcelo sa mi uveriť, že v takýto deň pochovajú do čiernej zeme môjho kolegu, známeho Horára Severa. Ale parte bolo neomylné – vo veku 59 rokov náhle a nečakane opustil tento svet Ing. Igor Mráz, známy lesník a poľovník, autor desiatok kníh o prírode.

 

Navždy odišiel do nebeských revírov, odkiaľ niet návratu…A mne utkveli hlboko v pamäti najmä dve príhody s ním. Tá prvá ešte z roku 1972, keď ho profesor Šály niekedy začiatkom júla priviedol k nám na polesie na lesnícku prevádzkovú prax pred nástupom na vysokú školu vo Zvolene. Tá druhá je z vlaňajšieho roku, a akosi podvedome som vtedy tušil niečo, akoby to naše stretnutie vysoko v horách Prašivej bolo jedno z posledných. Stretli sme sa úplne náhodou pri zbere brusníc.

 

Igor ! Tvoje poľovnícke chodníčky na tejto zemi naveky zarástli a Ty už nikdy nebudeš po nich kráčať a objavovať krásu. Jedným takým chodníkom som vlani kráčal, keď sme sa naposledy stretli. Pomaly som sa dostal pod Prašivú, do tej vysokohorskej katedrály, ktorej kupolu tvorila nádherná azúrovomodrá obloha bez jediného kučeravého barančeka. Podopierali ju mohutné gotické stĺpy vysokých, štíhlych a dôstojných smrekov a jedlí. Na kríkoch jarabín sa ligotali červené, osrienené korálky, hostili sa na nich sojky a orešnice, a ostatné malé spevavce. Z horských javorov už spŕchlo prvým mrazíkom spálené lístie, trblietalo sa na zemi v slnečnom svetle babieho leta ako pohodené zlaté dukáty, a tak zvláštne šušťalo pod nohami. Bola polovica októbra, už bolo po jelenej ruji, no sem tam sa ešte ozval nejaký oneskorený záletník a krátko zaručal. A ja som s nemým úžasom načúval tú krásnu a neopakovateľnú lesnú sonátu. V Pustom hlasno žblnkotal horský potôčik a jeho studené vody náhlivo utekali pred nastávajúcimi tatranskými mrazmi kdesi do mora. V takom čase padá na horu predzimná nostalgia a akýsi zvláštny smútok, ktorý sa chtiac nechtiac prenáša i na človeka… Vtedy sa neďaleko mňa rozkývalo kosodrevie a Ty si vystúpil na malú žulovú suť ako bájny Krakonoš. Zvítali sme sa, a potom sme si sadli do zeleného čučoriedia a brusničia pod koruny tých starých stromov, ktoré v týchto neprístupných a nedotknutých pralesoch zomierajú pokročilou starobou a les sa tu odpradávna obnovuje samočinne. A potom sme spomínali… Ako sa v priebehu roka mení hora a všetok život v nej , tak nejako je to si s človekom a jeho životom. Je na tejto zemi krátku chvíľu, prežíva tú najväčšiu krásu a radosť, ale i hlboký smútok, neznesiteľnú bolesť a utrpenie. Spomínali sme, lebo nám prednedávnom odišiel do večnosti kolega a Ty si vtedy vyslovil myšlienku, ktorá sa ma hlboko dotkla – Jano, už rúbu z našej hory ! Už to kdesi tak podobne vyslovil náš liptovský rodák, básnik Milan Rúfus. V tej chvíli som si uvedomil, ako rýchlo ušli roky a desaťročia, keď sme temer spolu ako lesníci na polesiach začínali. Ale nebol by som ani vo sne uveril, že ma na ceste do večnosti predbehneš…

Igor, ja pevne verím, že aj tam hore, v tých nekonečných nebeských revíroch Ti budú zjari ťahať a kvorkať sluky, za nimi sa roztokajú oceľovomodré hlucháne a potom začnú na spola okopnených alpínskych holiach čušíkať a bublať hoľniaky. Že v horúcom júli budeš chodiť na toho svojho kapitálneho srnca, ktorý so zohnutou šedivou hlavou nízko k zemi neustále do kruhu naháňa rozvášňenú a vysilenú srnku, ktorá ho tak vábi ako nevesta snehobielym závojom v období srnčej ruje. No a potom koncom septembra, keď na horu padnú prvé silnejšie mrazy a na Prašivej sa medzi zelenými vencami kosodreviny jagavo červenejú korálky dozretých jarabín, budeš sa každodenne vydávať po tých známych chodníkoch a úzkych prtiach, aby si bol užasnutým svedkom každoročne sa opakujúceho zázraku v nízkotatranských lesoch – nádhernej jelenej ruje. Budeš obchádzať známe i neznáme rujoviská, rozbahnené kalištia, kde si schladzujú svoj horúci pud lásky kapitálne dvanástoráky, štrnástoráky i osemnástoráky, ktorých si v týchto končinách videl desiatky a stovky. A nejedného z nich si jediným dobrým výstrelom ulovil. A keď potom na Martina zasypú nebesia jemnou snehovou vlnou všetky lesy a hory pod Prašivou, budeš sa spolu s kopovmi ponáhľať za diviakmi, čiernymi rytiermi týchto hôr a donekonečna hľadať medzi nimi svojho kapitálneho kanca s aspoň striebornými zbraňami…

Igor, chcem sa Ti priznať a z hĺbky duše poďakovať ! Po tých Tvojich zarastených chodníčkoch, kde sa dejú zázraky a kde má život nádherne vnímateľné dimenzie, budem chodiť donekonečna a spomínať… Že si mi svojou zelenou krvou, bystrým okom a veľkým vnímavým srdcom ukázal podstatnú a nezabudnuteľnú krásu života a ľudského jestvovania na tejto krásnej zemi ! V tom neopakovateľnom zázraku menom život ! Ďakujem Ti !