Pytliak – príbeh

Začiatok tohto príbehu siaha ďaleko do minulosti a od nášho prvého stretnutia pod Veľkou Chochuľou v Nízkych Tatrách, ktorá sa nad našou dedinou vypína ako Materrhorn, uplynulo už vyše štyridsať rokov.

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia som si zamiloval hrebeň Prašivej. Hneď pri svojom prvom výstupe som tu stretol pastiera jalovíc, typické a ojedinelé dieťa týchto horských polôh. Vtedy ešte nejestvovali ochranári, ovce a jalovina sa tu pásli po celé obdobie krátkeho, nízkotatranského leta. A Rudo, tak sa totiž volal môj známy pastier z alpínskych holí, sa tu musel narodiť. Takými pastiermi bol jeho otec, starý otec i pradedo. Poznal som ho, bol z našej dediny, kde ho bolo možné stretnúť iba v zime. Od skorej jari až do chvíle, keď široké a rozľahlé hôľne pasienky pokryla prvá vrstva snehu, sa pohyboval a žil uprostred kráľovstva, ktoré som mu v kútiku duše nesmierne závidel. Hora mu bola kolískou, celým životom, a napokon i hrobom…

Kráčal som teda v jeden sparný júlový deň hore dlhým hrebeňom Spáleného. Keď som konečne opúšťal husté a nepriechodné porasty posledného kosodrevia, objavil sa predo mnou v malom horskom sedielku. Vysoký, svalnatý, zarastený horal, ktorému spod zamasteného tiroláčika nikdy nezmizol šibalský úsmev v hlbokých očiach. Opieral sa o hrubú a dlhočiznú pastiersku palicu, pozorne prezeral rozľahlé lavinózne žľaby a úplazy pod Veľkou Chochuľou. Bolo zrejmé, že je zaujatý a niečo vytrvalo a dôkladne sleduje. – Vidíš, tam na tej najväčšej skale sedí mercúň ! – hovorí mi potichu a ukazuje tou palicou kdesi pod najvyšší bod, kde boli roztrúsené kamenisté žulové sute. Na tristo metrov som nevidel ani ten balvan, a nie ešte svišťa, ktorého mi ukazoval. Až keď som si priložil k očiam svoj pozorovací ďalekohľad, naozaj som uvidel svišťa, ktorý pozorne sleduje okolie. Pozoroval som to miesto dlhšie a postupne som narátal asi desať kusov tejto vzácnej zveri, ktorá tu bola introdukovaná, teda umelo vysadená niekedy dávnejšie. Pokochali sme sa s pastierom prekrásnym pohľadom, bol nádherné letné počasie. A potom ma pozval do svojej koliby. Slnko už stálo vysoko na oblohe a v jeho žalúdku začali vyhrávať cigáni. Usadil ma na drevenú lavicu pred kolibou, priniesol dva veľké oštiepky, trošku zatvrdnutý domáci chlieb a za geletu fantastickej žinčice. Ťažko slovami vyjadriť, ako chutil hladnému človekovi takýto obed v tej horskej katedrále, ktorú naokolo podopierali tristoročné smreky a jedle. Zdalo sa mi, že je Štedrý deň a že v krištáľovočistom horskom potôčku, ktorý tiekol neďaleko, nespievajú prudko padajúce vodné pereje, ale nádherné lesné víly, alebo dokonca samotní nebeskí anjeli. A do toho im vyhrávali rozkvitnuté zvonce horcov, nádherné kvety prilbice, večne smutné nezábudky, čarovné kvety astry alpínskej, či vysoké papradie, nádhernú symfóniu, ktorá sa ukladala v ľudskom srdci. Dodnes mi ten obraz vysokohorskej katedrály zostal v pamäti nevyblednutý, taký čistý a taký zachovalý, akoby sa to stalo iba včera. Pomedzi jednotlivé chutné sústa fantastického obeda som však jedným očkom neustále poškuľoval po nádhernom srnčom paroží, ktoré bolo zavesené vysoko na priečelí koliby pod šindľovou strechou. Už zbežný pohľad stačil na to, že sa jedná o mimoriadne kapitálnu trofej, odhadoval som ju minimálne na striebornú medailu. Vybadal to i môj hostiteľ, považoval ma však v tej chvíli ešte za mladého a neskúseného, než aby mi povedal o paroží pravdu. A tak len pomedzi zuby prehodil, že to dostal od kamaráta, lesníka a poľovníka v jednej osobe. Samozrejme, že som mu to neveril. Povrávalo sa o ňom, že je vychýrený pytliak. Ale nikdy ho nikto pri tej zákernej a trestuhodnej činnosti neprichytil. A ani nemohol. Na to som prišiel hneď v najbližších dňoch. V týchto výškach nad tisíc metrov bol terén taký neschodný, že sa mu poľovníci a lesníci radšej vyhýbali. Žulové balvany a kamenie boli prerastené vysokou, hustou psicou, človek nevidel kam stúpa a pri neopatrnejšom kroku hrozil ťažký úraz. Veď aj ľudia vari preto nazvali túto časť pohoria Prašivá. Bol to teda jeho revír, temer bez hraníc od jari až do neskorej jesene. Potom však vytiahol placku voňavej slivovice, nalial do horčicových pohárov a k večeru sme boli kamaráti na život a na smrť. Aj sme si potykali, hoci bol o hodne starší, ale na horách to medzi pravými vrchármi tak chodí. Bol o dvadsaťpäť rokov starší, ale on to navrhol a ja som musel iba súhlasiť. I ja som mal v batohu niečo na posilnenie, do rána sme presedeli pri vatre a rozprávaniu nebolo konca. Vychádzajúce slnko nás našlo ešte pri dohárajúcom ohnisku, ale naše opadajúce hlavy sa už pomaly ponárali do neskutočne nádherných, horských snov…

Vtedy som vôbec netušil, že sa tam zdržím celé tri dni. Že stretnem človeka, ktorý ma do tajov prírody zasvätí dôkladnejšie, ako všetci profesori na lesníckej škole. Samozrejme, nechcem im ublížiť, ale teória je praxi naozaj na hony vzdialená ! Viem, moje postavenie zamestnanca v štátnej lesníckej službe bolo v úplnom protiklade s jeho konaním, ale som presvedčený, že Božia príroda patrí všetkým ľuďom ! Bez rozdielu ! Teda i poľovníkom a lesníkom, ale i pytliakom ! A toto presvedčenie čoskoro vo mne potvrdila jedna zvláštna skúsenosť. Písal som vtedy ako mladý ochranár do československého časopisu Ochrana prírody, bol to federálny časopis, o tej svištej lokalite. Medzi odborníkmi neznámej a nepoznanej. Vyžadovali však k takej práci podrobný opis i s mapkou lokality, čo som napokon i urobil. Len potom som pochopil, že nie so všetkým treba vychádzať na verejnosť. O dva mesiace po zverejnení toho článku som na svištej lokalite prichytil susedného vedúceho polesia s dvomi synmi a so železnými pascami v rukách. Bol to nenásytný, krvilačný pytliak v lesníckej rovnošate. Strieľal v lese na všetko, čo behalo po zemi, lietalo vo vzduchu, ba neštítil sa strieľať i na plávajúce ryby v priezračných horských bystrinách ! Keď ma zbadal, temer zmeravel, ale bleskurýchlo vytiahol z kabáta krátku pištoľ a zamieril rovno na mňa ! Ale potom si to rozmyslel. Zdvihol som výhražne prst a otvorene mu povedal, že keď ho tu ešte raz stretnem, pôjdem rovno za podnikovým riaditeľom a postarám sa o to, aby prišiel o štátnu službu ! A už som ho tam viacej nestretol…

Rudo strelil za mojej prítomnosti jedného svišťa. Na vzdialenosť skoro tristo metrov. Bolo to neuveriteľné, obdivoval som jeho sokolí zrak i pevnú ruku. Jeho stará vojenská puška, ktorých sa po vojne našli na Prašivej stovky, strieľala veľmi presne. Jej hlaveň bola síce na povrchu trošku vypadaná od hrdze, ale jej vnútro sa lesklo viacej, ako hlavne mojej novej kozlice. Rudo mi rozprával, ako strašne chcel pomôcť svojej matke ! Mala totiž neúprosnú rakovinu , amputovali jej pravý prsník a zdalo sa, že čoskoro opustí tento svet ! Pastier mal veľmi rád svoju matku, a čo taký človek preto neurobí ! Rudo dobre vedel o zázračnej a liečivej masti z mercúňa, ako on sám nazýval svišťa. A tak sa rozhodol jedného zniesť z tohto sveta ! Vôbec som mu to nezazlieval, ani som ho nikde neudal. Napriek môjmu postaveniu v lesníckej službe ! Ba neveriacky, temer vedecky som sa jeho liečiteľským zámerom vysmieval a považoval ho za šarlatána ! Lenže mladosť – neskúsenosť. Tá stará pani si to neustále natierala, kombinovala to s bylinkami a predstavte si, dožila sa vyše deväťdesiat rokov ! Lekári nepochopiteľne a neuveriteľne krútili hlavami, a hoci nechtiac a proti svojej vôli, vyhlasovali to za zázrak ! Ak by ochrancovia prírody považovali toto moje počínanie za hrubý priestupok, mohol by som oponovať desiatkami prípadov, keď vtedajší mocní ďaleko viac a nedôstojnejšie porušovali zákony ! Keď poľoval na kamzíky kubánsky vodca Fidel Castro, dala vtedajšia komunistická moc uzavrieť celé Belianske Tatry ! A celú oblasť, všetky prístupové cesty i potoky strážila armáda ! Nemala šance tam preletieť mucha a nie domnelý nepriateľ, alebo dokonca nejaký atentátnik ! Mal som tam spolužiaka na lesníckom úseku, samozrejme, rozprával mi o tom všetko dopodrobna, ale potom všetkých zamestnancov písomnou zmluvou zaviazali mlčanlivosťou, aby sa verejnosť takéto svedectvá nikdy nedozvedela…!

Prežil som s Rudom za niekoľko desaťročí množstvo nezabudnuteľných chvíľ a nádherných zážitkov, aké môže človek prežiť iba v lone velebnej a majestátnej Božej prírody. Bolo by toho na román. Už dávnejšie sa chystám napísať o tom nejakú poviedku. Toto dnešné rozprávanie je však o inom. Je to panychída, smutné rekviem, posledné zbohom ! Môj spolupútnik z alpínskych holí a nebotyčných hôr mi pripomínal apoštola, ktorý sa modlil ťažkou, nesmierne ťažkou prácou uprostred lesnej samoty a nebeského ticha ! Máloktorý človek by to vydržal ! Človek na to musí byť nejako uspôsobený, musí to mať dané zhora ! Dnes to bezpečne viem. Ten vzácny a ojedinelý človek však už nie je medzi nami…

Lebo potom sa uprostred jedného leta, keď sa vrátil z nemocnice, niekedy v polovici augusta rozniesla po dedine správa, že starý pastier Rudo sa stratil. Vyše týždňa ho doma nebolo. Hľadala ho rodina i známi, prehľadávali blízke lesy nad dedinou, ale bezúspešne. Potom sa zapojila do akcie i polícia, použili i niekoľko služobných psov, ale výsledok bol nulový. Vtedy si jeho žena spomenula, že raz už taký kúsok vyviedol a zatúlal sa až na Prašivú, do svojej starej opustenej koliby. Mal vtedy už vyše sedemdesiatpäť rokov, pravdepodobne ho pochytili starecké nemoci. Čo už takému človeku vlastne zostáva – chodiť na huby, pliesť košíky, majstrovať niečo s drevom a opatrovať vnúčatá. Keď sa milovaná hora vzdiali a pri každom pohľade na ňu ho pichne pri srdci. A spomínať. Možno ho navštívila i depresia, pred pár rokmi mu zahynul pri rybačke jeho najstarší syn. Asi ho mal veľmi rád, musel za ním ukrutne smútiť, lebo mu občas pomáhal pri pasení na holiach. Keďže bolo doterajšie pátranie neúspešné, zorganizovala polícia veľkú akciu priamo na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier v celej oblasti Prašivej. Vtedy prišiel za mnou náčelník polície v našej obci a požiadal ma o spoluprácu. To už som poznal toto horstvo ako vlastnú dlaň. A tak na druhý deň ráno stúpala stovka policajtov cez Hiadeľské sedlo na vysokohorský masív…

Na hlavnom hrebeni som ich rozdelil do skupiniek po dvoch a poslal prehľadávať všetky bočné hrebene a hrebienky, ktoré sa zvažovali na liptovskú stranu. Od Malej Chochule až do sedla pod Chabencom. Potom som sa s dvomi policajtmi a členom Horskej služby s lavínovým psom, nádherným nemeckým ovčiakom vrátil na Rovnú hoľu. Je to jediný kúsok rovnej alpínskej hole. Sú tam pozostatky zákopov z druhej svetovej vojny, ktoré vykopali partizáni, keď ich Nemci po potlačení povstania zahnali do hôr. Vari dvesto metrov pod nimi, medzi porastmi kosodreviny stála pastierova zrubová koliba. Dymilo sa z nej, bývali tam dvaja mladí pastieri, lebo pastva sa v týchto polohách našťastie obnovila. Títo mladí horali nám potvrdili, že tam asi pred tromi dňami Rudo naozaj bol, ale potom od nich bez slova odišiel a oni nevedeli kam. Vrátili sme sa teda na hlavný hrebeň. Tie zákopy sa nachádzajú na dolinou Banskô, je tam neprehľadná spleť kosodrevinových porastov. Vari dvesto metrov pred nami vyletelo z najväčšieho koberca kosodrevia niekoľko krkavcov. Už je zle, hovorím svojim kolegom, ak tam nie je nejaká uhynutá divá zver, Rudo už nie je medzi živými ! Vedel som to zo skúsenosti, už niekoľko desiatok kusov uhynutej zveri mi tieto krvilačné vtáky ukázali a priviedli ma rovno k nim. Policajti iba nechápavo krútili hlavami, neverili mi. Ale ostrieľaný zamestnanec Horskej služby mal asi nejaké skúsenosti, mi dal za pravdu a vypustil psa z obojka. Za krátku chvíľu začal ovčiak vytrvalo hlásiť. Dobehli sme k nemu. Pod kríkom kosodrevia v zažltnutej tráve ukazoval svoj nález. Prázdna, pollitrová fľaša od vodky, kúsok starého uschnutého chleba, kôrka zo slaniny a nôž. Bolo to zabalené v igelitovom vrecku, ale pohodené veľmi nedbanlivo. Vážení, tento nôž je neklamným znamením, že Rudo sa nachádza neďaleko, ale už nie živý ! Dám na to hlavu ! Taká obyčajná vecička ako nožík, je v týchto polohách a za takých podmienok nevyhnutne potrebná k prežitiu ! Treba prehľadať tento rozložitý porast kosodreviny a určite ho nájdeme. Lenže bolo nás málo na takú obrovskú plochu. Pokúšal som sa sám ponoriť do tej džungle, ale po chvíli som to vzdal. Kto to nepozná, neuverí ! Korene a spodné vetvy tohto vysokohorského kra vytvárajú hustú, nepriechodnú džungľu, ktorej sa vyhýba i divá zver. A ako som poznal Ruda, ak sa rozhodol ukončiť svoj život, určite sa zatáral do toho porastu poriadne hlboko. Aby ho nikto nenašiel, aby ho nikto neobjavil. Ale neochvejne som dôveroval tomu lavínovému psovi, šampiónovi. Mal na krku medailu z nejakých posledných majstrovstiev, bezvýhradne som mu teda veril, že nám Ruda pomôže nájsť. Sedel hrdo pri tom náleze, ktorý nám ukázal, fúkal mu do ňufáka severný vietor práve z porastu toho kosodrevia, odkiaľ vyleteli spomenuté krkavce. Ale nič. Neodbehol, asi sa tiež zľakol tej džungle. Najprv to i skúsil, ale vari po piatich metroch márneho boja so spleťou haluzia, sa smutný vrátil späť. Ale najviac mi bolo podozrivé, že nebrechol. Lebo, ako sa neskôr ukázalo, Rudo sa nachádzal presne v tom smere, kadiaľ sa nemecký ovčiak vybral. Bolo nás však málo. Mladý poručík teda pomocou vysielačky informoval svojho šéfa a celý krízový štáb o vzniknutej situácii. Rozhodlo sa, že na zajtra sa zorganizuje veľká rojnicová akcia i za cenu toho, že sa vyrúbu sekerami a motorovými pílami prístupové cestičky, aby sa dal prehliadnuť celý porast. Našťastie, ako sa neskôr ukázalo, nebolo to potrebné. Boli tam s nami i tí mladí pastieri, dal som im do ruky pollitrovku dobrého koňaku, ktorým nás starostlivo zásobil policajný náčelník, aby nám v tých vysokohorských polohách nebola zima a poprosil som ich, aby ten porast prehľadali. Do večera už nebolo ďaleko a my sme sa museli ponáhľať dolu do doliny a hľadať niekoľkých mladých policajtov, ktorí v hore zablúdili. Už bolo vari deväť hodín večer, keď sa unavená a vysmädnutá banda štyridsiatich či päťdesiatich mužov objavila v krčme u Hančurky. Vystrašené krčmárky už vyhlasovali záverečnú, ale keď zbadali toľko policajných uniforiem, bez slova čapovali pivo, ba ponúkli nás i oštiepkom a domácou klobásou. Ale neboli sme ešte všetci, stále niekto chýbal a museli sme čakať na ostatných, aby nás mohol naraz odviezť pristavený autobus. Popíjali sme teda lahodne pivo po celodennom trmácaní, niektorým sa zdvihla i nálada a už sa schyľovalo ku spevu, keď sa odrazu hore dedinou ozvalo výstražné zvukové znamenie policajného auta. Prišiel sám náčelník i s jedným pastierom a oznámil mi, že Ruda naozaj našli tam, kde som predpokladal. Predstavil mi mladú lekárku a že musíme ísť znova hore, lebo kriminalisti nariadili obhliadku mŕtvoly priamo na mieste činu. Zákon je zákon, mal som už vyše päťdesiat rokov, ale bol som dokonale vytrénovaný a bez slova som sa na to podujal. Ale policajti sa zdráhali, unavené nohy odmietali poslušnosť, ale napokon náčelník svojou autoritou i príkazom donútil dvoch najmladších, aby stúpali s nami nahor ako ozbrojený sprievod. Vyviezli nás tým autom i sanitkou až na koniec lesnej zvážnice. Ale ďalej sa dalo ísť už len peši. Bola to strašná cesta, boli to galeje ! Mladá lekárka, ktorá mala vtedy práve pohotovostnú službu, pochádzala kdesi z Trnavy, teda z dolniakov. Nikdy v živote nebola v horách. Mala z toho hrôzu a obavy, či to vôbec zvládne. Po kilometri začala nadávať. Museli sme každú chvíľu oddychovať a ako sme kráčali do väčších vysokohorských výšok, kde je už menej kyslíka, temer odpadávala. Posledný kilometer som ju niesol na pleciach. Bol som ešte dosť silný, aby som také útle ženské tielko, ktoré sa odľahčovalo nadávaním, uniesol. Možno tie nadávky a hrešenie, ktoré sa rozliehalo po okolí, vyplašili medvede a vlky, ktorých sa zasa obávali mladí policajti. Tri hodiny sme stúpali nahor. Tam bol našťastie druhý pastier a baterkou nám signalizoval svoju presnú polohu. Konečne sme boli na mieste. Lekárka sa musela poriadne vydýchať, potom sa posmelila dúškom koňaku a spolu sme podišli k mŕtvole. Svietila mi silnou baterkou, ja som k Rudovi pristúpil odzadu. Bol v kľačiacej polohe v hustej a vysokej psici, telo už mal zmeravené. Schytil som ho za plecia a posadil. Vtedy mu z čela vypadla krátka zbraň , mäsiarska pištoľ, ktorá sa používa na zabíjanie ošípaných. A s ňou i kúsok mozgu. Nebol to príjemný pohľad, zľakla sa ho i samotná doktorka. Len si na okamih prezrela v úzkom lúči baterky tú ošklivú ranu na čele a rýchle sa odvrátila. Stačilo jej to, mala všetkého plné zuby a podotkla, že ideme hneď dolu, a že záznam spíše v nemocnici. Ale náčelník oznámil do vysielačky, že tam niekto musí zostať, aby nebožtíka nerozniesli líšky a vlky. Pastieri boli už unavení, museli si ísť zdriemnuť, aby ráno mohli pásť svoju jalovinu. Policajti si od strachu nevedeli predstaviť, že by tam mali zostať v hore pri mŕtvom človeku osamote. Posielal som ich teda dolu s doktorkou, že ja tam zostanem sám. Veď som v horách prežil stovky nocí osamote, a v týchto lokalitách vari najviac. Vyhovárali sa, že nepoznajú cestu a zablúdia. Nechali sme teda mŕtvolu napospas osudu a vyrazili nadol. Ale v polovici cesty som ich nechal na veľkej lúke, aby tam na mňa pri spiatočnej ceste počkali. Dodávali si odvahy z fľaše koňaku. Pomohol som unavenej lekárke do sanitky a potom som sa vybral naspäť. Svitalo, keď sme sa znova vytiahli na horský hrebeň. Šiel som sa pozrieť na Ruda, zostal v polohe, v akej som ho pred pár hodinami zanechal. Ľahli sme si na chvíľu do hustého čučoriedia, len pár metrov od nešťastníka a na krátko sme zaspali. Okolo desiatej dopoludnia nás prebudil príšerný hukot prilietajúcej helikoptéry. Vybehol som na hoľu, kde bolo rovnejšie miesto na pristátie a navigoval som pilota. Z vrtuľníka vyskákali štyria členovia Horskej služby s nosidlami. Museli sme nebohého Ruda preniesť asi dvesto metrov na nosidlách, potom ho zabalili do čierneho igelitového vaku, my sme nasadli do helikoptéry a nebohé telo pastiera opúšťalo svoje milované hory v závese na mohutnom lane. Prvýkrát v živote som sa viezol v takomto dopravnom prostriedku. Bol to nádherný pohľad. Pristáli sme na dedinskom futbalovom ihrisku, kde sa už zhromaždilo zo zvedavosti vari pol dediny. A potom sa v diaľke ukázala jeho žena. Krivkajúc, opierala sa o jednu francúzsku barlu. Upozornil som mladých policajtov, aby na ňu dozreli, aby pri tom pohľade náhodou neodpadla. Odkryl som kúsok čierneho igelitu, ktorým mal prikrytú tvár a očakával vrúcny a žalostný nárek. Ale nič také sa nestalo ! Iba ticho zvolala – Rudo môj, čo si mi to urobil ? – potom si strčila barlu pod pazuchu a temer mladíckym krokom odišla. Neviem, čo bolo medzi nimi, čo sa vlastne stalo. To sa už nikto nedozvie… Rozprávalo sa potom po dedine, že mali nejaké nezhody pre majetok, ale to sú len plané reči. Život sám napísal zasa jeden smutný príbeh, na konci ktorého bola nepochopiteľná, nevysvetliteľná dobrovoľná smrť…

Samozrejme, bol som potom na jeho pohrebe. Ale ešte predtým som vybehol na motorke pod Prašivú, k najbližším porastom kosodreviny a odlomil vari polmetrovú vetvičku. Na rozlúčku s jeho milovanou prírodou. Šiel som tam v lesníckej rovnošate, bol som tam v zelenom, hoci to bolo mnohým ľuďom divné i podozrivé. Ale mne to bolo v tej chvíli absolútne jedno a celkom fuk. Nikto nemohol vedieť, čo sme my dvaja spolu v živote na milovaných horách a holiach prežili. Nikto nevedel, že tu práve pochovávajú posledné dieťa prírody z tejto dediny, aké sa rodí vari len raz za sto rokov. Mal som pocit, že do hlbokej jamy pochovávajú spolu s ním i kúsok mojej mladosti, ba poriadny kus môjho života. Keď ho položili do tej nekonečnej tmy, hodil som za ním tú vetvičku. Zadržiaval som v sebe slzy ako sa len dalo, ale aj tak mi ich niekoľko na tie zelené ihlice kosodrevia naozaj vypadlo. Potom začali ne jeho čiernu rakvu dopadať s tupými, nepríjemnými údermi hrudy zlepenej hliny a kamenie. Odišiel som, aby som sa srdcervúco nerozplakal ako malé dieťa. Nemohol som tam vydržať do konca a zbabelo som odtiaľ, hlboko skormútený a na smrť užialený ušiel…

Autor: Ján Brtko