Stará puška

ilustračný obrázok

Zo šumavskej osady Pasečná si pamätám veľa rôznych príbehov a jedným z nich je aj jedna stará poľovnícka puška, ktorú nám raz v roku 1971 tajnostkársky ukazoval tamojší osadník bývajúci v novopostavených fínskych domkoch, hore nad našou pohraničnou rotou, ktoré tam pre svojich zamestnancov dalo postaviť ČKD.

Bol som tam hore v osade s jedným starším vojakom, nepamätám síce už s ktorým a tento spomínaný dotyčný nás vtedy pozval ďalej do jeho chalupy, lebo sa s ním už bližšie poznal. Ja som bol vtedy na Pasečnej len krátko. Mňa jeho odvážny čin preto vtedy celkom prekvapil, ale ľudia z hôr sú voči sebe úprimnejší, ako tí bývajúci v mestách. „Na to môžete vziať jed“. No mať vtedy v hraničnom pásme flintu „na čierno“, bolo vtedy predsa len dosť odvážne… Bol to nižší ramenatý, celkom sympatický chlap, taký špinavý blondiak. Mohol mať v tých časoch tak čosi vyše tridsať, teda asi toľko ako vtedy náš veliteľ roty. Ak sa nemýlim volal sa „Šnajder“, lebo je to už pomerne dávno…

Najväčšou zvláštnosťou tejto pušky bol najmä fakt, že nepatrila nikomu. Teda presnejšie povedané patrila takpovediac všetkým tam bývajúcim osadníkom. Chodila teda z „dom do domu“. Ten kto ju potreboval sa jednoducho nahlas večer v miestnej krčme spýtal, kde je flinta a hneď mu to tam povedali. Ten ju použil a keď ju potreboval zase niekto iný, prišiel si ju rovno k nemu vziať a tak to išlo stále dookola. Fungovalo to tak zrejme celé roky, povedal by som, že „ako hodinky“.

Pytliactvo teda na Pasečnej existovalo, i keď sa o tom nikdy nikde nehovorilo. Bolo to také malé verejné tajomstvo, ako to tak už býva… Tolerovalo im to zrejme aj miestne vedenie ČKD, ktoré malo nad týmto štátnym majetkom tzv. „patronát“. Myslím si teda, že aj pohraničná stráž ktorej vojaci z povolania boli členmi miestneho poľovníckeho spolku, pravdepodobne o tom tiež vedeli. Títo si tam väčšinou poľovali, ako na vlastnom… Lebo zveri bolo na Pasečnej našťastie dosť. Šumava bola vtedy a chvála bohu ešte aj je, rajom pre poľovnú zver. Srnčej, jelenej, ako aj diviačej zveri tam bolo nadostač, len dostať sa jej na kobylku, nikdy nebývalo a ani dnes nie je ľahké. Lebo aj ona má rada svoj život a chráni si ho ako len vie… Navyše, veľká časť tohto poľovníckeho revíru bola vtedy v tzv. „hraničnom pásme“ a jeden jej veľký kus bol ešte aj za ženijno-technickým drôteným zátarasom, takže si žila v tej najlepšie stráženej poľovníckej obore našej republiky. Okrem poľovnej zveri tam tiež žilo mnoho dodnes chránených vzácnych druhov zveri i keď stavy „tetrovov“ už aj tam poklesli.

Táto stará puška, pochádzala ešte pravdepodobne z čias „cisára pána“. Možno patrila nejakému starému nemeckému osadníkovi, čo tam kedysi žil v niektorej horskej osade, ktorých bolo pred vojnou v tomto kraji ešte habadej. Konštrukciou to bola: tzv. „obojetnica“. Teda dvojhlavňovka, s ľavou hlavňou guľovou a pravou brokovou. Ľavá guľová bola malého kalibru, nie však malorážka, predpokladám že tak asi: „R 222″. Pravá broková bola tiež malého kalibru. Celkom určite si pamätám že: „20-tka“.

Mala anglickú pažbu z bližšie neurčeného dreva, ale stále v perfektnom stave. „Kohútiky“ mala také vonkajšie, čiže s veľkou pravdepodobnosťou to bola tzv. „Hamerleska“. Snáď „Made in Switzerland“, čo jej dodávalo ešte viacej starodávny vzhľad. Mala tiež výrazne štíhlu líniu, ktorá jej eleganciu ďalej len zvýrazňovala. Povrch záveru mala umelecky gravírovaný a už na prvý pohľad nebolo pochýb, že je to stará veľmi kvalitná ručná puškárska práca, ktorú dnes už len tak ľahko neuvidíte. Jej nespochybniteľne stará patina hovorila jasnou rečou, že táto puška si už veru čosi pamätá… Podržať si ju na chvíľu v ruke bolo priam zážitkom. To vám ani nebola flinta, to bola doslova flintička. Sťaby poľovnícka vášeň prekovaná do železa. Teda aspoň pre mňa celkom určite áno. Ale na toto musíte byť aj skutočným „gurmánom“, aby ste si takýto moment mohli dokonale vychutnať…

No vnútro obidvoch hlavní bolo vo veľmi žalostnom stave. Tie boli už tak vypadané, až som mal pocit že sú doslova deravé, no neboli. Dnešnou tzv. „tlakovou skúškou“ by už veru neprešli. Toto bol jeden z ďalších dôkazov, jej nespochybniteľne vysokého veku. Zabrániť tomuto javu vypadávania vnútorného povrchu hlavní títo starí puškári ešte bohužiaľ nevedeli, aj keď to boli naozaj veľkí majstri. Bolo to spôsobené najmä tým, že tieto staré hlavne bývali kedysi tzv. „prekalené“. Dnešné pušky to už nemajú, no svojou krásou tým starým, sa už ani len z ďaleka nepribližujú… Remeň mala tiež starodávny, vypletaný z tenkých remencov, ktorý bol od mnohoročného nosenia celkom vyleštený. Jej záver bohužiaľ už tiež nebol celkom tesný. Ale toto, ako sa zdalo, na nej nikomu nevadilo.

Dnes by bola táto puška skutočne veľkým zberateľským unikátom vysokej ceny. Nikdy pred tým, ba ani potom som niečo takého úžasného nevidel a možno práve preto si na ňu dodnes tak dobre pamätám. Komu dnes visí na stene samozrejme netuším, no každopádne mu ju ešte aj dnes, tak trochu závidím… No od tých čias už prešumelo nad Pasečnou mnoho zím a my sme tiež zostarli. Tak nám zostali iba spomienky na tie staré zašlé časy, keď sme ako mladí chlapci chodievali s našimi služobnými psami po tých nádherných žiarivo rozkvitnutých šumavských lúkach. Nuž ale: „Kdeže už tie lanské snehy sú..?“

V Partizánskom: 4. 10. 2014
Autor: Pavol Beláň

 

2
Komentáre

  Upozorni ma  
Upozorniť na
andy
Host
andy

Odp.: Stará puška
Je pekné si zaspomínať.

jarik
Host
jarik

keď mala vonkajšie kohútiky
tak to bola asi „lankasterka“, nie …? Ale inak veľmi pekný článok .