Ako to správne chápať ?

Tohtoročný prvý jarný deň mal pre mňa zvláštnu príchuť. Básnik Jan Vrba niekde napísal: Každý dobrý poľovník je aj dobrý človek. A práve s jedným z takých dobrých poľovníkov som sa v tento deň musel naposledy rozlúčiť.

Pán Václav Majerník miloval prírodu aj poľovníctvo a nedožil sa svojich 87.narodenín. Dlhé roky zastával v našom poľovníckom zdužení funkciu poľovného hospodára. Pokiaľ mu to zdravie dovoľovalo, tak aj v značne pokročilom veku sa zúčastňoval na brigádach a iných akciách. Vždy keď som ho navštevoval, tak sme spolu rozoberali problematiku poľovníctva a on rád rozprával o svojich bohatých poľovníckych zážitkoch a radil mi v mnohých veciach. Ale aj jeho poľovnícke srdce dobilo a teraz je už medzi svojimi bývalými kolegami poľovníkmi.

Po mojom návrate z jeho pohrebu som čo to ešte pomohol urobiť bratovi, ale mysľou som bol stále v hore. Ako keby ma tam niečo priťahovalo. Tak som sa obliekol, zobral na plece flintu kaliber 308W, na krk som si zavesil ďalekohľad 10×50, do ruky zobral streleckú palicu a moje pomalé kroky ma viedli smerom do neďalekého lesa. Keď som prišiel k lesu, zložil som z pleca flintu a nabil som si ju nábojom s celoplášťovou strelou, čo keby sa ukázala nejaká líška. Zaistenú flintu som si opäť prehodil cez plece a pokračoval smerom do lesa. Cesta cez les ma vyviedla až na cestu, ktorá vedie po hrebeni. Stál som na nej, po ľavej ruke som mal les, pred sebou cestu, ktorou sa dá zísť do neďalekého potoka a napravo od nej je oranisko po minuloročnej kukurici.
 
Začal som pozorovať protiľahlý svah a okraje dvoch od seba trochu vzdialených horičiek, či tam nie je nejaká zver. Pri okraji pravej horičky som spozoroval pasúce sa dva kusy srnčieho. Cez ďalekohľad som zistil, že ide o srnu a chovného srnca II.VT. Chvíľu som ešte pozoroval okolie, či náhodou sa niekde nebude pásť starý srnec III.VT, o prítomnosti ktorého v tejto lokalite už dlhú dobu viem, ale nikde som ho nevidel. Tak som sa pomalým krokom začal presúvať k palete, na ktorú som včera vysypal krmivo pre zver. 
 
Cestou doľava som prešiel cez les a na jeho okraji som zostal stáť. Vpravo som mal okraj lesa a pred ním sa nachádza pole, kde bola minulý rok zasadená a pokosená lucerka. Po ľavej strane som mal lúku. Nejakú chvíľku som cez ďalekohľad pozoroval lucerku aj lúku, či niečo neuvidím. O líške som mohol len snívať. Pobral som sa preto smerom doprava popri okraji lesa k už spomínanej palete. Cesta ma viedla dolu miernym kopcom, v strede ktorého sa nachádza úzka rovinka, na ktorú vyúsťuje sprava lesná cestička. Pod kopcom a pod lucerkou sa nachádza úzka lúka,  ktorú zospodu ohraničuje les. A práve keď som došiel na spomínanú rovinku, z ktorej je na jar najlepší výhľad na celú lúku, som zaregistroval pohyb. Ostal som stáť na kraji lesa a cez ďalekohľad som zbadal pasúcu sa srnu stredného veku obrátenú hlavou smerom do kopca. Moju pozornosť si zaslúžil ešte pohyb pod ňou v blízkosti okraja protiľahlého lesa. Táto zver bola ku mne otočená zrkadlom, podľa ktorého som zistil, že ide o srnca. Ale akého, to som najprv nemohol zistiť, lebo v tejto polohe zotrvával dosť dlhú chvíľu.
  
Tak som obrnil trpezlivosťou a občas som obrátil ďalekohľad aj na pasúcu sa srnu. Vietor som mal dobrý, svetlo tiež ešte bolo dobré na pozorovanie a tak som stále čakal, kedy sa srnec otočí a ja si ho budem môcť prečítať. A srnec akoby čítal moje myšlienky sa po nejakej chvíli otočil bokom. Na túto chvíľu som trpezlivo čakal. Výška behov, hrúbka trupu a krku a tiež tvar hlavy jasne poukazoval na srnca II.VT s parožím budúceho pravidelného šestoráka ešte v lyku. Na konečný verdikt si ho musím ešte raz prečítať v letnej srsti a po vytlčení parožia. Aj pod jeho dobre vypasené telo sa podpísalo všetko to krmivo, ktoré sme spolu s bratom vynášali na paletu. Veď posúďte samy – jačmeň, pšenica, mletá aj zrná kukurice, jablká a cukrová repa. Na toto krmivo chodila na paletu aj vysoká. Srna aj srnec sa pohybovali smerom odo mňa, pričom srnec sa pohyboval popri okraji lesa. Občas sa zastavil, občas zahrabal pravým predným behom a keď bol na blízku nejaký trčiaci konár, tak som mohol vidieť, ako sa snaží o neho obtierať parožie. Aj keď lyko na paroží v ďalekohľade nejavilo ešte známky zbelenia, tak už ho asi začína svrbieť. V jednu chvíľu som nezaváhal, založil som si zaistenú flintu do pleca, oprel ju o streleckú palicu a skúsil som si nabrať srnca do puškohľadu. Keď som sa dostatočne vynadíval na srnca, rozhodol som sa opustiť svoje stanovište. Nakoľko som ich nechcel vyrušiť, rozhodol som sa, že sa vrátim na hornú cestu cez les. Pomaly som začal cúvať do lesa za mnou. Ako som kráčal cez les, dával som si pozor na to, aby mi pod nohami nešušťalo lístie a nepukali popadané konáriky. Raz som sa ešte zastavil, aby som skontroloval, či tam ešte stále sú. Boli tam a spolu sa pásli. 
 
Vyšiel som z lesa a zastavil som sa na ceste.  V diaľke pri ceste máme krytý posed  a k tomu som sa rozhodol, že pôjdem. Pokračoval som z nohy na nohu a pozoroval nie len okolie ale tiež cestu, či na nej nezbadám nejaké stopy, ktoré by nasvedčovali tomu, že cez cestu alebo po nej prechádzala nejaká zver. Na jednom mieste bola stará stopa po vysokej a na ďalšom som narazil na pomerne čerstvú stopu od srnčej zveri. Samozrejme ako to už na tejto ceste býva zvykom, mohol som pozorovať stopy po motorke, štvorkolke a aj od koňa. Ide o večný problém v mnohých poľovných revíroch. Ale o tom sa už toho veľa napísalo. Moje kroky ma priviedli až na miesto, kde sa zľava veľkou zákrutou napája ďalšia cesta. Zrak mi padol doľava dolu do doliny, kde som uvidel pri medzy stáť dva kusy srnčieho. V ďalekohľade, ktorý som si priložil k očiam som spozoroval, že ide o srnu stredného veku a vľavo od nej stál srnec so zvláštnym parožím v lyku. Výška behov vzhľadom k šírke tela, úzky krk a mladistvý výraz očí nasvedčoval tomu, že ide o srnca I.VT. V tele sa naopak zdal byť dobrým. Horšie to je s jeho parožím. Ako som mohol cez ďalekohľad zistiť, tak ľavý parožtek má výšku možno 2 cm ( nejavil známky nejakej deformácie ) a pravý je o niečo dlhší, nejakých 5 cm. Nie som si istý, že mu parožky dorastú do požadovanej dĺžky. Podľa mňa ide o výradového srnca. V tejto lokalite už bol ulovený mladý srnec s podobným parožím. Podobne ako tomu bolo u predchádzajúcej srnčej zveri, ani túto som nechcel vyrušiť a preto som niekoľko krokov cúvol dozadu, aby som sa im dostal z dohľadu. Zložil som si ďalekohľad na prsia a vtedy akoby mi niekto radil, že sa mám pozrieť pod nohy. Oči sa pozreli na zem pod mojimi nohami a tam som to nejakých 15 cm od ľavej nohy uvidel.
 
paroztek1Priznám sa, že som tomu nemohol najprv uveriť a myslel som si že sa mi sníva. Ako môžete vidieť na priloženom obrázku, ležal tam mierne vtlačený do zeme zhod pravého srnčieho parožku. Neviem, či tam ležal celú zimu, alebo ho tam doniesla líška, to sa už nikdy nedozviem. Je to môj druhý nájdený zhod srnčieho parožka. Pochodil som ešte okolo, či nenájdem ešte druhý, ale nenašiel som už nič.
 
Zdvihol som ho zo zeme, obzrel som si ho, pod okrajom ružice som našiel zbytky srsti a pečať je rovná. Kráčajúc som ho nejaký čas držal v ruke, akoby som sa chcel utvrdiť, že sa mi to nesníva, ale potom som si ho vložil do vrecka na bunde. Po návrate domov som zistil nasledovné – dĺžka 21 cm, obvod ružice 11 cm a hmotnosť 90 gramov. Viem, že nejde o žiadne medailové parožie, ale pre mňa má väčšiu hodnotu ako nejaká medaila. Je to krásna spomienka na príjemne prežité chvíle v prírode.
 
Ale pri pohľade na priloženú fotografiu a spomienke naň ma prenasleduje jedna a tá istá otázka, ktorá je položená v nadpise. Ide o všetky okolnosti ktoré sa udiali v ten deň a ktoré predchádzali mojej návšteve danej lokality. Neviem teraz povedať, či niekedy na ňu nájdem odpoveď.
 
Autor: Ján Krnáč
 
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments