Príbeh s líškou

Dovoľte mi, aby som sa touto cestou podelil o zážitok, ktorý sa začal v stredu pred Veľkonočnými sviatkami. V ten deň okolo obeda som navštívil svoju mamu a dvoch bratov, ktorý s ňou bývajú. Cestou domov som sa nakrátko zastavil u priateľa a zapísal do knihy návštevy revíru.

Po príchode domov som sa zvítal s mamou a bratom, ktorý bol doma, druhý bol ešte v práci, naobedoval a pretože na oblohe svietilo slnko, šiel som skontrolovať stav v soľníkoch. Obliekol som sa, obul neoprénové čižmy, na krk zavesil ďalekohľad, cez plece prehodil flintu kaliber 308W, do ruky zobral dvojramennú teleskopickú streleckú palicu a moje kroky ma viedli do revíru. Prešiel som po lesnej ceste cez neďaleký les a vstúpil na poľnú cestu, ktorá smerovala zľava doprava. Prešiel som doprava nejakých pár metrov po nej, aby som zistil či tade neprešla nejaká lesná zver. Žiaľ ako obvykle som poznal len bicyklistu a motorkára. Vrátil som sa preto na miesto, kde som vstúpil na poľnú cestu a pokračoval priamo ďalšou poľnou cestou popri vľavo ležiacom lese dolu brehom k neďaleko tečúcemu potoku. Počas zostupu som sledoval protiľahlý svah a okraj dvoch horičiek, jedna vľavo a druhá vpravo. Asi dvakrát som sa zastavil a cez ďalekohľad skontroloval okraje horičiek.

Pretože som žiadnu zver nezbadal, zišiel som až už spomínanému potoku a cez priechodisko prešiel na druhý breh. Prešiel som popod pár vysokých smrekov pri potoku, okolo zopár kríkov a stúpajúc do mierneho kopca vstúpil do ľavej horičky. Zrazu som si spomenul, že som pri horičke vídaval líšku, tak som zastavil, vybral náboj a tento zasunul do flinty. Flintu som zaistil, prehodil cez plece a pokračoval v ceste. Vpravo od horičky, cez ktorú som práve prechádzal je jama, ktorá sa zvažuje do potoka. Pred pár týždňami som v tej jame videl srnca III.VT a preto som sa rozhodol, že tam nakuknem, či ho tam náhodou neuvidím.

Prišiel som na kraj horičky a vizuálne skontroloval jamu, ktorá bola predo mnou. Nič zaujímavé som nevidel a preto moje kroky viedli okrajom horičky po lúke medzi horičkou a potokom. Po pár krokoch, keď som mal v dohľade celý protiľahlý svah spomínanej jamy, som na ňom zaregistroval nejaký pohyb. Zostal som stáť a cez ďalekohľad som uvidel na protiľahlom svahu sedieť líšku, ktorá bola ku mne obrátená chrbtom a sledovala pohyb v tráve pred sebou. Pár krokov od nej napravo bol na lúke malý krík a naľavo pár metrov rastie borovica sosna. V tom momente som sa sústredil len na sediacu líšku. O tom, že som túto situáciu monitorovania okolia trošku podcenil, som sa mohol presvedčiť o trochu neskoršie. Nakoľko líška stále sedela chrbtom ku mne a vzdialenosť som odhadol na nejakých 80 m, rozhodol som sa, že sa k nej za tejto priaznivej situácie dostanem bližšie. Pomoc mi mal okraj horičky po mojej ľavej ruke, ktorý narušila lúka, ktorá poloblúkovite zasahovala do horičky. Po pár metroch som sa ocitol za smrekom, ktorého spodné konáre chránili môj presun bližšie k líške. Opatrne som sa cez smrekové konáre snažil overiť, či sa náhodou líška nepohla, alebo nezmenila miesto. Na moje prekvapenie líška stále bola na rovnakom mieste a stále otočená chrbtom. Roztiahol som streleckú palicu ( výškove si ju vždy ešte pred vstupom do revíru nastavím ), zvesil flintu z pleca, urobil dva úkroky doprava, aby som mal dobrý výhľad na líšku, umiestnil flintu na palicu, skontroloval „kulisy“ za líškou či niekoho streľbou nemôžem ohroziť, nabral líšku do puškohľadu 6×42, odistil a vystrelil.

Hneď po výstrele som zbadal, že líška zostala ležať na mieste. A práve vtedy spoza kríku, ktorý rastie u potoka vybehlo smerom do horičky srnčie. Aj voľným okom som zbadal, že je to už spomínaný neprefarbený starý srnec. Ticho bez bäkania sa stratil v horičke. Domnievam sa, že už ma dlhšie sledoval, ale vietor som mal dobrý, moje oblečenie ma dostatočne maskovalo na pozadí stromov. Hneď som si uvedomil, ako ma mohol prezradiť a nemusel som streliť túto líšku.

Ale vráťme sa k líške. Sledoval som, ako sa pomaly prevalila na chrbát, pričom niekoľkokrát sa snažila zdvihnúť hlavu. Zlomil som flintu a vybral z nábojovej komory vystrelenú nábojnicu. Nový náboj som už do komory nezasunul. Flintu som zaklapol a urobil niečo, čo sa niekomu nemusí páčiť, ale naučil ma to môj starý otec. Aby som od seba neodohnal strelecké šťastie, tak som si na nábojnici zapískal a odhodil do neďalekých kríkov. Po pár minútach som sa pomalým krokom pobral k líške.

Po príchode k líške som očami skontroloval jej vzhľad, či sa tam nenachádzajú znaky nejakej choroby. Len na pravom zadnom stehne je vidieť stopy začiatku výmeny srsti. Ako som mohol na mieste zistiť, zasiahol som ju zozadu do krku ( strieľal som celoplášťom 11,7 g Sellier&Bellot ). Asi pol metra od nástrelu som našiel v zemi ryhu od guľky, ktorá durchovala. Opäť som sa presvedčil, aké dôležité je mať vhodnú „kulisu“ pri streľbe. Skontroloval som predné hryzáky a zistil, že ide o dvojročného lišiačika.

Nezabudol som si spraviť mobilom fotografiu ulovenej líšky, aby mi táto pripomínala túto krásnu chvíľu. Spomenul som si, že kamarát poľovník ( veterinárny doktor ) mi raz hovoril, že chce ísť na brlohárske skúšky s mladou sučkou jazvečíka. Požiadal ma, že ak strelím líšku, tak nech mu zavolám. Tak som mu teda zavolal. Keď zdvihol mobil, tak mi povedal, že nie je doma. Nakoniec sme sa dohodli, že tam budem na neho čakať. Priznám sa šiel som s tým, že skontrolujem soľníky a preto som líšku nechal na mieste a vybral som sa do neďalekej horičky jeden skontrolovať. Po pár stovkách metrov som vstúpil do horičky a krajom som šiel k miestu, kde mám soľník. Neviem či som bol ešte pod dojmom ulovenia líšky a preto som venoval okoliu len menšiu pozornosť, keď mi skoro spod nôh vyskočil veľký zajac, ktorý začal utekať horou do mierneho kopca. Chvíľu som zostal stáť, ale potom som hľadal miesto kde zajac ležal. Našiel som ho hneď a o pár metrov ďalej ešte jedno jeho ležovisko. Ale to som už prichádzal k spomínanému soľníku, kde som skontroloval nie len jeho stav a množstvo soli v ňom, ale na zemi stopy od zveri. Okrem srnčej ho navštevuje aj vysoká.

Vrátil som sa k miestu, kde som nechal líšku a urobil som okolo sosny oblúkovú stopu pre kamarátovho psa. Líšku som nechal odloženú vo vysokej starej tráve pri vyššie sa nachádzajúcom vývrate. Na chvíľu som si sadol a počas „premietania“ si predchádzajúcej situácie s líškou som trpezlivo čakal na jeho príchod. Pre seba som skonštatoval, že som si mohol na zásah vybrať aj lepšie miesto ako bol krk. Stačilo tak málo a mohol som ju buď len škrabnúť, alebo nedajbože minúť. Poučenie do budúcna, lepšie vyberať miesto zásahu a hlavne pamätať na to, že moja zodpovednosť končí až dopadom guľky na zem.

Asi po pol hodine som zbadal prichádzať kamaráta so psom rovnakou cestou, akou som tam prišiel ja. Vyšiel som mu v ústrety, aby som ho oboznámil, kde som spravil stopu pre jeho psa a kde som ju odložil. Ako správny kamarát poľovník mi zablahoželal k úlovku. Po oboznámení sa so situáciou kamarát rozhodol, že psa vypustí na nástrele. Sučka sa s nosom pri zemi krátko na nástrele zorientovala a začala postupovať v smere stopy, ktorú som jej vytvoril. Prišla až k vysokej tráve pri vývrate, na krátko zastala a pomaly vchádzala do nej. Nakoľko išlo o mladú sučku, ktorá ešte nemala možnosť stretu s ozajstnou líškou ( len s kožou ), odskočila z vysokej trávy a začala hlásiť. Hneď ale chcela ísť k líške, kamarát ako zverolekár ju na chvíľu zdržal, chcel si aj on skontrolovať či nie je líška chorá. Po obhliadke líšky aj on skonštatoval, že nie je. Tak nechal celý tento čas hlásiacu sučku, aby k nej prišla. Chvíľu ju nechal pri líške, potom som líšku vytiahol z trávy a založil jej za prednú labku špagát. Za tento špagát som začal ťahať líšku po tráve a sučka do nej skákala a hlásila. Kamarát po chvíli chytil líšku rukou, na ktorú si navliekol chirurgickú rukavicu, za krk a obrátil ju hlavou proti sučke. Sučka však preukázala vrodené vlohy a s brechotom útočila na líšku. Mala možnosť chytať líšku nie len za labky, chvost, telo ale aj za hrdlo. Kamarát sa ju snažil pripraviť na možné situácie s líškou pri brlohárskych skúškach, ktoré má absolvovať. Keď sa sučka unavila, nechali sme ju v tráve odpočívať a vtedy som mu opísal čo všetko sa udialo pred výstrelom. Potom sme sa spoločne aj so sučkou vrátili domov.

Nakoľko tento rok naše poľovnícke združenie organizuje chovateľskú prehliadku ulovených trofejí za minuloročnú sezónu, ktorá sa uskutoční hneď po sviatkoch, mohol som sa v podvečer pochváliť úlovkom aj kolegom, s ktorými som pomáhal vešať trofeje na stojany.

Autor: Ján Krnáč