Subscribe
Notify of
guest
11 Comments
Inline Feedbacks
View all comments
Lacika2
Lacika2
6 years ago

RE: Nebezpečné situácie pri love diviakov
Videl som niečo podobné asi pred 3 rokmi na spoločnej poľovačke. Vedľa stojaci strelec vystrelil na veľkého kanca ktorý bežal napravo od neho. Po zásahu padol, ale o chvíľku sa zdvihol a zamieril si to rovno na chlapíka. Presne tak ako tu. Chlap už mal zaistené ale stihol znovu zamieriť a vystreliť. Kanec spadol tesne pri jeho nohách. Videl som to vtedy prvý krát. Chlap mi povedal, že sa skoro posral.

tibi2
tibi2
6 years ago

RE: Nebezpečné situácie pri love diviakov
Bol som v pohone, keď odrazu sa z húštiny na mňa vyrútili 3 veľké kusy. Skočil som sa intuitívne za strom, ale môj pes sa pustil do toho najväčšieho. Schytal to tak, že sme museli na zašívanie k veterinárovi. Kanca som ulovil, mal 150kg

kiri
kiri
6 years ago

nedočkavosť naučí
Voľakedy v 1988 som chodil do jedného podhorského združenia kde mali poľovky na malú a škodnú s tým, že koniec veľkého kola bol pri húštine v bažine asi 0,5km x0,5km, kde sa vždy schovávali diviaky. Bola to jediná poľovka v tom chotári, kde sa brali aj S-baly ( vtedy iné nebolo) a tí šťastnejší mali trojáky. Honci vliezli so psami do strašnej húštiny ( niekedy sa čakalo pol hodinu, kým poslední vyliezli a ľudia sa vzájomne museli strážiť, kde má kto suseda, aby sa tam neutopili a vyšli všetci – najmä ak boli nejakí noví a cudzí psovodi…) Väčšinou už bolo zamrznuté a lístie dole. Strelci stáli okolo húštiny a čakali čo vybehne. Dnu v húštine bol krik a rev, búchali míniové guličky – normálna vojna. Vonku bola pravá poľovnícka triaška – krky pažieb sa stískaním stenšili…zrazu krik – diviak uteká von – diviak uteká von…všetci zamierili – diviak lámal tenké vŕby, olše a brezy sa triasli a bolo vidieť, kade asi sa prederie von…pred výbehom však zastal a čučal…dnu padali aj nejaké rany – a jeden mladý poľovník Ludvík – sa od nedočkavosti išiel – len nakuknem vravel – do diery – lebo z húštiny vychádzali vychodené tunely – nuž a teda išiel nakuknúť – či tam niekde neleží padnutý, keď tak nečakane zastal pred vybehnutím z húštiny – mohol byť postrieľaný…lenže nebol – diviak čakal a Ludvík nakukol do diery a kukali s diviakom z pol metra do oči – diviak vyrazil vpred…Ludvo sa stihol ledva narovnať a brokovnicou si takmer odstrelil špičky topánok, čo strieľal takmer pod seba…potom sa prekotil na chrbát a kričal – či v sebaobrane či od strachu – on ani nevedel, že kričal – ako potom povedal…poľovníci dopredu strieľať nemohli – tam ležal Ludvo – diviak pobehol dopredu – zbadal hradbu ľudí – otočil sa a vpálil zase dnu ( okolo kričiaceho Ludva – na toho kašľal ) a v húštine zmizol – či sa zatajil, našiel vodu či miesto, kde ho psi nenašli – jednoducho ho nebolo. Ulovili sa asi tri kusy – ale tohoto nebolo…ale – bolo na čo chodiť a čakať, či odtade nevyjde…Odvtedy sa z Ludva stal zodpovedný človek a do dier už nenakúka – stačilo mu raz…a že sa neposral? – vraj len nestihol…sám tak povedal. A potom asi 10 rokov krútil hlavou, že ako mu taká chobotina mohla prísť na um…a vraj aj keď umierať bude spomenie si na pohľad z pol metra diviakovi do očí…A viem o čom píšem, bol som tam – on ma aj s iným kamošom pozval na tú poľovku..stál som tretí od Ludva.

kiri
kiri
6 years ago

Jedna ozaj divoká situácia
sa stala asi pred 20 rokmi, kedy som mal svojho prvého jazvečíka, ktorý sa stal hrdinom práve v tomto boji – a zase dvakrát! – bol to ten istý psíček, čo som opisoval, ako jedného srnca dvakrát dohľadal.
Prišli na poľovačku v decembri na splne dvaja známi môjmu kamošovi do revíru. Snehu nebolo veľa – resp. predtým snehu bolo, potom sa topil a kde – tu zostali fľaky zmrznutého ľadu a tvrdého snehu. Tí dvaja mali dohodnuté svoje miesta – posedy a vyrazili hneď zvečera. My dvaja s kamošom sme si urobili čaj a reku ešte pokecáme – však máme čas, mesiac vyjde trochu neskôr. Asi po hodinke som ako prvý vyšiel von ja. Vyjdem asi 200m od chaty – a padla rana! Zdravá 308-čková zadunela..ajááj – začína robota. Tak som sa aj so psom otočil a späť na chatu. Kamoš pozerá – čo si zabudol?…nič – chystaj sa – padla rana. Odložil som veci a išiel som do kôlne pre veľkú dvojkolesnú káru. On vzal svoje veci a vzal – neviem prečo? – brokovnicu. A pomaličky – ja s károu – sme stúpali do kopca. Fučiac sme prišli pod posed – zdiaľky sme svietili – a kamoš už liezol dole. Aký bol? Veľkýýý…a čo-kde je? po rane padol, potom sa ťažko postavil a pomaličky odišiel do húštiny…úúúha…asi bolestivá rana na pečeň…bude farby a nebude ďaleko – prvé úvahy vyzerali skvele! Tak som káru ťahal zase hore kopcom – k nástrelu – a tam – NIČ…len v tom ľade sme našli dieru po guli..a ani kvapka farby. Chlap ale vždy dobre strieľal – tak čo je?…a kde je?…však videl, ako padol…a k húštine bolo 10m – a ani kvapka farby…tak že pusti psa…pes prekúril na 100m všetko – aj hrubo na diviaka hlásil – ale ten bol zdravý a ušiel…pes sa naštastie vrátil rýchlo…a čo teraz?…že uviaž psa – reku načo?…nič tu asi nieje…a čo bolo už vyhnal…ale zrazu – pes zbehol asi 10m pod miesto, kam akože chlap označil kde diviak vošiel do húštiny – a našiel inú stopu, ktorá ho tak zaujala, že len sa na nás pozrel a už ho nebolo…jáááj – mal si ho uviazať…som ti hovoril…a ticho…ticho…ticho…a za 2 min koncert jak v kostole – ale 400m ďaleko – cca v smere, kde bol posed, na ktorom sedel ten druhý chlap. Rýchlo bolo treba utekať psíkovi na pomoc. Tma ako v rohu…mesiac ešte nevyšiel – chlapi povedali kade pôjdu a ja s károu ! som musel po ceste okolo – zase ku chate a inou cestou hore – mal som bežecký večer s károu – zvláštna disciplína!…pes medzitým bojoval až hora hučala – diviak kvičal a pes reval…staval ho na mieste…srdce v hrdle, kára skákala – ja som fučal spotený pod vetrovkou a bežal som po hrbatej ceste…a zrazu: bác…bác…bum…bác…bác…bác…bum a ticho. Bác boli 308 a bum bola brokovnica…tam prestrelka jak pri Verdúne…bože…čom sa tam stalo?…ťahám káru 2.kozmickou hore trávou – lúkou k lesu – tam vidím svetlo…prišiel som bez duše…padol na zem – žijete??? Zasvietili na seba – videl som dve bledozelené mátohy – takí boli bledí…triasli sa viacej ako ja…kde je pes?…pri diviakovi tu kúsok…
Tak čo sa stalo? Kamoš mu asi zo srandy potočil optikou – a namiesto komoru – trafil obe nohy cez kĺby nad raticami – preto padol, postavil sa ťažko odchádzal – len na kýpťoch predných nôh…kým sme tam hľadali na nástrele – odtiahol sa tých 400m…farba z kostí nebola – pes nemal čo zachytiť – stresové hormóny neboli ratice viseli stále na ňom na koži – len kosti trčali a na tých sa ťahal. Náhoda bola, že stál tak, že obe nohy prestrelilo – keby len jednu – je dávno prečo. Až neskôr pes našiel “stopu” – prebili to iné – čerstvejšie stopy…pes musí mať dosť času na prácu – aj keď sa to zdá byť neúčelné – nasadili sme ho na nesprávnu dieru do húštiny – v tme sa strelec jednoducho pomýlil…človek by nemal určovať psovi kde má pracovať!. Pes sa sám neskôr správne zorientoval a išiel po stope…čo človek netuší – len psa môže domýliť. A tam v diaľke a úplnej tme ho našiel a zastavil. Nuž a – chlapi sa pomýlili, že bude ranený ťažko – lenže on skákal a AKTÍVNE útočil – utiecť už nemal kam – a oni s baterkami v rukách toto nečakali – svietili inam a strieľali do tmy – v tej rýchlosti a strese v tej húštine dobre nevideli a diviak bol na útok aj na odstrelených nohách dosť rýchly…308 bola menej účinná – ukončila ho brokovnica. Takže počas streľby ich diviak vynaháňal a skákali poza stromy a tak strieľali. Bol to ozajstný boj – takmer na bodáky
– a že keby pes nebol hrýzol do zadku – asi by tam zle dopadli, lebo pes sa zakusol – diviak sa otočil od chlapov proti psovi a vtedy dostal druhú z brokovnice do hlavy. Zelení boli obaja tak, že som ich nikdy takých nevidel…takže zase – bez psa by diviak odišiel a bez psy by ich tam asi dobre rozmašíroval oboch – keby všetko vystrieľali tak čo by robili?
A ten druhý chlap na posede – ten dosratý – dve hodiny ticho – potom tíško zliezol z posedu – chlapi – neviem, čo tam bolo – ale kúsok odo mňa nejaká bitka- rev- štekot a streľba – asi sa pytliaci pobili…
Ani smiať sme sa nevládali…diviak už bol odvezený, odovzdaný a všetko umyté…ako keby sa nič nestalo. Len mu ten strelec povedal – prosím ťa šoféruj, ja nevládzem…
Ktovie ako by to dopadlo bez psa. Keď mi ten pes uhynul – a poslal som smsku kamošovi – odpísal, že plače, lebo pri ňom zažil najdivokejšiu dohľadávku svojho života a že mu asi ďakuje, že má nohu – jaj – som zabudol – diviak sa mu zakusol do nohavice-ale trhol nohu späť, tak len nohavicu načal, a to preto, lebo sa zároveň do neho zakusol pes a nestihol diviak s papuľou ísť dopredu, lebo reagoval hneď na psa. Až potom si uvedomil, že stačila sekunda a stihol by sa mu zahryznúť do nohy. A bol to 150kg kanec v plnej kondícii – akurát parádne nasraný, lebo behal len na kýpťoch predných nôh.

kiri
kiri
6 years ago

Vedel som, že som to videl, len dlho trvalo
kým som to našiel.
Toto je jedna situácia z mnohých – doporučujem pozrieť – aj psi sú – aj miesto je cca známe – ale pozrite si ako to v reále vyzerá.
Neviete, či žije a je tam pričučaný, alebo či tam leží zhasnutý – ale v tom teréne je to o život – alebo o nohy. A v panike sa môžu ľudia ešte aj postrieľať. V takej húštine ľahko prídeš o lýtko – zahryznutím -a aj o koleno- nárazom. A diviak si vyberie husté – na meter nevidíš do toho aj keď vidíš psovi chvost = zástavku – nevidíš, kam máš smerovať dostrelnú ranu. A vidieť ako mladý poľovník iste výkonnou guľovnicou mieri do húštiny, kde sú psy…dosť bŕŕŕ. Guľabrok je podľa mňa lepší – troják ešte lepší, najlepšia pre mňa je asi brokovnica. A ruská!
Vďaka za takéto videá. Mnohí ani niekdy nezažili – tak si to vychutnajte. A ešte – s takým malý nožíkom by veľa neurobil…15cm čepeľ je minimum – na malé stačí aj 12cm, ale na veľkého je 15cm len tak tak.
https://www.youtube.com/watch?v=OzuUAcVYxn8
Dohľadávka diviaka Slovenskými kopovmi CORA od Riečky a ANDY z Vriesinej

kiri
kiri
6 years ago
Reply to  kiri

raz darmo – die Bache si mladé chráni
Tu je názorný príklad ako to dopadne. Ten “Dr.Bénko” mal šťastie, že MAL KAM utekať. Keby tam bol napr. krík, húština, plot alebo iná prekážka – die Bache ho dočiahne a s tým polmetrovým pajserom, čo má v hube by mu nohu riadne prekusla, možno aj tlakom zhryznutia zlomila. Uvedomte si, že akýkoľvek pes má polovičnú dĺžku tlamy !

A viem, čo hentaká tlama dokáže – voľakedy sme doniesli z bitúnka kosti – tie gule zo stehenných kostí hovädziny – ráno tam boli len triesky – diviaky rozchrúmali tie konce stehenných hovädzích kostí – akú to zviera má silu??? v papuli?
Man Trying To Catch A Pig bBut His Mother Comes To the Rescue
https://www.youtube.com/watch?v=Ajiaua4cWO0

kiri
kiri
6 years ago

V hlavne úlohe pes
Ako psovodi sme boli pozvaní na spoločnú poľovku do Kamenca pod Vtáčnikom, cca 180 -150km od BA, záleží kade idete. Išli sme dve autá so 4 psami – všetko skúsené psi – dva farbiare, jeden foxík a jeden jazvečík. Perfektná poľovačka v úžasnom prostredí u nádherne pohodových ľudí. Lenže…
Po prvom kole sa jeden farbiar omeškal a druhý – sa normálne vrátil, ale bol divný. Jeho vodič – Dominik, inak známy lekár z Malaciek – ho dokonale poznal, ale nevedel v tej chvíli, čo sa psovi stalo. Mudrovali sme nad ním všetci okolo, ale na psovi nič nebolo vidieť, len nechcel vyskočiť do auta – musel ho vyložiť, pes skučal a len ležal. Žeby dostal od diviaka do rebier? Na rebrá a ani na brucho neskučal. Nič sa nedalo robiť – asi treba ísť veterinárovi – tak kde ísť? Bojnice…Lenže bolo treba sa presunúť na druhé kolo a druhý pes bol potrebný – tak ako s autom? Neváhal som ani chvíľu a Dominovi som požičal moje auto. Pre neho poľovka nečakane skončila. Vedeli sme, kde bude výrad a kam treba potom prísť. My sme išli poľovať, on šiel ratovať svojho psa. My sme odpoľovali – nebol čas vyvolávať, až neskôr, keď sa ani na výrade neukázali, tak voláme…3x…5x…nič…potom sa ozval Domin – som v Trnave vo Veterinárnej nemocnici ! V Bojniciach na rontgene zistili, že pes má cez papuľu do hrdla a smerom k lopatke vrazené 30cm drevo – z buka úplný špic spadnutého stromu, na ktorý s otvorenou papuľou nabehol, vpich bol v kúte hrdla, tam sa to drevo ulomilo, pes vycúval, ale drevo zostalo vnútri tela. Problém bol, že o centimeter to drevo minulo tepnu, čo ide od srdca do prednej nohy – ak by sa tam bolo trafilo, ani nevieme, na čo umrel. V Bojniciach si pre túto malinkú vzdialenosť veterinár netrúfol drevo vyberať, tak jedine kde sa dal pes zachrániť bolo v Trnave – tam aj na telefonickú info ( veterinár s veterinármi si to vysvetlili) boli ochotní psa operovať – len treba hneď prísť. Takže zábava – my dvaja bez auta s dvoma psami 100km inde, do kamošovho auta sa zmestil len jeden…nakoniec celá poľovka riešila, ako sa ten druhý dostane do BA a je k autu do Trnavy. Vyriešilo sa – ukázala sa úžasná kolegialita – kamarátstvo a súdržnosť poľovníkov a pes to prežil – drevo má dodnes odložené ako príklad nebezpečnosti a čo všetko sa môže stať. Nechcem si predstaviť, čo chudák psíček musel prežívať kým prišiel z toho kola k autu, všetky prevozy a nosenie s 30cm drevom v tele. Poľovka je drahá zábava, celkovú cenu riešenia problému som sa nedozvedel, ale asi za to mohol byť ďalší pes. S Dominom sme sa stretávali na poľovkách roky ako psíčkari – a veľmi sa mi páči, že významný lekár, ktorý mohol kdekoľvek byť pozvaný na štand a on si každú poľovku odchodil so psom v pohone – na bodáky – tak, ako najobyčajnejší domáci poľovník. Až kto má psa a vidí ho pracovať v pohone – až ten odhalí krásu tej najreálnejšej poľovačky.

kiri
kiri
6 years ago

Najhoršia smrť je z vystrašenia
Na Slovensku sa strieľa 50 tisíc diviakov – a príbehy sú kde? Taká krásna téma – a ticho…

Spomeniem asi najnebezpečnejšiu situáciu, ktorú som pri love diviakov zažil. Odohrala sa v Považskom Inovci u kamaráta v revíri, kde sa hodne pestuje kukurica aj vyššie v kopcoch a tesne pod horou. Jedná sa o miesto, ktorému hovoríme Kaňon – je do dolina – dole široká asi 25m a stredom ide cesta a potom prudšie stúpa do strán do kopca, kde sa už nedá orať, takže na každú stranu od cesty – asi 2 metrovej – je tak 12m kukurice – tak na jeden (dnes) alebo dva zábery staršieho kombajnu. Kaňon je dlhý asi 200m, čo je slušná plocha kukurice. A všade naokolo lesy – aj borovicové a aj dubové – čo je kombinácia, ktorú nemôžu diviaky nemilovať. Nuž a práve hore nad tým poľom kukurice je posed, z ktorého sa pozerá rovno pod seba do tej kukurice na všetky smery – od východu, cez juh až na západ. A za chrbtom dubová hora, vľavo, kde končí kukurica tesne susedí s borovicovou mladou húštinou ( fantázia príchod pre diviaky – len oni nevedia, že zhora sú vidieť, ako prebiehajú do kukurice) a oproti na protikopci zase mix borovíc a občas húštinky, kade schádzajú diviaky do kukurice – čo je krásne vidieť ako v náučnom filme. Tento príbeh je z obdobia, kedy už družstvo končilo a roličky si naspäť brali súkromníci, ktorí tam mali pozemky. Dohodli sa a spoločne zaplatili traktor, čo im to – ako za socíku – v kuse zoral a potom si to rozmerali a každý si sadil, čo chcel…ale väčšinou kukuricu, lebo každý ešte doma dačo choval. Bolo obdobie cca október – kukurica už dozretá stála, ale zmoknutá – čakalo sa, kedy vyschne, aby sa zbierala. Ešte podotýkam, že v tej oblasti je pôda typu spraš, ktorá robí také dokonalé blato – že aj 4×4 veľa razy vrčí …točí…stojí na mieste a krútia sa všetky 4 kolá – ale nejde sa pohnúť z miesta. To si potom človek mnohé rozmyslí…
Takže bol spln – a ja ticho kráčam hore cestou – neponáhľam…cestou tichúčko piršujem – je asi 22hod a idem čakať celú noc, zatiaľ pod mrakom, ale to je dobre – okolo polnoci už má byť jasno – počúvam – moja osmička nabitá a v ruke – idem ako výsadkár – všetky zmysly v pozore…čo keby náhodou?…prichádzam k poslednému políčku kukurice pod horou – asi 40m dlhému – na konci ktorého – keď ho ticho prejdem – začnem pomaly stúpať do kopca k posedu. Zrazu si v tej tme všimnem, že na ceste je dačo biele – či výrazne bledé – a dosť veľké – také, čo tam poobede nebolo, keď sme kaňon prezerali z kopca optikou…pomaly s puškou namierenou na neznámu vec postupujem dopredu – úplne nehlučne po trávnatej ceste z kroka na krok a snažím sa to neznáme identifikovať. Keď som asi tri metre od toho, zrazu sa to celé nadvihne, spod toho ! igelitu ! vyskočí starý dedo a začne JAČAŤ ako indiánsky náčelník nejakú strašnú pesničku starým trasľavým hlasom a začne poskakovať direkt ako náčelník Siuxov okolo mučiaceho kola!
Chýbalo pol sekundy aby som ho zastrelil rovno ako vyskočil spod toho igelitu….
Strašne som sa zľakol.
Vôbec som nič také nečakal.
Je noc – ja naštengrovaný na diviaka – úplne celý napnutý – puška nachystaná – nervy v pozore – a zrazu prízrak typu zošúverený starý dedo vyskočí zo zeme spod bieleho niečoho neznámeho v strede cesty a začne vrešťať ako blázon!
Výjav ako z pekla !
A on ma nevidel a ani nepočul – jednoducho si povedal, že teraz je správny čas na plašenie diviakov a vyskočil spod toho igelitu, ktorým bol prikrytý, keby náhodou zapršalo a začal poskakovať, aby sa zohrial, lebo mu tam na zemi už bolo zima !
Bože môj – keby som sa zľakol len o trochu viac – z troch metrov schytá SPCE 8×57 JS …a som na roky v base..

Nič nebezpečnejšie som fakt nezažil.

Keď prešlo moje okoktavenie – roztraseným skučavým hlasom som opýtal – dedo – preboha – čo tu robíte?…ešte stále som na neho mieril…som si uvedomil…
Jako čo tu robím? – strážim si kukuricu pre diviakmi, lebo mi ju celú zožerú, lebo ich málo strieľate!
Čo dodať..
Otočil som sa a kráčal som späť.
Puška vybitá, na pleci, už som nepiršoval, ťahal som sa ako sopeľ…zmiešané pocity – vybičované nervy, zľaknutie, uvedomenie si možnej tragédie…pokazená poľovka? – či naopak –
mal som úžasné šťastie???
Za sebou som ešte aj po 300m počul to jeho indiánske spievanie nejakej ľudovej pesničky – neviem, čo si diviaky o tom mysleli – ja som prišiel na chatu bledozelený od strachu, že by ma rovno odtiaľ zobrali do basy – a či mám čisté trenky, čisté ponožky a takéto myšlienky ma napádali – však by som sa ani domov nedostal – to by bol šok pre decká, ženu…
Naozaj neviete, kde Vás čo čaká.
V tej chvíli nado mnou držal ochrannú ruku nielen svätý Hubert, ale aj Diana a všetci ostatní svätí, ktorí na tých 20-tich kilometroch medzi Piešťanmi a Hlohovcom vtedy boli…

Páni poľovníci – bola to poľovačka, kde som bol nemierne šťastný, že som nevystrelil.

Mnohé musí človek zažiť, aby mnohé pochopil.

Akela
Akela
6 years ago

Najnebezpecnejsi
na spolocnych polovackach su strelci, ktori sa trasu na to, aby zastrelili lubovolneho diviaka. Ja by som spolocne polovacky zakazal. Viem, ze ma ukamenuju majitelia psov, ale radsej by som diviaky strielal na vnadiskach. Zacina sa sezona spolocnych polovaciek, budte mimoriadne v strehu, aby sa Vam alebo vasim blizkym nieco nestalo.

308Wilo
308Wilo
6 years ago
Reply to  Akela

RE: Najnebezpecnejsi
Súhlasím s Tebou Akela. Na spoločné už ani nechodím. Nie je to len kvôli nebezpečenstvu od neskúsených a mne neznámych strelcov, ale aj z dôvodu obrovských masakrov na zvieratách pri takomto type lovu. Zasvätení vedia koľko kusov je rozstrieľaných na kašu, alebo koľko kusov v bolestiach zhasína niekde v húštinách.

Rudy
Rudy
4 years ago

Chudák psík