Srdce lovca poľovníka – Slnečnica

ilustračné foto, zdroj : pixabay.com

Do lánu pšenice, vedľa slnečnice, chodil starý výradový srnec. Nie a nie sa mu dostať na kožu. Hoci skúsenosti so srncami som mal už nemalé, vedel som, že to s ním nebude ľahké. Spomenul som si na jedného takého, no dúfam, že sa to nezopakuje? Taktiež bol starý a keď zbadal, že sa mu motám v rajóne riadne ma vytrápil. Päť dni som presedel každé ráno večer nejednu hodinu, pokiaľ som ho dostal. No dostal som aj zápal sedacieho nervu. Horšiu chorobu som v živote nemal!

Pšenica už bola pokosená a slnečnica začala dozrievať. Krajom slnečnice som sa prikrádal potichu k miestu a hľadal najvhodnejší pľac s dobrým výhľadom na strnisko. Len niekoľko metrov od strniska v slnečnici, na vyvýšenom mieste bolo pováľaných niekoľko slnečníc. Potichu som sa v tomto elipsovitom hniezdočku, ktoré nebolo väčšie ako dvakrát štyri metre uvelebil. Pravdepodobne to spôsobil vietor a premoknutá zem.

Slniečko zapadlo pred chvíľou a ja som pozoroval krvavé zore, ktoré odprevádzali slnko na jeho oddych. Pušku som si oprel o najsilnejšiu slnečnicu, sadol som si nech si nohy trochu oddýchnu. Už som tam bol skoro hodinu. Dumajúc nad tým, že dnes srnec nepríde sa predo mnou zjavil diviak na tri metre. Až som sa naplašil! Ani vo sne ma nenapadlo, že by sem mohol prísť diviak? Pušku som od prekvapenia ani nezdvihol. Zas mi vŕtalo v hlave, ako taká hora mäsa dokáže tak potichu chodiť? V tom momente som sa celkom prirodzene a od prekvapenia postavil. Diviak, po veľkom lomoze, akoby utekala celá črieda, postál po pár metroch. Aj on bol prekvapený, čo tam robím? Po obhliadke som zistil, že diviak tam nebol prvý krát. Jadierka zo slnečníc, čo ležali na zemi boli povyhrýzané a aj staršie stopy tam boli. Potichu som sa vytratil zo zmiešaným pocitom, však zajtra prídem znova!

Na druhý deň ma tých pár zvalených slnečníc pritiahlo ako magnet. To býva u mňa ten pocit, keď rozum hovorí „bola to náhoda“, srdce lovca poľovníka však oponuje „ aj tú najmenšiu šancu netreba podceniť“. A veru sa oplatilo počúvnuť srdce. Bol som tam oveľa skôr a všetko som dopodrobna zrevidoval. Slniečko sa na mňa usmievalo, keď som kul neskutočný plán. Myslel som si, že to nebudem nikdy nikomu hovoriť, lebo aj mne sa to zdalo nemožné! Presne skadiaľ diviak včera prišiel, do toho riadku, som zapichol dve zlomené steblá slnečnice tak, aby sa na nich udržal remington. Pre istotu som ho aj odistil. Teraz stačilo počkať na tú istú minútu a streliť diviaka. „Aké je to jednoduché“?

Slniečko zapadlo! Naposledy som sa pozrel na zapálené červené zore, boli také ako včera a ľahol som si pri pušku. Ešte päť minút, ešte dve minúta ešte jedna a mal by prísť? Jak som ho privolával v svojich myšlienkach ,zrazu sa objavil! Nie však tam kde som ho čakal, ale presne tam, kde som bol ja včera! Asi si ma chcel pozrieť, či tam ešte straším? Zrazu sa zopakovalo to, čo včera! Zdupotal a po pár metroch sa lomoz skončil. Ja po štyroch s puškou v ruke, ostražitosťou líšky som sa presunul do riadku kde sa stratil. Ani nie desať metrov stál a robil sa neviditeľný. Rana za ucho ho zložila bez bolesti tak, že ani nezbadal, že už nie je medzi živými. Hoci je to neuveriteľné, ale kanec, tak päť ročný, doplatil na svoju vytrvalosť, pretože nezmenil chodníček ani čas po ktorom už šiel viackrát. Ja som ho dostal práve za svoju vytrvalosť, že presne v ten istý čas som mu stál v ceste na jeho chodníčku.

Vrátil som sa tam viac menej zo zvedavosti, či poľovníckej vášne, ani vo sne ma nenapadlo, že strelím toho diviaka. Vytrvalosť aj v poľovníctve ruže prináša!

Autor: Peter Horný, Čierne Kľačany.
Poviedka z knihy Srdce lovca poľovníka.

 

Prihlásiť sa na odber
Upozorniť ma na
guest
0 x komentované
Inline Feedbacks
View all comments