Dodržiavanie, pestovanie a odovzdávanie poľovníckych tradícií a zvykov

obr.:pixabay.com

Na vopred stanovenom mieste sa úhľadne zoradila ulovená zver podľa určitých pravidiel, okolo ktorej sa z čečiny urobila obruba s pripravenými malými vatrami v rohoch a účastníci spoločnej poľovačky sa zoradia na stanovené miesta. V čele slávnostného ceremoniálu stojí predseda poľovného združenia, po pravici stojí poľovný hospodár a po ľavici vedúci poľovačky. Pri svetle z horiacich vatier, ktoré ešte viac umocňujú sviatočný charakter tejto chvíle, poľovný hospodár zhodnotí samotný priebeh a oboznámi prítomných s výsledkom spoločnej poľovačky. Celý slávnostný ceremoniál dopĺňa trúbenie poľovníckych signálov a fanfár. Súčasťou je pasovanie poľovníkov, ktorý ulovili svoj prvý kus zveri príslušného druhu.

Tomuto sa hovorí výrad. Samotný výrad neslúži pre účely štatistiky, je to viac ako len sčítanie ulovenej zveri, je to citová záležitosť pre všetkých zodpovedných kolegov poľovníkov, ktorí tým vzdávajú úctu ulovenej zveri. Výrad je jednou z mála situácií, v ktorých stále môžeme naplno zažiť a stále zažívame ocenenie starých poľovníckych tradícií a zvykov v spoločnosti kolegov poľovníkov. Korene poľovníckych tradícií a zvykov musíme hľadať v mytológii lovu, u našich predkov v dobe kamennej, pričom zvyk zoradenia ulovenej zveri na výrade vznikol v začiatku používania strelných zbraní pri love, čo umožnilo loviť väčší počet zveri. Vo Francúzsku v 18. storočí bol na konci poľovníckeho dňa tradičný výrad. V tom čase bol lov silne sprevádzaný spoločenskými normami a prísnymi pravidlami. Bolo presne definované, ktorý poľovník mohol strieľať, ktoré zviera a ako bolo treba položiť na výrade. Okrem bežných akcií, ktoré preukazujú úctu k zveri, ako napríklad nehádzať zver na výrade, neprešľapovať zver, jej usporiadanie v určitom poradí a označenie zálomkom atď., boli pri týchto firemných lovoch vidieť aj klasické hierarchické aspekty, akými sú usporiadanie strelcov, honcov a trubačov okolo výradu podľa spoločenskej triedy. Existujú však náznaky, že časti tohto zvyku sú staršieho dáta. Kladenie na „dobrej strane“ tela na správnej strane tela by malo zabrániť vstupu „pozemských démonov“ do zveri. Iný, starý pohanský výklad hovorí, že zvieracia duša so sídlom v srdci na ľavej strane tela má ľahší výstup do neba.

Už len z poznania, kedy poľovnícke tradície a zvyky vznikli, je potrebné ich pestovať a odovzdávať ďalej. Ak už nebudú žiť a nebudú sa prenášať z generácie na generáciu, bude na nich zabudnuté. A do takejto situácie sa nesmieme dostať. Pre kandidátov v prípravných kurzoch to môže byť spočiatku iba materiál na skúšku a prípad „ vždy sa to tak robilo “, alebo len nostalgické lipnutie na „ starých dobrých časoch „. No pre každého zodpovedného kolegu poľovníka sa však táto prax stáva neoddeliteľnou súčasťou jeho loveckých aktivít.

Predpokladajme, že sme sa vybrali za splnenia určitých nie jednoduchých podmienok ( platný poľovný lístok, platný zbrojný pas a preukaz zbrane, platná povolenka na lov konkrétneho druhu zveri, byť zapísaný v knihe návštevy revíru, v dobrej telesnej a duševnej pohode, s patričným výstrojom a výzbrojou ) vybrali na lov zveri. Bolo by zarážajúce, keby sme to urobili s ľahostajnosťou alebo nevedomosťou. My, poľovníci, sme si našli čas na chov a práce v revíri, sedeli sme celé hodiny na posede a chodili na rozsiahle posliedky, aby sme našli zver ( nevhodnú na ďalší chov ) vhodnú na selektívny odstrel. Preto by sme si po výstrele mali dať čas a na chvíľu sa pozastaviť, aby sme sa zamysleli a vzdali ulovenej zveri poslednú poctu. A práve v tomto momente nastupuje ďalší z poľovníckych zvykov a tým je „ kult zálomkov“.

Základ tohto „kultu zálomkov“ môžeme pozorovať už v minulosti a je vyjadrením nádeje a viery, že po živote na zemi musí existovať niečo ďalšie. Jedným z kultu je tzv, posledný hryz pri pernatej zveri posledný zob. Ide o úlomok ( krátky zelený konárik predpísaného tvaru ), ktorý sa musí ulomiť a nie odrezať z miesta, kde ulovená zver prežila posledné okamžiky života a tento sa vkladá medzi čeľusť a sánku alebo do zobáku u pernatej zveri. Má slúžiť na to, aby ulovená zver netrpela nedostatkom na ceste od existencie na zemi smerom k ďalšiemu životu.

Pri každom love je vždy u zúčastnených zodpovedných kolegov poľovníkov prítomný pocit viny. Svoju úlohu tu zohrávajú emócie, ako napr. úcta k stvoreniu, úľava že zver rýchlo zhasla bez väčšieho utrpenia. Jedným zo znakov spomínaného pocitu viny je ďalší z „kultu zálomkov“ a tým je zálomok na mieste zásahu zveri. V prípade zakrývania miesta, kde vnikla strela do tela zveri a spôsobila jeho smrť, ide o nezviditeľnenie toho, čo sa stalo. Spomínaný zálomok vyjadruje úctu, česť a lásku k ulovenej zveri.

Samotný lov zveri je úloha poľovníkov v záujme spoločnosti a ukončenie života zveri sa deje z určitých dôvodov. Posolstvom vzdania úcty ulovenej zveri zo strany zodpovedného poľovníka sú zálomky – posledný hryz a zálomok na mieste zásahu zveri. Ide o vyjadrenie toho, že pre zodpovedného poľovníka je zver niečo viac, ako len terč, nie je to cieľový predmet, ktorý musí mať a ani číslo v nejakej štatistike.

Podobne ako je tomu v živote aj v poľovníckej praxi sú tradičné postupy, ktoré pretrvávajú tisíce rokov, a tými, ktoré sa vyvinuli z nevyhnutnosti, ale v určitom okamihu sa stávajú zastaranými.
Na pomoc poľovníkom prichádza hi-technológia, či už mobilný telefón, vysielačky a pod. Ešte pred niekoľkými desaťročiami bolo používanie poľovníckych rohov nevyhnutné, najmä pri spoločenských poľovačkách. Dnes sa klasické navádzacie signály často znižujú v prospech komunikácie cez smartphone alebo vysielačky a počet lovcov, ktorí môžu trúbiť na lovecké rohy, sa tiež znižuje. No trúbenie na výrade sa našťastie používa dodnes.

Aby sme bližšie osvetlili „kult zálomkov“ musíme spomenúť ešte dva zálomky, ktoré sa používajú v poľovníckej praxi. Jedným je strelecký zálomok, ktorý je odovzdávaný pri ulovenej zveri úspešnému strelcovi a tento si ho zastokne do klobúka a nosí ho až do večera. Posledným je smútočný úlomok, ktorý nosia kolegovia poľovníci na smútočnom obrade pri úmrtí kolegu poľovníka. Tento sa ako posledná rozlúčka sa hodí do hrobu.

O tom, že zodpovední poľovníci držia v úcte nie len žijúcu zver, ale tiež správne ulovenú zver hovoria správne ošetrené trofeje, ktoré bývajú vystavené na každoročných verejne prístupných chovateľských prehliadkach. Skutočnosť, že sa parožie vystavuje s lebkou, môže prameniť z názorom v dobe kamennej, že v lebke je „sídlo ducha duše“ zveri. Každé ocenenie trofeje je zároveň ocenenie ulovenej zveri. A preto majú trofeje čestné svoje miesta v miestnostiach a sú pripomienkou prežitých chvíľ v prírode.

Štýlovo upravený výrad sa stal neoddeliteľnou súčasťou našej poľovníckej tradície, ktorá okrem preukázania úcty ulovenej zveri zodpovednými poľovníkmi, zohľadňuje aj sociálny aspekt. Spoločné prehodnotenie priebehu lovu a oslava úspechu lovu, oslava našej živej poľovníckej tradície, ako aj nesúhlas s počínaním voči zveri ktoré odporuje pravidlám, sa stávajú dôležitým znakom z hľadiska pozitívnych vzťahov s verejnosťou a prijatia našej vášne.

Dodržiavanie, pestovanie a odovzdávanie poľovníckych tradícií a zvykov ďalším generáciám aj z pohľadu osláv storočnice organizovaného poľovníctva na Slovensku nadobúda stále väčší a väčší význam nie len v samotnom živote kolegov poľovníkov, ale tiež ako ďalší a veľmi dôležitý krok vedúci k vylepšovaniu názorov na poľovníctvo v širokej slovenskej verejnosti. Je potrebné neustále verejnosť rôznymi prijateľnými formami informovať o našich poľovníckych tradíciách a zvykoch, ktorých uplatňovanie a používanie v poľovníckej praxi zodpovednými kolegami poľovníkmi nás ochraňuje od degradácie na mäsiarov ( ako nás verejnosť často označuje ) pod holým nebom.

Na záver mi dovoľte apelovať na každého kolegu poľovníka, v čase veľkého rozmachu sociálnych sietí a ich postavenia ako piedestálu absolútnej pravdy zvažujte, aké názory resp. aké fotografie na nich prezentujete. Zle zvolený názor či nevhodná fotografia škodí všetkým poľovníkom a celému nášmu poľovníctvu. Viem, že každý sa chce zviditeľniť a podeliť napr. s krásnym úlovkom, ale ako sa hovorí – všetkého moc škodí resp. niekedy menej je viac.


Autor:  Ing. Ján Krnáč

 

4 Comments

    • Pekné. Odporúčam prečítať mladým poľovníkom a bohužiaľ aj niektorým starším ktorí už zabudli.

  1. Pripájam sa k pochvalným komentárom kolegov vyššie. Pripomínam – a kto nevie informujem, že táto téma spolu s propagáciou poľovníctva a poľovníctvom v médiách je skúšobnou otázkou aj na Vyšších odborných skúškach z poľovníctva. Taká vážnosť je prikladaná nielen téme, ale aj preskúšaniu vzdelanosti v týchto disciplínach. A poviem Vám – skúšobná komisia ( všetko starší a skúsení poľovníci, mnohí aj rozhodcovia, skúšobní komisári aj na iných skúškach, VŠ pedagógovia, pracovníci Lesných úradov a pod) to berú naozaj vážne. A mnohí na tomto pohoreli. Lebo toto podceňovali.
    A zase p. Krnáč urobil úžasný článok – doslova „ťahák“ = koncentrát vedomostí o danej téme.
    Vyslovujem veľké Ďakujeme za všetkých…

Napíšte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zobrazená.