Spomienka na otca

ilustračné foto
Bol teplý júlový večer. Otec bol poľovník a práve sa chystal s priateľom do lesa. Videla som na ňom aký bol nervózny a ako sa stále pozerá na hodinky. Stále si niečo hundral popod nos. Vtedy som sa ho spýtala „oci stalo sa niečo?“ Pozrel sa na mňa a videla som ako sa mu zachmúrené čelo zmenilo a na jeho tvári sa vylúdil jemný úsmev.
 
Som jedináčka a snom môjho otca vždy bolo, aby mal syna čo pôjde v jeho šľapajach a bude poľovníkom. Viem že ma mal veľmi rád a nikdy na mňa nezvýšil hlas (ale ja som bola dievča a on veľmi túžil po synovi). Tak tomu bolo aj v ten podvečer. Keď som ho vyrušila z jeho hundrania, ako keby sa zobudil a s úsmevom povedal. „ále nič, len Jožo mešká a ja už by som išiel do lesa a za chvíľku bude pravá hodinka.“ “ Čo je to pravá hodinka?“ spýtala som sa so záujmom a nechápavým výrazom v tvári. „No to je hodinka, keď na hornom prieseku vychádza medailový srnec“. „Mám také tušenie, že dnes by sme ho mohli uloviť a Jožo tu stále nie je.“
 
Znovu sa mu zachmúrilo čelo a keďže som ho mala veľmi rada, som sa len tak, akoby mimochodom spýtala „ a ja by som s tebou nemohla ísť? „ Na vysvetlenie musím napísať, že otec nemohol chodiť nikde sám, lebo mal veľmi ťažkú a vzácnu chorobu a vždy musel byť niekto pri ňom, aby mu v prípade potreby mohol podať liek. „Nóóó a chcela by si?“ spýtal sa ma otec. „Jasné“ znela moja rázna odpoveď.„Tak sa rýchlo obleč a daj si dole tie veľké náušnice aby si mi srnca nevyplašila“ Jeho odpoveď ma tak prekvapila, že som ani nevnímala, ako som sa rýchlo pripravila a už som aj stála pri dverách.
 
„Tak čo na koho čakáme?“ Kričala som už pripravená vo dverách.Otec ako keby bol vymenený, videla som na ňom akú neskutočnú má radosť, že idem ja s ním do lesa. Cestou sme obaja mlčali, rozmýšľala som o otcovej chorobe, o tom akú má radosť a ani som si neuvedomila ako ubiehal chodníček cez les. Prebralo ma len otcove „pssst! je tam!“ Zastali sme na okraji lesa za veľkým dubom a ja som si až vtedy uvedomila, aká som zadýchaná a ako mi rýchlo bije srdiečko. Otec sa pozeral na rúbanisko oproti a bol veľmi napätý. Potichu mi hovoril „Jožko je to on“ Nechcela som ho vyrušovať, tak som nič nehovorila a čakala som čo bude ďalej. Otec ho ešte chvíľku pozoroval ďalekohľadom a potom mi ho podával bez toho aby sa očami odlepil od pozorovaného srnca. Opatrne som mu ten ďalekohľad zobrala z ruky, ale bála som sa veľmi hýbať, aby som mu toho srnca nevyplašila, tak som ho len držala v ruke a ani som sa nepohla.
 
Všimla som si, že otec si pomaličky pripravil pušku a zamieril na srnca. Prestala som úplne vnímať čas, zdalo sa mi to ako večnosť keď mieril na srnca. Každú chvíľku som čakala výstrel. Už som si myslela, že ani nevystrelí, keď v tom zaznel výstrel. V ušiach mi začalo pískať, ale stále som sa nechcela pohnúť, dokiaľ mi to otec nedovolí. Ešte chvíľku sa pozeral cez puškohľad a keď konečne pušku oprel o strom, tak sa ku mne otočil a s otvorenými ústami mi hovorí „Jož…….. a…a…a… ja som si myslel že je za mnou Jožo, celkom som zabudol, že si do lesa išla so mnou ty !“ Asi bol naozaj veľmi zmetený, lebo sa mi zdalo, ako keby na srnca na chvíľku pozabudol.
 
„A čo srnec, netrafil si?“ Až táto veta ho ako keby vrátila do reality a očividne pookrial a ožil. „Jasné“ odpovedal s tajomným úsmevom. „Ideme pre neho! „ Vybrali sme sa smerom kde bol ulovený srnec. Išla som pomaly za ním a očami som sa snažila pozerať sa mu ponad plece či ho neuvidím skôr ako on. Odrazu zastal a povedal „tu je .“ Pozrela som sa smerom kde ukázal a naozaj ležal tam nehybne srnec.
 
Bol to pre mňa prvý zážitok pri ktorom som videla práve ulovené zviera. Bolo mi srnca ľúto, ale vedela som že otec loví len srnce ktoré už do chovu nepatria. Dnes keď na tento príbeh spomínam, tak si spomínam aj na svojho otca, ktorý už nie je medzi nami a na jeho pamiatku som sa poľovníctvu začala venovať aj ja.

Autor: Mirka80

 

1
Komentáre

  Upozorni ma  
Upozorniť na
Ivanhoe
Host
Ivanhoe

Spomienka na otca
Veľmi pekný príbeh, ktorý otvorí v človeku vlastné príbehy s dobrými ľuďmi, mnohokrát nedokončené. Príbeh je napísaný jasne ,zrozumiteľne, precítene s vážnosťou a spomienkou na blízkeho človeka, ktorého ste mali veľmi rada. Prajem veľa zdaru.