Po necelej hodinke chôdze ma už začali opúšťať sily a tak som si povedal, že už bude toho chodenia asi dosť. Zašiel som teda do jednej z bočných dolín a pomalým stúpaním som sa štveral nahor. Po hodnej chvíľi som bol však, ako sa hovorí, hotový. No reku oddýchnem si, voľačo zajem a pôjdem pomaly späť. Našiel som si tieň pod starým dokaličeným bukom na okraji mladej smrečiny. Sadol som si na kus kmeňa, čo tam zostal po ťažbe dreva a s úľavou som chytal dych a pomaly rozbaľoval chleba. Stará lesná cesta vytvárala pekný pohľad dolu do hlavnej doliny. Civilizácia bola ďaleko. Pekná to chvíľa. Pomaly som sa nevdojak zahrúžil do seba.
Nepamätám ako dlho to bolo. Keď som tu naraz zdvihol oči a skoro som dostal infarkt. Naproti mňa, zo päť metrov, trocha vľavo som uvidel stáť vlka. Heglo vo mne asi tak, ako keď sa zrazia dva vagóny na zoradišti. Bolo to ako rana z dela, ktorú som počul len ja. Odrazu bol predo mnou, statný vlk. Chvíľu postál a potom si sadol. Povedal by som, že to bol vlk v najlepších rokoch. Uprene sa na mňa díval a zjavne som ho zaujímal. Pátravým pohľadom si ma prezeral, ako by ma rentgenoval očami. Srsť mal trocha zanedbanú, nohy šlachovité, bol trocha chudý, ale krásny zver. Z očí mu sálal skôr pokoj, ako agresia. To bolo hádam moje šťastie, lebo v tej chvíli, by sa ma veru krvi nedorezal. Z jeho výzoru vyžarovala zvláštna dôstojnosť, až ušlachtilosť. Pravdupovediac bol som v úzkych, tak ako hádam, nepamätám kedy. Z jeho pohľadu som čítal otázku: „Čo si ty zač?” Nevediac čo mám robiť, sedel som ako prikovaný. Ten zmätok čo som mal v duši, si asi ťažko viete predstaviť.
Prešlo pár sekúnd a napätie trochu povolilo, sedel som ako socha, bojac sa trocha pohnúť. Keď tu zrazu niečo zašuchotalo a z húštiny vľavo vybehla vlčica, ktorú prenasledovali tri vĺčatá. Keď ma zbadala trhlo ňou, ale pohľad na kludne sediaceho vlka, zrejme vodcu svorky ju asi uistil, že všetko je v poriadku. Vĺčence sa po nej sápali a robili jej zrejmé nepríjemnosti, tak ako to už také mláďatá vedia. Mala ich neodbytného dotierania, práve dosť. Keď prechádzali popred mňa, jedno si ma všimlo a pozeralo sa, čo je to za čudo. Vlčica zastala obďaleč a ľahkým seknutím zubov dala najavo svojim deťom, aby jej už dali pokoj. V tom, ku mne čosi zo zadu pricupitalo a to som už skoro ani nedýchal. Prišli ďalší traja vlci, zrejme vlaňajší dorastenci. Sadli si za mňa, či skôr ľahli a skoro unudene čakali, čo sa bude diať. Jeden si položil ňucháč na laby a nenútene odpočíval. Mal som ich v špatnom uhle, zle som na nich videl, ale hýbať sa, som si netrúfal. Jeden ani neviem prečo, po mne so záujmom pokukoval, dvíhajúc občas obočie. Veľmi som ho zaujímal, no nechcel si nič začať, asi preto, že prvé husle na scéne v tej chvíli hral vodca svorky, aj keď práve nehybne sedel a uprene na mňa hladel svojími chladnými vlčími očami. Tie vlčie oči sú celkom iné, ako tie naše ľudské. Záhadné, zastreté a neviete ich za ten svet prečítať. Sála z nich čosi tajomné, nami ľudmi asi nikdy nespoznané. Toto všetko trvalo len pár sekúnd, ale vlci boli v pohode, mali čas, povedané ľudskou rečou. Vtom sa starý vlk zodvihol a celkom ľahostajne odišiel smerom k mladine, stratil už o mňa záujem a vôbec nebol so mňa, ako sa vraví: „Na vetvi”. Tá ľahostajnosť s akou odišiel ma až prekvapila. Odišiel ako keď človek idúci po meste sa na chvíľu zadíva, povedzme na nejaké zaujímavé auto a potom zase bez slova pokračuje ďalej. Vlčica sa šuchla hneď za ním a jej vľčatá s ňou, myslím že o pár sekúnd čo odišli, som im ja vyfučal z hlavy a prečo aj nie, veď dvojnohých je dnes v lese, habadej. Vľaňajší dorastenci sa náhlivo rozbehli za nimi, iba ten čo si ma po očku obzeral, mi venoval ešte jeden pohľad na rozlúčku. Pekné od neho. Chvílu sa ešte hojdali smrekové vetvičky na okraji mladiny, ako by mi kývali a potom už nič. Sedel som tam v nemom úžase a neveril vlastným očiam, že sa to vôbec stalo. I keď som sa ich bál, bolo mi odrazu za za nimi akosi smutno. Potom hore dolinou prefrčalo auto a bol som zase tam, kde pred tým. Ale tá chvíľa bola taká úžasná, akoby z iného sveta vystrihnutá.
Pekný to pozdrav prírody. Zobral som sa a nenáhlivo som išiel dole do doliny späť. Cestou som zjedol krajec chleba, čo som zabudol, či nestihol zjesť, keď som sedel s vlkmi.
Autor: Pavol Beláň
velmi pekny clanok pri citani mi az nabehli zimomriavky po celom tele…..neskutocne krasne..