Pytliacky fígeľ

ilustračné foto
Vinco Hrk, Podpoľanec, ktorý sa po vojenčine v Brezne priženil na Horehronie, inak dedinský šuster, zapodieval sa pytliačením. rokmi dosiahol nejeden úspech a získal väčšiu šikovnosť ako vo svojom poctivom remesle. Od Kráľovej hole až po Prašivú a Poľanu poznal v horách každý chodník, kade kedy aká zver chodí k napájadlám alebo k ležoviskám.
 
Preto nečudo, že sa o Vincových nevšedných znalostiach dozvedel aj bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý bol najväčším pánom hôr a lesov na Horehroní. Cár mal veľmi rád poľovačku. Zo svojho sídla v Prednej Hore pri Muráni na svoje časté túlačky v nekonečných lesoch vyhliadol si čiperného šustríka za svojho loveckého poradcu a spoločníka. Aj keď starý cár bol dobrý strelec, k Vincovi sa nemohol ani prirovnať. a veru, šustrík sa nijako nepoklonkoval cárovi. Práve naopak! Neraz si s ním aj zažartoval ako so seberovným. raz po výstrele sa starý cár pýta :

– Vincens, zastrelil som diviaka?

– Nie!

– Ani som ho neštrajchol?

– Nie. dali ste mu milosť. To si ja, jednoduchý človek, nemôžem dovoliť.

Cár sa smial ako malý chlapec. Z vďačnosti mu vtedy daroval svoju fajku s erbom na nej a ponúkol mu voľnú poľovačku v jeho revíroch. Ale Vinco nechcel o tom ani počuť. Slušne, ale rozhodne vábivú ponuku odmietol. Jemu sa jednoducho bridilo, ba možno bol by sa aj sám pred sebou hanbil, chodiť s puškou na pleci do lesa za bieleho dňa, ako chodieval bachratý notár s vyciveným vládnym komisárom. Vinco bol z inakšieho cesta. Pytliačil pre svoje vzrušenie, napätie, ustavičnú neistotu a nebezpečenstvo. Náramne ho bavilo, keď mohol ako starý prefíkaný lišiak prechádzať horárom a poľovníkom cez rozum, ba neraz ich svojimi činmi priviesť aj do bezmocnej zúrivosti. Lebo dolapiť pytliaka Vinca pri čine bola priam holá nemožnosť. Pravdaže, Vinco dobre vedel. že by od horárov darmo čakal milosrdenstvo, keby sa ktorémukoľvek dostal na dostrel. Už pridlho si naňho brúsili zuby. Odmäk, či aká-taká úľava nastala pre pytliakov, keď okolo roku 1940 krásne revíry padli do rúk hitlerovským fašistom. Za niekoľko bezcenných mariek získali nielen Podbrezovské železiarne, ktoré obratom ruky prekrstili na „Görinks Werke”, ale aj okolité lesy, a tým aj poľovnícke právo. Potom už Nemcom a ich pomáhačom nedalo veľa námahy vytlačiť z revírov aj našich domácich poľovníkov. Slovenskí horári ťažko znášali túto nespravodlivosť. Keďže nadutých fašistov nenávideli začali prižmurovať jedno a neskoršie aj obe oči, ak zbadali v revíri nášho poľovníka alebo aj pytliaka pri práci „na čierno”. takým činom začala zverina rýchlo rednúť.

Ale Nemca rožkom neopiješ! Skoro zbadali, kde je chyba. V krátkom čase dosadili za horárov svojich ľudí, zväčša Sudeťákov, ktorí vedeli trochu „drmoliť” po česky. Hrkov najobľúbenejší revír v blízkosti jeho malej dedinky dostal pod ochranu akýsi Hans Pilfósek. Nový strážca lesov firmy, našimi ľuďmi premenovanej na „Görinkov Werkel”, bol náramne vydarená pofa. Žiarivá ukážka, ako si vie občas príroda zašpásovať. Bol skôr malý ako prostredný. Do dediny sa v ňom dokotúľalo akési tučné nič v zelenom. Vinco Hrk ho výstižne pokrstil „nedorobeným komprdom” vyrobeným z uhlia. Pri stretnutí s ním naoko sa vážne prežehnal a odpľul si ako správny poľovník, keď pred poľovačkou stretne starú babu, mačku alebo iné zlé znamenie. Nového „ferštra” nikto nezval k nám, preto ho na Slovensku ani nikto nevítal. Od prvej chvíle bol všetkým Horehroncom milý ako, odpytujem pekne, trieska v istej časti tela…

Na znak protestu sa Vinco vybral do revíru hneď v prvý deň. Vykračoval si s puškou na pleci na svoj posed nie ostražito ako pytliak, ale akoby niesol do jarmoku pár nových čižiem. Správal sa celkom neopatrne, ba až hriešne bezočivo. Veď, trkvas, ešte si aj pískal do kroku!

Na vhodnom mieste sa Vinco učupil do borievčia a ako rys pozoroval blízku mladinu. Sedel tam bezmála celkom tak pohodlne ako doma na šusterskej trojnožke. Rozdiel bol len v tom, že nevŕtal šidlom podrážky na bagančiach, ale vŕtal guľkami diery do jeleňov, srncov a diviakov. V duchu sa zastrájal, ako Nemca poučí, že slovenský ľud nie je natoľko holubičí ako si o ňom mnohí myslia. Vtom však už vybehol z mladiny na čistinku srnec. Krásavec! Postál, otáčal hlavu s bohatým perlovaným parožím! Vetril… Vinco mal dobrý vietor.. Ledva sa srnce stihol rozhliadať po okolí, už aj jeho svetlá zhasínali v ohni pytliakovej búchačky… Šťastný Vinco sa ani veľmi neobzeral okolo seba, či ho niekto náhodou nepozoruje. Proti všetkým pytliackym regulám vyšiel z úkrytu hneď k srncovi. Už si chutil, ako ho vyvrhne, vyloží si ho na plecia a cestou domov si bude ešte aj popiskovať. No skôr, než sa dotkol srnca, ozval sa mu za chrbtom hrdzavo škrípajúci hlas :

– Halt!! Hände hoch!!… Ruce vzhúru!!!

Vinco sa prekvapene obzrel a hádal, odkiaľ asi prichádza ten hlas. Ani vo sne mu neprišlo na um, že nemecký horár, čo sa na novom pôsobisku ešte ledva poriadne zohrial, vyjde si do revíru hneď v prvý deň. No nemal čas na dlhé rozmýšľanie, lebo vtom už zbadal, že z poza buka naňho hrozivo mieri hlaveň pušky. Vtedy sa hlas ozval znova :

– Raubšic, ruce vzhúru!!! Sofort! Putem stšílet!!!

No ostrieľaný pytliak sa správal tak, akoby sa ho výzva vonkoncom netýkala. Bez akéhokoľvek strachu sa oprel o hlaveň pušky. Napochytro pozbieral chabé vedomosti z nemčiny, z ktorej zachytil čosi na vojenčine a k tomu pridal ešte aj to, čo sa naučil od starého Coburga. Prstom prísne zakýval na Hansa Pilfóska ako na prekvapeného žiaka rozkričal sa :

– Kom hér, tu trotl!… Kom, kom!.. Weist du, kto som já?! Sofort, daj ten gver nider, lebo ti tu rozmlátim der kotrbu! Weist tu, kto je ritier von Coburg?!

A Vinco si zapálil krátku fajočku s erbom Coburgovcov, ktorú dostal do daru od starého cára.

– Her Coburg?… Ó, enšuldigen si mír. Ja nevědela, že… jachtal komprd Hans a rýchlo si preúctivo strhol z hlavy čiapku.

– Gut, gut, jäger.. Vari vyzerám ako raubšic?! – spýtal sa Vinco a horárovi ukazoval fajočku, aby sa presvedčil, že je na nej coburgovský erb.

A práve ten erb skrz-naskrz pomýlil horára.

– Herr ritter von Coburg, já sem tu nový förster…lesný, – predstavil sa konečne Vincovi v „haptáku”, lebo začal mať strach, čo si navaril…

Ale to mu nepomohlo : Vinco preňho medzitým vyhútal trest.

– Sofort mi vyvrhneš srnca! A za eine štunde vystrieľaš svoje všetky šúsy hergotovi do oblaka! Ferštanden?! – a kúdol dymu z Vincových úst naškľabených do úškrnu zahalil trápne rozpaky úbohého syna Sudet. Ten sa zmohol iba na suché pritakávanie :

– Ja vol, Herr Coburg, ja vol…

– To teda si, a kapitálny! – myslel si Hrk v dobrej nálade.

– Ješte vám srnca aj nach Haus odnésť? – podlízal sa horárik.

– To netreba! povedal rozhodne Vinco. Srnca si ja odnést sama. Ale, ako som povedal, všetky svoje šúsy vystrieľaj hergotovi do obloka!

Keď horár vyvrhol srnca, vzal pušku a strieľal do oblohy tak, že sa hory zelenali. Vinco si vyhodil na plecia úlovok a pomaly sa s ním spúšťal do doliny. A bol taký veselý, že si ešte aj vypiskoval alebo pošomrával vlastnú šusterskú pesničku

Ide šuster po lese, tádriabum, srnca na pleci nesie, tádriabum!

Všetko sa mohlo dobre skončiť, nebyť Vincovej prostorekosti. Ale akosi pozabudol na starý osvedčený pytliacky príkaz : Keď zastrelíś, dobre schovaj a pred nikým nevyvolaj! Niekoľko dní po horárovej pohane chlapi mastili v krčme karty. Vinco častoval kamarátov. cez vojnu bola srňacina a mäso vôbec drahé, nuž dobre predal. Mal pípeť a navyše ho aj jazyk svrbel… Úspech ho nikdy netešil, kým sa nezdvôveril kamarátom, ktorí mali Nemcov v láske tak ako on. Pod sľubom, že budú mlčať, vysúkal im, ako nedávno v rangu cára Coburga vyctil nového horárika. Na dôvažok ešte stihol vytrkotať, že práve pijú oldomáš za srnca, ktorého si dal odbore vyvrhnúť od samotného horára Pilfóska. Rehot potrundžených pytliakov sa potom ozýval dlho po záverečnej hodine, čo bolo protištátne, lebo každý vedel, že aj na podrobenom Slovensku je prísny zákaz akejkoľvek zábavy preto, lebo synovia Nemecka mreli na frontoch… No Vincko skoro spoznal, že sľuby, ktoré dostal od kamarátov v opitom stave, sú ako lanský sneh. Zo dvaja otrtúlení keď na nich ženy ostrejšie dupli, kde nemilobohu prefrnadili celú noc, zapchali im ústa Vincovým zážitkom. V najbližších dňoch kdekto s veľavýznamným úškrnom už oslovoval Vinca : „Urodzený pán Coburg, kdeže, kde?!” Alebo : „Coburg, máš Zorku…? Že nemáš…Boha ti cárskeho! A ja že dáš z dobrého bulharského tabaku!” Vinckovi čoskoro svitlo, že sa nevyhne oštarám. Ale neskoro zbadal, že už je pozde, milý drozde! Čo raz ústa vypustia, ani tri páry volov nazad nevtiahnu. Dohovárať posmešníkom, to akoby olej lial na oheň. Zhrozil sa, Keď ho aj usmrkané detváky za bieleho dňa na ulici pozdravovali : „Pánboh daj, ujček Coburg!”

V tie noci nespávali dvaja : jeden, že rozhutoval, ako z tej kaše von, a druhý, ako prvého čím skorej dostať do poriadnej kaše. Hansova nemecká nátura bola do špikov urazená. Žiadala si pomstu. A tu stretne v dedine zarasteného chlapa s povedomými črtami v tvári. Hneď si bol istý, že je to jeho „ritter von Coburg”! Od tej chvíle sa stal pytliakovým tieňom. A tieň je vždy v pätách! Snoril ako sliedivý kopov. Vincovi zahrmelo, ej, mocne zahrmelo na staré časy.

– Len si striehni! – utišoval sa. – Len si snor! Ňuchaj! Musíš mať v rukách skutočný dôkaz, že som srnca ja zastrelil! A či je na svete len jedna čierna krava? – v duchu si už pripravoval obhajobu, keby ho neočakávane horár-krpec oslovil. Potom si všetky starosti ľahkomyseľne prehodil z pleca na plene a na nepríjemnosť málo myslel.

Pomaly sa znovu stal bezstarostným Vincom. Zase chodieval večerami do krčmy kartovať. Ba už sa ani nejedoval, keď ho niekto oslovil „pán Coburg”. tým činom nešťastná prezývka, ako sa náhle objavila, tak skoro začala aj miznúť…

V sobotu večer sedel Vinco v krčme. „Mastil” s kamarátmi karty. Aj si popíjal. A tu kartári celí roztatárení zbadajú za Vincovým chrbtom horára Pilfóska. Sprvu bol ticho ako zajac v chrastí. No čím ďalej, tým bezočivejšie a hlučno upozorňoval na seba. Objednával svojím drevorubačom pálenku. Na núkal aj domácich. Medzitým kibicoval za Vincovým chrtom. každý videl, že ho chce vydráždiť, aby ho ľahšie dostal do klepca. Vinco, čo aj bol dosť pod parou, očividne sa krotil. Len keď Pilfósek ešte bezočivejšie nazízal do jeho karát a začal ho úmyselne poškodzovať, bez slova položil svoje karty na stôl a ponad hlavu prekvapeného horára hlasito napľul na nástennú tabuľu : KIBIC, DRŽ HUBU! Rukávom zotrel z nej ročný prach a oprel ju pred Pilfóskom o pohár vína. Po tejto jasno vravnej reči všetci stŕpli. čakali, či to už začne hneď, alebo…Keď „alebo” neprišlo, začali sa uvoľnene rehotať, takže očerveneného horárika šlo naskutku poraziť. Prekvapený stihol iba vyjachtať :

– Herr Coburg, čo ste taký nervózny?!

– To sa im len zdá, her kibic! – odvrkol Vinco Hrk, a už zase usmiaty miešal karty a pokojne diškuroval :

– Horárko, nerád spomínam, ako som raz istému kibicovi musel vyrúbať v predných zuboch riadny priesek. Pamätáte sa, kamaráti?

– Pamätáme, Vincko! Akoby nie!

– Kibicovi ostali iba stoličky, takže mu v hube vyzeralo ako v prázdnej kinosále.

– A ten kibic si to nechala líbit?! – neisto vyzvedal Pilfósek.

– Ak nechcel obetovať na tú vašu… onú… Winterhilfe aj ostatné stoličky, čušal, – vysvetľoval pokojne ďalší kartár.

– Kamaráti, a viete, že som toho kibica aj ľutoval?! Keď si ho dnes predstavím, ani spolovice nežmurkal tak hlúpo ako tento náš dnešný kibic v horárskom mundúre.

V krčme každý cítil v povetrí pušný prach pred výbuchom. Chýbala už len iskrička.

– Pane Coburg, neznáme se my tvá fotnekuď? – púšťal sa horár nanovo do útoku.

Ale Vinco, akoby sa ho to netýkalo, pokojne mraštil tvár, sortíroval si karty a pobafkával z fajočky. Len po dlhom čase, pomaly, akoby mledzivo cedil cez zuby, povedal :

– Či sa nepoznáme? – preťahoval pomaly. – Horárko, zachovajte si svoju nevinnosť! Nemusíte všetko vedieť.

– Her Coburg, nevykroucejte se! – štípal horár do krvi ako ploštica. – Žeknete, známe, alebo neznáme se my tvá?!

– Známe, ale pravdaže sa známe!

– Jo?! Fotku?! – jasal horár. – Že v lese vot Smrkoviny?

– Od Smrkoviny…? Nie, odtiaľ nie” Ale…skôr zo sirotinca! Taký, akoby Vám z oka vypadol, syn jednej matky z druhého manželstva od tretieho otca bol v sirotinci na Ľupčianskom zámku, kde som ja kedysi učil náboženstvo.

Výbuch smiechu odmenil Vinca za vtipnú odpoveď. Pytliak očividne získaval prevahu nad horárom…

– Vinco Hrk, nestšelil ste vy pšede mnou srnce?

– Ma srnca, ani na inú zver nestrieľam, lebo mám po mame jemné a citlivé srdce…Ani kura nezarežem

– A pšece ste stšelili srnce!!

– Horárik, nie, ale vy ste práve teraz strelili kapitálneho capa! A nefačkujte s ohňom!

– Pšiznejte se, že jsem vás chyt pši stšelenom srnci!!!

– Jóój, milý pánko, – zjojkol Vincov priateľ Martin, takto tiež pytliak ako repa, – ak ste Hrka raz chytili, mali ste si ho držať a nepustiť z rúk! Slovenský horár žiadneho pytliaka z rúk by nepustil, ani za boha ani za národ! Je tak, Slováci? – a všetko medzi smiechom svedčilo Martinovi ostošesť.

– Vy robte kuš! – zreval na Martina horár, od zlosti roztrasený ani osika.

– Och, ja tvoju švábsku mater! A takto pár po pysčisku nechceš?! – priamo sipel rozzúrený Martin. Keď chytil Polfgóska za golier erárneho kabáta, zaraz mu z neho odfrkli tri gombíky. A už aj dvíhal ruku :

– Ty asi nevieš, že kibic, čo na jedného žmurkal, od druhého dostal po hube?!

– Martin, neondi sa s ním! – krotil rozkokošeného druha pokojný Vinco. – Aha do bitky ťa je hneď! Ale aby si pomiešal raz aj ty karty, to ti na um nezíde!… Radšej si kamaráti, všetci dobre zapamätajte slová, či mi povedal náš „príjemný spoločník”. Dosvedčíte mi to pri súde, lebo podávam naňho žalobu za urážku na cti.

O pár týždňov dostal horár predvolanie na súd v Brezne. Vinco si vybral na zastupovanie najdrahšieho fiškála Horehronia. Pilfósek súd prehral! Musel platiť veľké súdne trovy a ešte aj výdavky za veľa predvolaných svedkov! Ak dobrý chýr ďaleko zaletí, zlý ešte ďalej! Horárovu prehru každý spomínal ako Hrkov dobrý fígeľ…Ešte aj Pilfóskovi rodní sa mu do očí rehotali, že sa dal prekabátiť obyčajným slovenským pytliakom. Prehratý súd a výdavky lakomého Pilfóska náramne škreli. Neprestal dúfať, že v jeden deň uskutoční svoju odplatu. čakal. Vinco, posmelený úspechom, cítil sa istejším. Jeho pytliacka krv už neodolávala vábeniu. Dostal chuť znovu na divinu, a preto v pekné nedeľné ráno, priamo na brieždení, opatrne šibol ako lasica povedľa potoka do lesa. V ňom si už ako vo svojom stúpal naisto k vyhliadnutému miestu… Či sa horár o tomto nerozvážnom kroku pytliaka Hrka vopred dozvedel, alebo či hneď po výstrele zburcoval žandárov, nevie sa. Jedno je isté, že Vinco skôr, ako stihol obriadiť úlovok, zbadal pohromu : dvaja žandári a horár mu boli v pätách! Zmizol im tak svižko, že prenasledovatelia iba z diaľky zbadali čísi chrbát so srncom na pleci. Aj vystrelili naverímboha tým smerom. Darmo Pilfósek za letiacim pytliakom zúrivo reval : „Halt! Halt!” – Vinco iba čo sa v behu uškrnul a šibal domov, že ani len srnca neodhodil do húštiny. Horár priam šalel. Hnal sa, hnal ozlomkrky za utekajúcim pytliakom. V behu vyzeral ako poskakujúci zemiak. Skalopevne veril, že beží za Vincom. Keď sa im pytliak v húštine pri potoku stratil, nezanechávajúc ani najmenšiu stopu, trielil rovno k chalupe. Ani Vinco podaromnici nemárnil čas. Skočil do domu a skríkol na ženu :

– Anča, nezľakni sa! Rob sa, že o ničom nevieš! – kým to hovoril, premočené baganče hodil do šafľa k inej namočenej obuvi, ktorú si pripravil na podrazenie. Sám v nočnej košeli, len tak naboso, sadol si ku kolíske. V nej pod spodný vankúš ukryl srnca a s okuliarmi na nose si začal vyspevovať nábožnú pieseň :

Kde si môj premilý Ježišu Kriste? Kde ťa hľadať mám? Na ktorom…

Keď prenasledovatelia dohrmeli, našli len nábožného veriaceho, hotujúceho sa tradične osláviť nedeľu. Vincova prekvapená tvár, nohy v lavóre a modlitebná knižka v rukách nedovoľovali ho ani najmenej podozrievať z akejkoľvek nečestnosti. Napriek tomu, veliteľ žandárskej stanice, aby sa vyhol poťahovačkám s vrchnosťou, hneď po vstupe do domu hlasno riekol :

– V mene zákona, občan Hrk, vydajte zbraň a zastreleného srnca!

– Srnca? Zbraň? Páni, ale jaá? divil sa Vinco úprimne ako dieťa. – Pán veliteľ, už aj vás drží ošiaľ ako toť môjho vzácneho kamaráta pána horára Pilfóska?… Čudujem sa vám. Rozumný človek, a necháte sa ťahať za nos…. Prosím, je deň Pána, nerušte mi nábožné rozjímanie! – A znovu si ticho, ale falošne prespevoval, akoby nevítaných v chyži ani nebolo :

Kde si môj premilý Ježišu Kriste?

Istota, s akou sa Vinco správal, úplne pomýlila žandárov. Aj horár ostal zarazený ako kôl v plote. Pravda, len na chvíľu. Potom sám prevzal velenie :

– Hrk, videli sme vás! Netajte! Gver a srnce nám sofort vytejte !!!

– A poznáte vy, pán horárko, slovenskú pesničku :

Tu boli – ta tašli, hľadali – nenašli, jalovička v sude, voda po nej ide

Pokojne, ale tým falošnejšie vyspevoval Vinco.

– Nekecejte! Gver a srnce si nájdeme sami!

– Len si všetko prekutajte, pánko! Aspoň nám trochu týždenný prach v dome poutierate, – narádzala Vincova žena pokojne pri kolísaní srnca v kolíske. – Ja vedľa iných starostí veru nemám kedy na takú daromnicu.

– Ak, páni, nenájdete v dome, čo hľadáte, skúste nám prekopať aj záhradku. Stará mi je nevládna, a keď dnes so Slovenska veľa ľudí muselo odísť do Ríše na práce, ťažko nájsť lacnú pomoc. Starká, trochu sa obhoď, keď máme vzácnych hostí! Ja ťa zastúpim… Priprav vnúčikovi mliečko. Milí hostia sa už aj bez nás pošpacírujú po našom skromnom príbytku.

– Vincko, hádam len „Göringov verkeľ! nechce kúpiť aj náš skromný dom, ako fabriku v Podbrezovej? – nahrávala mužovi vtipná žienka.

– A viem ja? Opýtaj sa sama „milých” hostí!

– Nekecejte, potfodníku! – reval zúrivosťou úplne bez seba horár. – Vaše žena pujte s námi aj vy taky!

– Oj, ak vám iba to duša žiada, veľmi rád, horárko, – mierne prisviedčal Vinco. – Vďačne hostí sprevádzam po mojom dome, ako aj po našich horách. Len chyba je!

– Akáže chyba? – pýtal sa veliteľ.

– Vnúča nemôžem nechať bez opatery. Je nám prechorenô, treba ho stále kolísať. Ak sa zobudí, a nezbadá nás pri sebe, môže dostať zrádnika. ej, pán horár, a to by som už na súd nerád podával novú žalobu. Stačí mi jedna výhra, alebo…

– Nesfante! A koukejte sofort s náma na tomofý pšehlídka! – súril horár.

– Vy si horárko, rozkazujte u vás doma, v Nemecku. Ja poslúchnem len nášho veliteľa…Pán veliteľ, ak mi niekto z vás pokolíše vnúčika, idem so ženou s vami aj na kraj pekla…

– Obujte sa teda, pán Hrk, – prikázal veliteľ, – a vy desiatnik, kým urobíme domovú prehliadku, kolíšte im vnúča.

Mladý žandár rád prisadol ku kolíske. Poznal domové prehliadky. Nechcelo sa mu špiniť v starom dome na povale, v chlievoch a kade-tade. Horár rýpal do všetkého ako krt. Prehadzoval. Snoril… Márna však bola jeho snaha.

– Tady je korpus telitky! – zvýskol horár, keď zazrel klepce na potkany. – Pytlacká šelesá na lapáni sféže…

– Neviem, čo je to „korpus telitky”, ale ak je aj potkan zver, tak tie moje „telikty” si zoberte, – posmešne šomral Vinco.

Veliteľ žandárskej stanice sa už mrzel na horára. Len narýchlo spísal stručný zápis o bezvýslednej domovej prehliadke. Už rušal z domu, ale Vinco pri pohľade na ochotného žandára, kolísajúceho jeho srnca, s úsmevom vytiahol z komory fľašu. Všetkých okrem horára srdečne ponúkal :

– Páni žandári, neohrďte ma! Viete, že sa hovorí : Hosť do domu, boh do domu !

Veliteľ už aj ruku naťahoval, že si upije, ale včas sa spamätal. Horár ho mohol udať, že prijal v službe úplatok. Len žandár-varovkyňa sa vrátil spred domu. Robil sa, že si niečo zabudol. V behu rupol do seba dva poháriky rumu, potom významne, priam sprisahanecky sa uškrnul na Vinca a zašepkal :

– Ďakujem, ujček Coburg. Dobre mi padlo. Chlap ste! Držali ste sa! len aby som nezabudol, to vaše vnúčatko hneď prebaľte…Musí byť veľmi zle, lebo krvou močí….

Príbeh z knihy Detvianska nátura, autor: Ľudo Zelienka.
Vyšlo v nakladateľstve Obzor v roku 1973.

Prepísal Wolf

Subscribe
Notify of
guest
2 Comments
Inline Feedbacks
View all comments
winMAG300
winMAG300
14 years ago

RE: Pytliacky fígeľ
Akáže to podobnosť s rokom 1940 🙂

kiri
5 years ago

už v dobe nemého filmu bol tento príbeh sfilmovaný takto:

https://www.youtube.com/watch?v=K6mnVNsGXew

Pytlák Metud Janík