Tatranský tiger – poviedka

Mladý horár Michal Homoľa sa vracal hore Suchou dolinou na samotu so svojej horárne na Solisku. Posledná decembrová uzávierka dolu v dedine na polesí ho poriadne unavila, a tak sa náramne tešil, že v prichádzajúcich dňoch vianočných sviatkov si dokonale oddýchne v kruhu svojej mladej ženy a nedávno narodeného prvého synčeka.

Bola tichá, tajuplná a nádherná zimná noc. Pod nohami mu nepríjemne vržďal zamrznutý sneh. Občas sa na chvíľu zastavil, lebo ozvena chrupčiaceho snehu sa rozliehala po okolitom blízkom lese a jemu sa zdalo, akoby za ním niekto kráčal. Chvíľu postál, ale keď nezačul nič, spokojne sa pobral ďalej. Práve prichádzal pod Jastrabiu skalu, veľký skalný bralnatý masív v doline, keď sa mu v tej tme zazdalo, že v diaľke pred ním sa niečo pohlo a neznámy tieň svižne preskočil cez zasneženú úzku lesnú cestu…

Starý rys – samotár sa pred večerom vytiahol na Jastrabiu skalu. Večerné zapadajúce slnko mu pozlátilo našuchorenú, žltohnedú srsť, ktorá sa mu naježila od hladu a vyčerpania. V hlbokom sypkom snehu, ktorého toho roku navalilo neúrekom , sa mu ťažko poľovalo. Bol už starý, dva predné mocné očné zuby mal už dávno vylomené, celý chrup dokonale zodratý. Oči i uši prestávali slúžiť a on pociťoval, že sa pomaly blíži neodvratný koniec jeho rysieho života. A býval to kedysi kráľ týchto vysokohorských končín. Tatranský tiger – tak ho nazývali lesníci a poľovníci, ktorí mali ojedinelú možnosť párkrát sa s ním stretnúť v hlbokých nízkotatranských lesoch., ale vždy len na krátky okamih, že nebolo ani času zvesiť z pleca zbraň. Starý rys už nemohol loviť tak ako za mlada, keď o dobrú a sýtu potravu nemal nikdy núdzu. Teraz bol úžasne vychudnutý, na jeho vysokej, ale úzkej hrudi sa celkom jasne vynímali kostnaté rebrá. Žalúdok mal už niekoľko dní úplne prázdny a už dávno nezacítil na ružovom jazyku voňavú a teplú zvieraciu krv. A tak len bezcieľne chodil po celom obrovskom revíri a túžobne hľadal nejakú ľahkú a dostupnú korisť, alebo aspoň zdochlinu, aby si mohol na chvíľu utíšiť nesmierny hlad, ktorý ho posledné dni ukrutne sužoval a menil jeho obrovitú postavu na nepoznanie. Bol už nazrieť i pri veľkom krmelci, kde je uložené zelené voňavé seno, na ktoré si chodia pochutnávať svižné jelenice a pyšné jelene s veľkými prekrásnymi parohami, z ktorých mal však tatranský tiger náramný strach. Lebo práve tu, pri tomto krmelci sa raz odvážil pochutnať si na jelenine, ale mu to nevyšlo. Čakal a striehol tam od obeda, keď sa krátko pred večerom priblížil ku nemu veľký parohatý jeleň. Bol vtedy ešte mladý a plný sily. Ale neskúsený rys nevydržal, neodolal vôni diviny a skočil na veľkého jeleňa. Jeleň sa síce splašil, ale rýchle zastal, zhodil krvilačnú šelmu na zem a začal ho tak bodať ostrým parožím, že rys mal čo robiť, aby napokon utiekol a zachránil si holý život.

Zastavil sa udychčaný až na okraji starého smrekového porastu, tam sa učupil pod mohutný, až po zem rozkonárený smrek, ľahol si do mäkkého snehu a ochladil boľavú ranu nad pravou lopatkou, kde ho zasiahli ostré, akoby vybrúsené hroty jelenieho parohu. Potom si ju dlho lízal ružovým jazykom a nahnevane pritom cvakal ostrými bielymi zubami. Rana ho dlho pálila, ale vytrvalo si ju liečil svojimi slinami. Po čase sa mu napokon dosť dobre i zahojila, ale zostala mu tam navždy viditeľná jazva. Viac sa na jelene neodvážil poľovať. Dostal z nich taký strach, že keď raz pri rannej potulke revírom našiel uhynutého jeleňa, dlho ho pozorne a opatrne obchádzal, a hoci bol na smrť vyhladovaný, jeho obrovské parohy mu naháňali hrôzu, a preto radšej od bohatej koristi v tichosti odišiel. Začal sa teda špecializovať na lov srnčej zveri. Nielen pre jej chutné a jemné mäso, ale najmä preto, že táto zver bola malá, dosť neopatrná a pomerne ľahko sa na ňu poľovalo. Stačilo, aby si vyhliadol prte a chodníčky kadiaľ srnčia zver prechádza , potom sa pohodlne usalašil na strome, a keďže táto zver svoje vychodené chodníčky pravidelne a starostlivo dodržuje, stačil mu často jediný skok, do ktorého vložil celú svoju silu a energiu dravca, zahryzol sa zvieraťu mocnými zubami do šije a viac ju nepustil. Srnec či srna v takejto situácii strašne rozbäkali, rys preto ukončil ich trápenie a dvomi – tromi silnými údermi širokou a mocnou prednou labou prelomil zvieraťu tenučkú a slabú chrbticu, zviera napokon pod ním padlo ako podťaté a pre krvilačného rysa sa mohla začať nerušná a vzácna chutná hostina. Za pár rokov, čo sa natrvalo usadil v revíri horára Homoľu, vykynožil srnčiu zver tak, že bolo zriedkavosťou ju v hore uvidieť. A keď to tatranský tiger pocítil aj sám, zatúlal sa na polia a lúky v nižších polohách, kde bolo zopár zajacov a tieto potom do posledného vychytal. Vrátil sa teda znova do vyšších polôh a začal poľovať na jelenice a ich mláďatá. Jeleňom s hrôzostrašnými parohami sa však naďalej opatrne vyhýbal.

Aj dnes odpoludnia poľoval bezvýsledne. Krátko pred zotmením sa síce pokúsil skočiť na hlucháňa, ktorý pred ním v riedkej mladine obžieral pupene smrečka, ale starý opatrný hlucháň ho zavčasu zbadal a temer spred nosa mu trepotavo odletel. Rys sa sklamane pozeral za ním a potom sa pobral na druhú stranu doliny. Tam skoro do polnoci čakal na posledného srnca, o ktorom v revíri ešte vedel, ale ten sa toho večera hladnému rysovi vôbec neukázal. A tak sa rys rozhodol, že sa vráti naspäť na Jastrabiu skalu, kde do rána v skalnej diere prespí v nádeji, že sa mu nasledujúci deň predsa len podarí niečo uloviť.

Keď rys opatrne vstúpil na cestu, obzrel sa dolu dolinou, zbadal v diaľke akýsi zvláštny tieň, ktorý už dávno nevidel. Keďže mal vekom oslabený zrak, sluch i čuch, rozhodol sa pre útok. Tieň sa neustále približoval a tak preskočil pod skalu, tam sa rýchle vyštveral na najbližší strom nad cestou a usalašil sa na spodnej haluzi, z ktorej stačilo na blízku zasneženú lesnú cestičku len zoskočiť…

Michal zbadal ako povyše neho cez snehom zasypanú cestu niečo preskočilo. Zastal a opatrne sa rozhliadol. V hore obostretej teraz hlbokou čiernou nocou vládlo všade naokolo hrobové ticho. Mesiac prekrásne osvetľoval cestu a hlboké záveje, dali sa počítať tiene jednotlivých stromov a ich haluzí. Zo zamrznutého potoka bolo počuť len tlmený žblnkot vody, ako sa náhlivo i popod priehľadný ľad poberá dolu dolinou a spieva si pritom svoju rytmickú pieseň lahodných tónov. Kdesi v diaľke zahúkala sova, Jastrabia skala párkrát zopakovala ozvenu jej hlasu a potom sa znova nad nočnou nízkotatranskou dolinou rozľahlo nerušené posvätné ticho…

– Líška ! – pomysle si Michal, keď zbadal podozrivý tieň. Vyhrnul si golier lesníckeho zimného kabáta až na hlavu, čiapku nasadil ešte hlbšie do čela, lebo silný mráz začal nepríjemne chladiť, a potom sa pobral ďalej. Keď došiel na miesto, kadiaľ pred malou chvíľou preskočil tieň neznámeho zvieraťa, zohol sa nad stopu, aby sa utvrdil vo svojom predpoklade, či to bola naozaj líška alebo niečo iné. Ten zvláštny pohyb mu bol predsa len akýsi podozrivý. Rys ! V matnom svetle mesiaca, ktorý sa práve ukryl za veľké mraky, jasne poznal veľkú okrúhlu stopu , tak typickú pre tatranského tigra. Žeby to bol práve on ? Dva či trikrát sa s ním i vo svojom revíri stretol, ale vždy len na krátky okamih alebo na príliš veľkú vzdialenosť. Ale veľa počul o ňom rozprávať od starších horárov a poľovníkov. V takýchto úvahách sa práve dvíhal od stopy a chcel urobiť ďalší krok, aby pokračoval v ceste do horárne, keď v tej mesačnej tme odrazu zbadal, že sa nad ním mihol veľký tieň…

Obrovský rys sa práve vtedy odlepil od stromu, kde učupený čakal na svoju korisť a pripravoval sa na jeden zo svojich posledných skokov vo svojom živote. Jeho veľké svižné telo tupo dopadlo na Mišov chrbát, biele silné zuby sa pevne zahryzli do hrubého kožušinového goliera lesníckeho kabáta, ale nedostali sa až na telo. Michal v momente sekundy, len čo pocítil na sebe váhu zvieracieho tela, sa rýchle otočil a prudkým pohybom zrazil zo seba neznámu nočnú obludu. Keď táto omámená a sklamaná neúspešným pokusom na krátku chvíľu pri ňom postála, strhol z pleca ťažkú lesnícku brašňu a ovalil ňou z celej sily rysa po hlave. Ten od prudkej bolesti len hlasno zamraučal, tromi či štyrmi skokmi rýchle odskočil a dal sa na bezhlavý útek nočným lesom.

Michal stál na ceste, nespúšťal oči zo smeru, kadiaľ náhlivo prchala krvilačná šelma. Len teraz sa mu roztriasli kolená, po čele i po studenom chrbte mu stekali horúce kropaje potu. Chvíľu tak postál, aby si všetko ešte raz dôkladne premietol v mysli. Ohmatal si krk, či mu náhodou netečie krv, ale keď zistil, že je všetko v najlepšom poriadku, a že mal vlastne šťastie, že sa táto polnočná príhoda s rysom, ako správne podľa stopy určil nočnú obludu, skončila preňho šťastlivo. Ešte raz sa obzrel do hory, kadiaľ sklamaný rys odbehol, či sa náhodou nevráti, ale keďže sa v tom smere nič nepohlo, uspokojil sa a pokračoval v ceste.

Rys sa medzitým zahanbene pomaly uberal do masívu Jastrabej skaly, aby tam prečkal do rána. Na nočnú príhodu s človekom potom čoskoro zabudol. Keď sa Michal konečne zvítal so svojou mladou ženou, ani slovom sa jej nezmienil o príhode s rysom. Ale v duchu už snoval plány, ako najbližšie dni strávi poľovačkou naň. Bol presvedčený, že rys nepôjde ďaleko. Lebo ak je to naozaj povestný tatranský tiger, je už veľmi starý a tohoročnú zimu pravdepodobne už ani neprežije. A tak už nasledujúci deň sa motal po doline. V lesných porastoch bolo nesmierne množstvo snehu, akýkoľvek pohyb človeka bol nemožný. A na ceste neustále pribúdalo rysích stôp. Pár dní sa Michal túlal zbytočne, starého rysa nevidel.

Popoludní na Silvestra sa Michal vybral za tatranský tigrom poslednýkrát. Napadalo trošku nového prachového snehu. Bolo mu divné a nápadné, že na čerstvom obnovci bolo zasa plno rysích stôp. Z toho sa dalo zreteľne vyčítať, že dni starého rysa sú už pomaly zrátané, a že spolieha na nejakú zatúlanú slabú zver alebo zúfalo hľadá zdochlinu. Neďaleko krmelca sa postavil pod mohutný smrek a s napätím pozoroval večernú oblohu, zapadajúce slnko, nádhernú hru farieb na iskrivom mrznúcom snehu. Už sa pomaly zvečerievalo, keď ho v diaľke pre ním vyrušil nejaký pohyb. Celkom zľahučka, ako obláčik sa vytiahol na zasneženú cestu veľký, ale hrozne vychudnutý rys. Stmievalo sa, ale Michal zreteľne videl, že má pred sebou starého známeho a že sa naskytá ideálna šanca na vzácnu trofej. Rys zastal a pozeral smerom na jastrabiu skalu. Akoby už nevnímal svet, akoby zasnene spomínal na svoju mladosť. Na svoju silnú a dobrú matku, ktorá mu pred mnohými rokmi podarovala život v máji, keď bolo na Jastrabej skale všetko rozkvitnuté a nádherne a omamne voňali horské kvety , trávy a byliny. Na bezstarostné a nádherné dni plné zábav a šantenia so svojou menšou sestrou, ktorá však raz pri ich bláznivej a divokej hre spadla z vysokého skalného brala a viac ju už nikdy nevidel. Stará rysica mala teda potom veľa mlieka, neprestajne ho kŕmila, a tak vyrástol z neho mohutný a nádherný rysí samec. Matka ho potom neskôr trpezlivo zaúčala do tajov lovu a zaobstarávania potravy, vystríhala pred nebezpečenstvom. Ale potom v budúcom roku vo februári, keď ich navštívil cudzí veľký kocúr a nebezpečne naňho vrčal a prskal, ušiel od matky a ani ona si ho viac nevšímala. A potom žil sám, skryto a utajene, samotársky. Neučil sa vynikajúco loviť, nikdy nemal núdzu o dobrú a čerstvú potravu. V období párenia ho vábili mladé rysice, podliehal zákonom prírody a a zúčastňoval sa na rozmnožovaní svojho rodu. Ale čoskoro potom ho unavili a omrzeli hry rysej lásky, znova sa utiahol do samoty. A roky utekali ako vody dolu hlavnou dolinou a on medzitým zostarel a čas, ten neúprosný sudca života i jemu odratúval posledné dni života…

Rys stál uprostred cesty ako socha. Odovzdane, akoby tušil a čakal od tej tmavej postavy, čo sa krčila pod veľkým smrekom na kraji cesty, že ho vyslobodí zo strašných múk staroby a ukončí jeho ťažký a tvrdý rysí život jediným výstrelom. A on už nebude musieť loviť a zháňať potravu, brodiť sa nekonečnými závejmi snehu. Bol hladný a na smrť vyčerpaný. Pozrel sa na horára a akoby čakal na ranu z milosti…

Michal si oprel svoju osvedčenú kozlicu do pleca, pomaly zamieril hrot kríža puškohľadu na jeho lopatku, a keď sa mu zdalo, že je v správnej polohe, odistil a stiahol jemnú spúšť…

Lesom sa ozvala tichá rana, hlboké záveje a masy snehu na stromoch výstrel celkom stlmili. Chvíľu vyčkal, ale ďalekohľadom zistil, že rys neurobil ani krok. Po zásahu zostal na mieste, akoby už nevládal ani značiť a celkom ticho a odovzdane prijal svoju smrť, ten neúprosný zákon divočiny.

Keď uzimený a premrznutý , ale spokojný Michal pristúpil k nemu, vzal do dlaní jeho hlavu, pozrel sa mu do veľkých zelenkavých očí, zazdalo sa mu, že vo svetle mesiaca sa v tých smutných rysích očiach zaligotala veľká mokrá slza…

Autor: Ján Brtko

 

Subscribe
Notify of
guest
8 Comments
Inline Feedbacks
View all comments
pista591
pista591
13 years ago

Tatranský tiger
Krásny príbeh, krásne napísaný. Prajem Lovu Zdar!

Siron
Siron
13 years ago

Tatranský tiger
Krásny príbeh , rodí sa další horár Sever ?

sobolic
sobolic
13 years ago

Všetky príbehy od Vás p.Brtko sú nádherné. Ďakujem.

lesaj
lesaj
12 years ago

Konglomerát rozprávky a príbehu s viacerými preukázateľnými nedostatkami! Vidieť, že nie Ste poľovník! Talent, pracovitosť a snaživosť však nepochybne máte a to Vám nemožno uprieť. Inak slušné. Pozdravujem.

michalko1950
michalko1950
12 years ago

pre pána Lesaja
Čo Vás pán Lesaj v tomto príbehu tak nahnevalo,že ste použil také tvrdé slová? Mne osobne sa tento príbeh veľmi páči a to som poľovník už veľa rokov.

lesaj
lesaj
12 years ago

pre pána michalko 1950
Príbeh je slušný a nespochybňujem veľmi dobrú prácu p. Brtka. Kiež by bolo takých snaživých a pracovitých ľudí viac. Výhrady mám ale v tom, že rys nikdy neloví zo stromu a ani nečíha nad chodníkmi zveri na strome, odkiaľ na ne zoskakuje. Rys loví výlučne “posliedkou” a nie “postriežkou”. Menšie výhrady mám tiež v tom, že skočil zo stromu na človeka a človek ho ovalil kapsou po hlave, čo dáva inak skvelému príbehu znak rozprávky. Na konci príbehu v ôsmom riadku keď už mal Michal zamierené a kríž ustálený na jeho lopatke, potom sa už neodisťuje, ale odisťuje sa predtým. “Príbeh” je ale aj tak veľmi pekný. Nevysvetľujte si prosím moje úvahy v zlom. Pozdravujem Vás.

lesaj
lesaj
12 years ago

Dodatok
Dodatok: ma vylamane ocne zuby … a neskorsie – … zahryzol svoje mocne zuby …

sobolic
sobolic
12 years ago

Trošku najskôr odbočím od témy. Veľmi sa mi nepáči, keď sledujem v televízii inak dobrý film a zrazu sa v seriózne tváriacom sa deji filmu objavia totálne fyzikálne, technické, alebo odborné nezmysly. Vždy to vo mne vyvolá búrku hnevu na autorov daného filmového diela. Prečo si nedali ani toľko námahy, aby si odborné scény filmu nedali zhodnotiť patričnému odborníkovi v danej oblasti ? Odpoveď sa asi nikdy nedozvieme. Ani to nijako špeciálne neriešim, ale zakaždým takáto udalosť vo mne zanechá pocit sklamania. Tvorcovia si absolútne neuvedomujú, že ich diela ovplyvňujú veľkú časť divákov, ktorý si podľa toho formujú svoje názory.

Takže teraz k článkom. Je jasné, že autori článkov na takýchto stránkach nie sú profesionáli, nikto samozrejme ani od nich neočakáva bezchybné diela. Chybičiek takých, ako tu vytýka lesaj, by sa bolo dobré naozaj do budúcna vyvarovať. Na druhej strane však nesmieme opomenúť fakt, že práve takýmto autorom môžeme ďakovať za popularizáciu nášho poľovníctva. Je dobré, že to robia, bodaj by autorov podobných poviedok bolo čo najviac. Obdivujem a držím palce všetkým, čo zveľaďujú a budúcim generáciám aj takýmto spôsobom zanechajú odkaz o našom krásnom poľovníctve.

Veľa zdaru všetkým. Lovu zdar !