Núdzové usmrtenie zveri

Podobne ako v reálnom živote aj v živote poľovníka možno už nastali alebo ešte len môžu nastať situácie, ktoré vyžadujú núdzové usmrtenie ( zámerne nepoužívam slovo zabíjanie, ako sa to niekedy bulvárna tlač snaží podsúvať verejnosti ) zveri – alebo ak chcete nazvime to dostrelenie zveri.

Takýmito situáciami môže byť poranenie zveri pri dopravnej nehode, stret s chorou alebo zoslabnutou zverou, ako je tomu napr. pri paratuberkulóze. Ďalšie podobné situácie nastanú pri zachytení zveri do plotov a pletív, oka pytliaka alebo pri zranení žacím alebo samozberacím strojom.

To, že sme úspešne zložili skúšku z poľovníctva samo o sebe ešte automaticky neznamená, že ovládame túto činnosť. V zásade by malo platiť, že túto činnosť by mal vykonávať len odborne vyškolené osoby. Bolo by vhodné uvažovať o zahrnutí – usmrcovanie poranenej alebo vážne chorej zveri – do skúšobných predpisov a vykonávať preskúšanie poľovníkov z tejto činnosti.

Musíme si uvedomiť, že priblíženie osoby k úteku neschopnej zveri mu len predlžujeme jeho utrpenie a znásobujeme strach. V takýchto prípadoch musí poľovník konať nie len v intenciách platného zákona ( otázkou pružnosti zákona pre tieto situácie sa nebudem zaoberať ) ale hlavne rýchlo a správne, aby zver ušetril od zbytočného utrpenia a bolesti. Niektorí nedisciplinovaní vodiči zbytočne zastavujú a snažia sa spoločne s posádkou „uloviť“ čo najlepšie zábery z takto poranenej zveri a zbytočne len predlžujú jej útrapy. Neviem čo si chcú dokazovať, alebo im ide len o to, aby sa mohli pochváliť pred susedmi alebo kamarátmi. Nájdu sa dokonca aj takí, ktorí zoberú monterajzňu a snažia sa dobiť poranenú zver. Podobnú situáciu som zažil ako chlapec, keď vodič diaľkového autobusu zastal pri poranenom jeleňovi a chcel ho monterajzňou dobiť.

Kedy je vlastne zver mŕtva ? Podľa Univ. Doc. Dr. Armina Deutza existujú štyri základné znaky že zver je mŕtva – rohovka v oku nereaguje na dotyk a ani viečka nemihajú, nedýcha, došlo k zástave srdca a svaly celkom ochabli. Napr. v prípade srnca pri jeho otvorení / roztiahnutí o uvoľnení svalov po smrti nás presvedčia nápadné štetiny zrkadla. Tu je potrebné rozlišovať anestéziu ( stratu vedomia ). V ďalšom sa budeme venovať jeho odporúčacím opatreniam zodpovedajúcim situácii.

Lovecké guľové náboje môžu v takýchto situáciách usmrtiť poranenú zver rovnako dobre, ako je tomu pri love zveri v prírode. Na jednej strane je to v dôsledku vysokej rýchlosti strely a na druhej strane jej konštrukciou, ktorá zaručuje odovzdanie čo najväčšieho podielu energie telu zveri. Toto masívne uvoľnenie energie v dôsledku vysokého obsahu vody v tele zveri spôsobuje hydrodynamickú rázovú vlnu, ktorá zabezpečí komorovú fibriláciu čo vedie k ťažkým poraneniam orgánov, strate krvi a následne smrti. V prípade zásahu mozgu alebo miechy v krčnej chrbtici dochádza k okamžitej smrti. Zásah do zadnej časti chrbtice spôsobuje paraplégiu ( ochrnutie ) zveri a táto musí byť čo najrýchlejšie usmrtená.

Aby bolo možné zabezpečiť čo najrýchlejšie usmrtenie poranenej alebo vážne chorej zveri, je potrebné vedieť kde umiestniť dostrelnú ranu. Pri dostrele musí byť dodržaný nasledujúci postup : oči zveri po dostrele nesmú vykazovať známky pohybu, bez reflexu a zver nesmie dýchať. Toto je možné docieliť len v prípade zásahu mozgu alebo hornej krčnej chrbtice. Vo všeobecnosti poľovníci preceňujú veľkosť mozgu a tiež posúvajú jeho miesto v lebke smerom dopredu.

Teraz sa venujme samotnému dostrelu poranenej alebo vážne chorej zveri. Ako už bolo napísané a naznačené v predchádzajúcich riadkoch pre jeho výkon sú potrebné dostatočné znalosti anatómie konkrétnej zveri a tiež venovanie veľkej pozornosti na dodržanie bezpečnosti pre okolie. Prvou dôležitou podmienkou pri dostreľovaní zveri je venovať pozornosť uhlu dopadu strely na telo poranenej alebo vážne chorej zveri, pričom tento by sa mal pohybovať v rozsahu 80 – 90o z dôvodu dosiahnutia optimálneho smrtiaceho účinku. Nasledujúce dva obrázky ( uverejnené v poľovníckom časopise Jagd in Tirol ) ukazujú umiestnenie zásahu pri dostrele spredu srnčej ( hore ) a zboku jelenej ( dole ) zveri.

1

2

U diviačej zveri je vhodné umiestniť dostrel do stredu spojnice medzi očami. Vo všeobecnosti pri streľbe na krk je vhodné mieriť na spojnicu hlavy ku krčnej chrbtici. Druhou podmienkou pri dostreľovaní poranenej alebo vážne chorej zveri je, aby minimálna hodnota energie strely ( E0 ) dosahovala 700 Joulov – čo zodpovedá minimálne kalibru .22 Hornet ( používanie takéhoto kalibru je však na Slovensku pri love srnčej, jelenej a diviačej zveri zakázané ). Tu by som sa na chvíľu zastavil. Niektorí poľovníci používajú na dostrelenie zveri krátku zbraň. Nechcem tu rozoberať právne aspekty a tiež im nechcem vstupovať do svedomia a odvolávať sa na ich zodpovednosť pri takomto konaní len chcem uviesť, že v prípade použitia pištole / revolvera by minimálna energia strely ( E0 ) mala dosahovať hodnotu 400 Joulov. Ak už teda vzhľadom na platnú legislatívu nemôžeme pri dostreľovaní použiť kaliber .22 Hornet, tak aspoň dostreľujme poranenú alebo vážne chorú zver niektorými poľovníkmi „zatracovanou“ celoplášťovou strelou.

Zatiaľ sme si niečo povedali o podmienkach pri dostreľovaní zveri, ale ako všade aj tu existujú niektoré výnimky. Tento prostriedok voľby pri usmrtení poranenej alebo vážne chorej zveri nie je vhodný napr. pri ohrození osôb, zvierat, majetku, keď zver držia psy alebo zver leží na spevnených cestách ( z dôvodu možného odrazu strely ). Tu je vhodné najprv zver omráčiť napr. úderom palice po hlave a následne prerezať krčné tepny v oblasti hrtana. Ďalšou výnimkou na ktorú nesmieme zabudnúť je dostrelenie trofejovej zveri, pričom tu je potrebné zabezpečiť trofej zveri pred poškodením – parožie resp.kly.

Starší poľovníci si istotne pamätajú na záražec alebo tiež záväzák, ktorý sa využíval na usmrtenie poranenej alebo vážne chorej zveri. Išlo o poľovnícky nôž dlhý asi 200 mm s pevnou jednostranne ostrou čepeľou, ktorý sa v minulosti používal na usmrtenie postrelenej srnčej a kamzíčej zveri. Vrážal sa medzi šijové stavce len tak hlboko, aby sa preťala miecha. ( P.Hell a kol.: Poľovnícky náučný slovník, Príroda 1988 ). Dnes sa považuje za zastaralú a neuspokojivú metódu usmrtenia poranenej alebo vážne chorej zveri z pohľadu ochrany zvierat z dôvodu znášania veľkej bolesti pri nesprávnom bodnutí. Mohol by sa však používať v prípade, že zver ešte dýcha ale nevykazuje žiadne obranné pohyby. Netreba však zabúdať na možnosť poranenia osoby, ktorá by použila záražec na usmrtenie poranenej alebo vážne chorej zveri.

Istotne ste si všimli, že v článku používam dosť často slovné spojenie – poranená alebo vážne chorá zver. Pretože iba v tomto prípade sa dá hovoriť v plnom slova zmysle o dostreľovaní zveri. Prípady, kedy po výstrele buď na stojacu alebo bežiacu zver táto ešte uteká, následne zaľahne ( ešte javí známky života t.j. má obranné pohyby ) a strelec musí na ňu ešte v lepšom prípade raz vystreliť, aby ju usmrtil, nie je možné v plnom slova zmysle považovať za dostrelenie. V tomto prípade musíme odlišovať zodpovednosť strelca t.j. že strelec si musí byť úplne istý že zver presne zasiahne a táto následne skoná. Zver by sa nemala stať strelnicou. Posledný odstavec berte ako názor autora článku, ktorý si je vedomí, že sú aj iné protichodné názory na túto problematiku, pričom sa nesnaží tento vnucovať iným poľovníkom.

Autor: Ján Krnáč

  Upozorni ma  
Upozorniť na