Kde sa podela, alebo kam sa uberá ?

Prechodom do nového storočia došlo k tomu, že dynamika zmien je oveľa citeľnejšia a preto si musíme kolegovia poľovníci v čase globalizácie a liberalizácie položiť jednoduchú otázku. Kam sa uberá poľovnícka etika ? 

Pýtajú sa iste mnohí, čo má len etika spoločné s poľovníctvom. Spojenie poľovnícka etika sa často objavuje vtedy, keď chýba. V prípade poľovníckej etiky sa jedná o označenie morálnej vôle a konania v stanovených normách a pravidlách na základe zodpovednosti a záväzku voči zveri. V širšom ponímaní to platí aj pre prácu a povinnosti poľovníka voči štvornohým pomocníkom ( poľovníckym psom ), kolegom poľovníkom a nepoľovníkom.

Formálne pôjde o to, aby sme robili také rozhodnutia, ktoré je možné právne splniť, ktoré nie sú vždy legislatívne stanovené ale musia sa vykonať na prospech zveri, alebo sa zdržať činností, aj keby boli schválené.

 Tradícia poľovníctva je tak stará, ako lov sám. Aj napriek tomu je poľovníctvo teraz viac ako inokedy nepopulárne. A to nie len v súvislosti s lovom, ale tiež komunitou poľovníkov. Iste tomu napomáha aj mediálna pozornosť zameriavajúca sa len na to zlé v spojení s poľovníctvom, ale korene siahajú ešte hlbšie. Do stredoveku, kedy poľovníctvo bolo pamiatkou na dvorské potešenie a aroganciu. Vo svete stráca poľovníctvo spoločensko-politickú prestíž ( napr. v Rakúsku vykonáva právo poľovníctva len 1,5 % obyvateľov ) a došlo k zmene základného vzťahu k prírode, a tým aj k poľovníctvu. Dnešný osvietený Homo sapiens sa vo svojej domnelej oddanosti prírode stále viac a viac dostal do teoretickej, čiastočne ideologickej roviny. Všetko to pramení z nedostatku povedomia o situácii a problémoch v poľovníctve. Poľovníci musia neustále odôvodňovať svoje konania a sú neustále vystavení osočovaniu zo všetkých strán.

Poľovníctvo zabezpečuje aplikovanú ochranu a dobré životné podmienky pre zver. Ako také je nielen medzinárodne uznávané, ale pre zachovanie biodiverzity nenahraditeľné. Čo sa týka úvah o biotopoch, je potrebné vychádzať z toho, že voľne žijúce zveri sú vždy nevyhnutnou súčasťou ich biotopu. Úvahy o rôznych spôsoboch nakladania s pôdou a lesom nemôžu byť ovplyvňované jednostranným rozhodnutím. Z dôvodu zabezpečenia voľnej migrácie zveri, nemôžu existovať žiadne jednostranné prioritné pozície ( ako je to môžeme pozorovať pri obnovovaní zmlúv, alebo u niektorých komentároch typu – je to môj pozemok a preto na ňom nebude nik okrem mňa poľovať a pod. ). Podobne je tomu napr. pri stavbe diaľnice, kde chýbajú prechody pre zver.

Všetky opatrenia súvisiace s menežmentom voľne žijúcej zveri je potrebné riešiť a vykonávať len v dlhodobom horizonte, nakoľko opatrenia v krátkodobom horizonte nezabránia komercializácii poľovníctva a zredukovania lovu na púhe zabíjanie zveri. A práve poľovnícka etika ako jediná spĺňa požiadavky na podporu takýchto opatrení.

Pochopenie podstaty človeka sa stáva predpokladom pre schopnosť porozumieť poľovníctvu ako kultúrnemu fenoménu. Poľovníctvo pôsobí výchovne na morálku a charakter poľovníka. Niekde som čítal, že ten, kto rozhoduje o živote a smrti, musí stáť mravne vysoko. Pri love musí poľovník dodržiavať určité práva a povinnosti. Poľovník nechová zver preto, aby ju strieľal, ale strieľa ju práve preto, aby ju choval tzn. uvoľnil miesto pre zdravé a chovné kusy a tiež tlmil škodnú zver. Ako som už vyššie uviedol, etické správanie sa stal obľúbeným terčom pre bulvárne médiá. Je potrebné si kolegovia ale uvedomiť, že pochopenie poľovníckej etiky v súčasnosti naráža na ťažkosti ako napr. trofej kult, archaické poľovanie na veľkú zver ( aj keď existujú financované programy zamerané na ochranu voľne žijúcich živočíchov ) a odstrel zveri v obore, ktorý zaručuje rýchly úspech. Ak tu niektorými tzv. poľovníkmi nie sú dodržiavané platné predpisy, tak ako chceme od ostatných, aby boli dobrovoľne obmedzení. V súčasnosti je možné pozorovať, že u nových ( nájdeme ich aj u niektorých starších ) poľovníkov je poľovníctvo chápané ako voľnočasová aktivita s určitou mierou povrchnosti. Samostatnou kapitolou sú tzv. rekreační poľovníci.

Poľovnícka etika ilustruje našu etickú úroveň, ktorá nám pomáha hľadieť na voľne žijúce živočíchy nie ako na veci a nebodaj s nimi zaobchádzať ako s bezduchými strojmi. Iba tí, ktorí eticky konajú, dosiahnu dlhodobý úspech.

Poľovníctvo je ako „cesta“ a možnosť ísť po nej, je práve to, čo nás poľovníkov robí šťastnými. Každá chvíľa strávená na tejto ceste nás niečím obohacuje. Ale ten, kto bude bez rozmyslu všetko okolo seba len „biť“ nebude žať nič. Len ten kto bude chodiť s otvorenými očami a s pravým poľovníckym srdcom, bude na ceste zažívať krásne šťastné dni. Ale všetky tieto krásne dni sú na nič, ak ich nebudeme môcť zdieľať s kamarátom, známym či priateľom. Dnes môžeme pozorovať, že priateľské väzby medzi poľovníkmi sú len vtedy, keď nelovia v rovnakej oblasti. Bohužiaľ často sa stáva, že v poľovných revíroch priateľstvo skončí na fiktívnej demarkačnej línii. V tejto situácii sa poľovníci správajú ako rozhnevaný bratia. Každý poľovník popisuje seba ako milovníka prírody, ale keď dvaja milujú to isté, potom tam často nastanú problémy. Takáto poľovnícka etika môže viesť len k jednému cieľu, bezduchému „vraždeniu“ všetkého, čo sa hýbe a ukáže pred strelcom.

Ak si niekto myslí, že poľovnícka etika je otázkou veku, tak sa ale veľmi mýli. Poľovnícka etika bola je a bude zrkadlom úrovne kultúry a vzdelania každého jedného poľovníka. Ešte sa v krátkosti vrátim k titulnému obrázku, kde stojí

Kto veľa strieľa nie je žiadny poľovník Kto málo strieľa nie je žiadny chovateľ( strážca ) zveri.

Tieto dve vety majú svoj hlboký zmysel a ich skutočný význam pochopí len ten, kto sa riadi poľovníckou etikou.

Ak dopustíme situáciu, že poľovníctvo sa nebude spájať s poľovníckymi zvykmi, tradíciami a názvoslovím, dosiahneme len taký stav, ktorý nebude ničím iným len streleckým športom. A v takejto situácii sa už nemôže hovoriť o „ ušľachtilom poľovníctve „. Avšak dodržiavanie zvykov, tradícií a názvoslovia je úzko spojené s vysokou mierou disciplíny. Cieľom a účelom poľovníctva nesmie byť uspokojenie vášne alebo užívanie si zábavy, ale zodpovedný prístup, ktorý zabezpečí zver aj poľovníctvo pre budúce pokolenia, tak ako ho zachovali pre naše pokolenie naši predkovia poľovníci.

Aj keď žijeme v období vysokej miery využívania hi-tech pomôcok, je potrebné vyvarovať sa takým situáciám, pri ktorých zver stráca akúkoľvek šancu. Toto nemá čo spoločné s poľovníckou etikou. Veď aj zver má svoj zmysel v prírode, pociťuje bolesť pri postrelení ( napr. keď sa strieľa na veľké vzdialenosti s tým, že snáď to strelec trafí ) a žije v rodinách so svojimi súrodencami ( odstrel vodiacej bachyne a pod. ). Všetko toto ilustruje našu úroveň poľovníckej etiky. Viem, že by sa dalo o dnešnej poľovníckej etike veľa písať, ale to by som len opakoval, čo je už vyššie napísané.  

A preto mi dovoľte na záver uviesť ešte jednu myšlienku, ktorá má tiež svoju vypovedaciu hodnotu a tou je Obraz, ktorý má verejnosť o poľovníctve a o nás poľovníkoch je neobyčajne dôležitý, a to nevyhnutne nie len pre verejnosť, ale aj pre nás samotných. Poľovnícka etika nie je nejaký figový list, ktorý má niečo zakrývať, ale nutnosť pre zachovanie poľovníctva a zveri pre budúce pokolenie.

Autor: Ján Krnáč