Skúsme sa nimi riadiť

Blíži sa obdobie chovateľských prehliadok a opäť budeme môcť od niektorých prítomných poľovníkov počúvať ich „ odborné názory „ napr.

„ Tento rok tu máme málo kvalitných trofejí.“
„Prečo tá moja trofej je ohodnotená ako chovná, keď tam tá je podľa mňa chovná. Zase to tá hodnotiaca komisia hodnotila podľa známosti.“

„ Mňa predsa nebude nikto poúčať, čo je chovné a čo nie.“
„Zase máme málo medailových trofejí medzi diviakmi.“

Môj článok sa pokúsi poukázať na možnosti, ktoré by mohli napomôcť k zvýšeniu počtu medailových trofejí u diviačej zveri na chovateľských prehliadkach.

V súčasnosti počúvame zo všetkých strán, že diviačia zver je premnožená a je potrebné jej stavy zredukovať. Nápomocná je aj zákonom stanovená možnosť lovu diviačat a lanštiakov po celý rok. A preto poľovníci uplatňujúc právo výkonu poľovníctva vo svojich poľovných združeniach a spolkoch lovia túto zver. Na vzniknutú situáciu premnoženia diviačej zveri je potrebné sa pozrieť nie len z objektívneho ale tiež aj subjektívneho pohľadu.

Pred rokom 1989 boli polia obsiate rôznymi poľnohospodárskymi kultúrami napr. pšenicou, kukuricou, repou alebo zemiakmi. Lúky sa pravidelne kosili alebo sa na nich pásol dobytok a ovce. V lesoch bolo viac húštin a menej bicyklov, vozidiel, motocyklov, štvorkoliek, domácich psov alebo koní. Zver a aj diviačia zver mala viac miest na úkryt, nebola tak vyrušovaná a mala dostatok prirodzenej potravy po celý rok. Starší kolegovia poľovníci si tiež pamätajú ako brigádovali v poľnohospodárskych družstvách. Po roku 1989 sa situácia pre zver aj pre diviačiu výrazne zmenila k horšiemu. Zver v lese nemá pokoj, dostatok úkrytu a na poliach nachádza podstatne menej prirodzenej potravy ( môžeme vidieť veľké plochy monokultúr, ktoré môže zveri poskytovať prirodzenú potravu len obmedzenú dobu v roku ). Osobitný zreteľ je potrebné zamerať na problematiku oplocovania niektorých častí poľovných revírov. Na jednej strane je potrebné chápať ich majiteľov, že chcú zabrániť škodám na vlastnom majetku, ale práve poľovníci im môžu pomáhať pri znižovaní škôd spôsobených zverov. Tu však musí vzniknúť obojstranný konsenzus pri vzájomnom dialógu – vlastník a poľovníci.

Súčasne je potrebné dôsledné uplatňovanie poľovníckej etiky ( viď článok na tejto web stránke – Kde sa podela, alebo kam sa uberá ? ). A práve dôsledné uplatňovanie poľovníckej etiky a okrem iných poľovníckych činností aj neustále prehlbovanie vedomostí s cieľom teoretickej prípravy na zodpovedný prístup pre vykonanie správneho chovateľského zásahu – vyraďovacieho odstrelu – môže výraznou mierou napomôcť k zvyšovaniu trofejovej hodnoty u diviačej zveri. Ako som kdesi počul, že aj z mála je možné vyťažiť maximum ( platí to však len obrazne a nesmieme to absolutizovať ).

Ako je uvedené vyššie, poľovníci majú zabezpečovať reguláciu stavu diviačej zveri vyraďovacím odstrelom diviačat a lanštiakov. A práve pri love lanštiakov musí každý poľovník prejavovať vysoký stupeň odbornosti, ktorý je podporovaný kvalitnou teoretickou prípravou. V dnešnej situácii môžeme pozorovať, že na lanštiaky sa strieľa bez nejakého odborného uvažovania. Pri tom sa však zabúda na jedno, že len z kvalitného lanštiaka môže vyrásť kvalitný kanec.

A pri tom stačí tak málo, je len potrebné pri love lanštiakov vziať do úvahy nasledujúce tri pravidlá :

Pravidlo 1

Na samostatne prechádzajúci kus nestrieľať. Mohol by to byť napr.

• kanec všetkých vekových tried
• lanštiak – kanček
• bachyňa, ktorá sa bude prasiť
• bachyňa, ktorá má v kotli odložené diviačatá a hľadá si potravu

Dodržiavaním tohto pravidla sa po prvé „omylom“ neodstrelia rodiace bachyne a po druhé majú všetky samostatne prechádzajúce lanštiaky zostarnúť do požadovaného lovného veku. Toto pravidlo má zabezpečiť, aby sa nelovili obzvlášť silné dobre vyvinuté lanštiaky. V takomto prípade nie je možné porovnanie veľkosti s inými kusmi. Toto pravidlo však nebráni v prevádzaní regulácie stavu diviačej zveri napr. medzi diviačatmi. V prípade lanštiakov presunúť lov na 3. a 4.kvartál v roku.

Pravidlo 2

V prípade lanštiakov vždy vyradiť najslabšie kusy. Dodržiavanie tohto pravidla bude viesť k tomu, že v chove zostanú len najlepšie kusy. Tiež je potrebné vykonávať odborný vyraďovací odstrel aj medzi lanštiačkami. Po odstránení slabých kusov je potrebné opäť uplatňovať Pravidlo 1 : „Samostatne prechádzajúce diviaky sú tabu“

Pravidlo 3

Stredne staré kance je nutné chrániť. Veľakrát sa namiesto nich uloví bachyňa, čo nie je ospravedlniteľné ani z hľadiska predchádzania škodám.

Vyššie som uviedol, že odbornosť musí byť podporená kvalitnou teoretickou prípravou a práve tu sú medzi mnohými poľovníkmi veľké nedostatky. Skutočne dokážu spoľahlivo či už podľa správania alebo tvaru tela spoľahlivo určiť, či ide o diviačia, lanštiaka alebo dospelého kanca ? Spoliehajú sa len na to, čo sa v minulosti naučili a nejavia snahu prijímať nové poznatky. Potom táto ich stagnácia v oblasti skvalitňovania teoretickej prípravy prináša zo sebou ich omyly pri vykonávaní vyraďovacieho odstrelu, ktoré sa už nedajú napraviť.

Niekto môže namietať ako môžu nejaké 3 pravidlá napomôcť zvyšovať trofejovú kvalitu diviačej zveri. Odpoveď je jednoduchá, keď to neskúsime uplatňovať, nemôžeme zistiť či to vedie k zvyšovaniu trofejovej kvality diviačej zveri.

Samostatnou kapitolou je strelecká príprava a samotná streľba na diviačiu zver s cieľom rýchleho usmrtenia lovného kusu. Veľakrát sa nachádzajú postrieľané nedohľadané kusy diviačej zveri. A tiež prevádzanie streľby na diviaky či už počas individuálneho lovu diviakov z posedu alebo na spoločnej poľovačke poukazujú na vážne nedostatky aj v tejto oblasti.

Ale pomôcť sa dá len tomu, kto je ochotný pomoc prijať. Dokážeme takúto pomoc prijať skutočne všetci ?

Nie sú silné kly rovnako žiaducou trofejou ako silné parožie ?

Autor: Ján Krnáč