Ako Imro jednou ranou 3 diviaky ulovil

obr.: flickr.com

Zvoní mi telefón, tak ho narýchlo beriem do rúk a ani sa nepozerám kto mi to vlastne volá. „Dnes je spln, ideme na diviaky?“, počujem na druhej strane Imrov hlas. Chvíľku váham, či dnes mám čas a potom mu odpovedám, „dobre môžeme“. „O koľkej mám byť u Teba“ spýta sa Imro. Zase chvíľu rozmýšľam, či naozaj dnes nič nemám naplánované a potom mu odpovedám, „tak príď o 18 tej“.

Keďže už do 18tej bola len nejaká tá polhodinka, išiel som si pripraviť zbraň, oblečenie a narýchlo som do termosky nalial čerstvo uvarenú kávu. Ak by sme boli dlhšie, tak aby sme nepospali, ako naposledy.

Imro prišiel ako vždy, asi polhodinu po dohodnutom termíne. Trošku som zahundral, lebo ja už som bol pol hodinku pripravený a čakanie na opozdilcov nepatrí medzi moje veľké hobby. Imro bol vtedy poľovnícky elév, zvykol som ho so sebou brávať do lesa, aby sa niečo podučil. Už dávnejšie sme sa skamarátili a tak som mu jeho neresť v meškaní toleroval. Všetci máme nejaké povinnosti a niekto si čas možno nevie zorganizovať tak, ako by si prial. „Tak teda ideme?“ spýtal som sa ho. „Si pripravený dnes uloviť diviaka?“. „Jasné že som,“ odpovedal Imro. Imro ešte nemal nič ulovené, ale na strelnici mu to išlo dobre, tak bol čas na jeho prvý úlovok.

Sadli sme do auta, cestou do revíru sme sa ešte zapísali do knihy návštev a po pár minútach jazdy sme auto odstavili pod lesom. K posedu to bolo pešo ešte zopár minút, tak som Imra cestou upozorňoval, aby sme išli potichu a zbytočne rozhovorom nerušili zver.

Konečne sme sa dostali k posedu, usadili sme sa a pripravili zbrane a ďalekohľady.
Na krmovisku vzdialenom asi 60m už bola srna aj so srnčaťom. Ani si nás nevšimli a kľudne sa kŕmili na čerstvo vysypanej siláži. Krmovisko som pravidelne kontroloval a už pár dní som vedel, že ho navštevujú aj diviaky. Otázka bola len o koľkej sa diviaky ukážu.

Sedeli sme asi hodinku, občas niekto z nás niečo prehovoril, ale vždy som debatu uzavrel s upozornením, aby sme boli ticho, ak chceme dnes vidieť diviaky. A naozaj diviaky prišli. Boli to 3 diviačice s mladými prasiatkami. Bolo vidieť že prasiatka nie sú rovnako staré, boli medzi nimi väčšie aj menšie kusy. Jedno prasiatko bolo také urastenejšie a to som aj vybral Imrovi. „Imro to prasiatko úplne naľavo, vidíš ho?“ „Áno“ odpovedal Imro. „Tak si priprav zbraň a keď si budeš ranou istý, tak ho ulov“. Imro poučený z minulej lekcie, keď na posede zbraňou narábal hlučne, tento krát guľovnicu opatrne položil do okna posedu a zamieril. Videl som ako odistil a mieri smerom na diviaky. Ešte raz som mu zopakoval, „vystreľ len keď si budeš ranou istý“.

Trvalo to celkom dlho, aspoň teda mne sa to zdalo dlho. Imro mieril, predýchaval, až som si myslel, že ani nevystrelí. Predsa to len bola jeho prvá rana na zviera. Prásk ! keď som už ani neveril že Imro vystrelí, rana sa ozvala. Pozerám do ďalekohľadu, na krmovisku nastala trma-vrma, diviaky behali dookola a spočiatku som nič poriadne nevidel. Keď sa konečne rozutekali, tak som na krmovisku zbadal ležať jedno prasiatko. Pozerám a neverím svojim očiam, pár metrov od prvého prasiatka leží ďalšie. „Imro ty si strelil dve prasiatka, čo si robil ?“ Imro bol z prvej rany a prvého úlovku mierne otrasený, predsa len strieľanie na strelnici a strieľanie na zver nie je to isté. „Ale veď som mieril na jedno, neviem čo som urobil?“ „No asi stáli vedľa seba a nevšimol si si to“ odpovedal som mu.

Každopádne Imro mal prvý úlovok a tak sme ešte na posede vybili zbrane, vyčkali pár minút aby ulovené zvieratá v pokoji a kľude odišli do zvieracieho raja, pobalili sme si veci a zišli z posedu smerom k úlovku. Vonku už bola mierna tma, vidieť bolo len na pár krokov. Mesiac bol ešte za lesom, bolo ho cez stromy vidieť, ale jeho svetlo ešte veľmi lúku neosvetľovalo. Z ruksaku som vytiahol baterku a už so svetlom sme kráčali smerom k uloveným prasiatkam.

Obe ležali asi 5m od seba. Keď sme sa k nim priblížili asi na 10 krokov, začul som podozrivý zvuk. Niečo šuchotalo len pár krokov od nás. Žeby sa diviaky vrátili? blyslo mi hlavou. Zasvietil som baterkou tým smerom a naozaj, jedno prasiatko utekalo smerom od nás. Ale čo to je? zadné nohy ťahalo za sebou a snažilo sa utekať po predných nohách. O pár sekúnd mi to došlo, Imro zasiahol tretie prasiatko ! Narýchlo som nabil zbraň a prasiatko dostrelil. Bolo že to prekvapenia, prvá rana a hneď 3 úlovky. Imro sa dušoval že on mieril len na jedno, no čo som mal robiť? Samozrejme aj také veci sa stávajú, je to síce rarita, ale stalo sa. Uloveným zvieratám sme vzdali patričnú úctu, samozrejme zálomky a gratulácia lovcovi. Len Imro bol akýsi zamrznutý, nešlo mu to do hlavy. Predpokladám, že sa prasiatka na krmovisku mrvili a krútili sem a tam. Imro sa až veľmi sústredil na svoju prvú ranu a nevšímal si najbližšie okolie a tak sa teda stal tento zaujímavý príbeh. Od vtedy už prešlo pár rokov a vždy keď sa s Imrom stretnem, nezabudnem ho kamarátsky podrypnúť a spýtať sa ho, ako že to dokázal, jednou ranou trafiť 3 diviaky. 🙂

Volodo

 

Komentáre

  Upozorni ma  
Upozorniť na