Srdce lovca poľovníka – Jazvec

Ilustračný obr. zdroj: francethisway.com

Zálusk na starého šedivého jazveca som mal už dlhšiu dobu. Jeho stopy sa svojou veľkosťou výrazne líšili od ostatných. Po chodníčku , vedľa dvoch samostatných jaseňov, chodil pravidelne. Jasene stáli medzi jarkom, kde mali jazvece nory a lánom kukurice. Skúsenosti mi hovorili, že až pokosia kukuricu, stačí sa mi postaviť pod jasene a jazvec je môj. Všetko išlo podľa plánu. Začiatkom septembra družstevníci začali kosiť kukuricu. No počasie pokazilo znovu moje plány, aj družstevníkom. Keď z kukurice ostala tak jedna tretina, začalo pršať. Pršalo vytrvalo a intenzívne každý deň, už dva týždne. Viničiari sa obávali, kedy zoberú úrodu. Namiesto toho, aby jesenné slniečko ohrievalo strapce hrozna, zima a chlad podporovala hnilobu a slad zrážali na dvanásť stupňov.

Nemal som už na čo čakať. Ak ho nestrelím v septembri, v októbri už nebude pravidelne chodiť. Kde aj, keď pokosia kukuricu? Počasie sa nie a nie umúdriť a mňa už mrle žrali, že sa nemôžem dostať do revíru. Čas sa dnes predsa len zlepšil. Od obeda nepršalo. Obloha sa sem tam vyjasnievala. Spln mal byť o tri dni.

Keď som odchádzal z domu už bol mesiac na oblohe. Konečne som na bicykli ťažko šliapal do pedálov, po ešte mokrej ceste k jazvečím norám. Chcel som obzrieť situáciu a stopu starého jazveca, či je ešte verný svojmu chodníčku.

Približoval som sa k cieľu, keď ťažké mraky, visiace nízko nad zemou, zahalili mesiac. Spustil sa drobný dáždik. Stačil na to, aby sa na kolesá nalepilo blato a s bicyklom sa nedalo ani pohnúť. Odložil som ho do hustej trávy a rýchlo som sa ponáhľal k jaseňom, aby som sa pod ne skryl. Od bicykla k ním som mal nejakých dvesto metrov. Keď som sa rýchlou chôdzou, ako teľa po ľade, dokorčuľoval k stromom, už lialo ako z krhly.

Pod stromami som si sadol na vlastnoručne zhotovený vak, ktorý som zbalený používal, ako stoličku, keď bolo zimšie, ako prikrývku, alebo spacká. Tu s rukami zavesenými na puške, sediac lakťami opretý o kolená, som si v duchu, ako už nie raz nadával. Somár, potrebuješ ty jazveca? Prechladnúť? Či nejakú pliagu dostať? A ešte mi ťažila telo aj dušu myšlienka, ako budem niesť domov ten zablatený bicykel. Asi na chrbte, také dva kilometre.

Dážď neustával, rozložil som vak. Doň som z kraja vložil remington, aby nezmokol a ja som si ľahol naň. Zima nebola a pod stromami nepršalo, len kedy-vtedy ťažká kvapka, ktorá sa neudržala na listoch s dupotom dopadla na mňa. Určite som rozjímal už vyše hodiny. Dážď ustal a na oblohe, kde bol mesiac, sa začal vytvárať mliekovo bledý opar. Ako som ležal na chrbte, niečo za mnou zašuchotalo, len dva metre od hlavy. Jak som sa zdvihol, slabým behom, vydávajúc neidentické tiché zvuky a strácalo sa to v kukurništi. Pokiaľ som vytiahol z vaku ďalekohľad a pušku, už toho nebolo. Podľa mňa to mohol byť jazvec, ale i srnča, či kuna. V tej chvíli akoby som ožil. Zlá nálada prešla. Napäl som všetky zmysli. Nastražil najmä sluch. O malú chvíľu prestalo pršať celkom. Úplné bezvetrie napomáhalo sluchu. Bolo počuť aj myš či plcha, ktorý sa prehrabával v lístí pár metrov za mnou pod jaseňmi.

Domov sa mi zrazu nechcelo. Veď aj ako by som šiel po toľkom blate na bicykli? Nevadí, počkám ešte hodinu, ovetrie a pôjdem. Z bledučko bielej oblohy sa predral mesiac. Nebol ešte v splne, ale svoje lúče rozdával plným priehrštím. Krajinu zalial mesačný svit, len okolo jarkov sa držala hmla. Ideálny čas na jazvece. Ani pomyslenia nebolo ísť preč. Zo skúseností som vedel, že aj jazvecom takýto čas, po daždi, vyhovuje. Chvíľu som sedel, chvíľu stál  v poslednej brázde, ktorá sa ťahala tesne pod jaseňmi. Za chrbtom dva jasene, jeden po pravej, druhý po ľavej ruke, vzdialené tak šesť metrov od seba. Pred sebou kukuričné pole s výborným výhľadom. Možno, že sa sem zatúla aj diviak, hútal som v duchu, pri pohľade na horizont, z ktorého sa blížilo ku mne päť kusov srnčieho.

Čas pokročil, podľa mesiaca na oblohe som odhadoval jedenásť hodín. Za mnou niečo začalo šuchotať. Pravidelné zvuky, akoby sa niečo prehrabávalo v tráve. Žeby predsa ten starý jazvec? Počkal pokiaľ sa umúdrilo počasie a pobral sa aj on na lov.

Hoci mi to bolo cez ruku a spoza chrbta, remington som mal namierený tým smerom odkiaľ vychádzali zvuky. Netrvalo dlho a tri metre za mnou, na mieste medzi jaseňmi sa objavil! Zreteľne som mu videl biele pásy na hlave, avšak telo bolo skryté v koľaji, lebo išiel po ceste. Keď sa naše pohľady stretli zaznel výstrel. Zreteľne videl celú moju postavu, lebo som stál presne oproti mesiacu. V zlomku sekundy som si stihol ešte uvedomiť, že v ďalekohľade treba mieriť tesne nad neho, lebo na takú krátku vzdialenosť guľka pôjde toľko pod, koľko je medzera medzi ďalekohľadom a hlavňou. Môj výpočet bol správny, lebo ostal v ohni. Ani sa nepohol, ťažké chrčanie, aké som už počul nie ráz, mi napovedalo, že pôjdeme spolu domov. Keď chrčanie prestalo, zložil som pušku z líca a podišiel k nemu. Po prvej obhliadke som zistil, že bol strelený rovno do krku tesne za hlavou, možno mu chytilo aj lebku. To sa mi ale podarilo! Stačil, len centimeter vyššie a guľka by ho minula. Bol to ten starý samec, čo ma potešilo. Keď strelím samicu, vždy mi je ľúto pri srdci.

Cestou domov s jazvecom prehodeným cez riadenie, ťažko tlačiac bicykel, som uvažoval, aká je tá poľovačka nevyspytateľná? Ešte v tú noc som urobil malý vývrh, aby sa nezaparil. Na druhý deň som z neho stiahol kožu a vyvaril lebku. Všetko sa zdalo v poriadku, až kým som lebku nezmeral. Nameral som dvadsať dva celé šesť centimetra, čo znamenalo striebornú medailu. Ak by bola mala o ten centimeter viac, čo som odstrelil, bola by zlatá.

Spomeniem ešte jedno, keď strelím jazveca, či líšku vždy pozriem do žalúdka, čím sa živí? Aby som lepšie spoznal zvyky tej, či onej zveri. Už som našiel žalúdok plný myší, napočítal som ich tridsať dva. Tie, čo sa pohybovali okolo viníc, mali dnu hrozno. No mali aj kukuricu, pokiaľ nebola tvrdá, ba j sliepku zo smetiska, či zdochlinu zajaca a srnčieho. Tento mal šesťdesiat dážďoviek! Boli medzi nimi malé, ale aj také vypasené celkom jedlé. V zemi presiaknutej vodou bolo asi dážďovkám zima, tak sa motali na povrchu , kde ich jazvec ľahko pozbieral.

Mal som šťastie, že som ho strelil, trápilo ma to, že guľka odstrelila malú česť lebky. Poľovačka je nevyspytateľná, ale krásna.

 

Autor: Peter Horný, Čierne Kľačany.
Poviedka z knihy Srdce lovca poľovníka.

 

Subscribe
Notify of
guest
5 Comments
Inline Feedbacks
View all comments
kiri
3 years ago

Tak veru, jazvec je iný level. Mnohí ani neuvidia. Mne naposledy vykračoval jazvec oproti po asfaltke ( lesnej) nad Papierničkou. Zastali sme – s kamarátom, ten psa na vodítku, obaja sme vytiahli telefóny a fotili sme ho. Prišiel na 4 !!! metre – asi bol zamyslený či čo – až potom sa zháčil, ale bez paniky len zahol s cesty do vysokej zeliny k potoku. Kamoš to okomentoval – asi si dal dobrú trávu…pozorovali sme ho dosť dlho – tak od 30m až po 4m – vykračoval si ako mládenec na vakáciách. Pridal by som fotku z telefónu, ale sem nejde. Tak aspoň pekné videjko, ako istí, keď vychádza z brlohu:
https://www.youtube.com/watch?v=2tkM0EbW7X0

kiri
3 years ago

Veľmi pekné a náučné videjko – ako príprava ku skúškam:
Jazvec lesný od Lord studio
https://www.youtube.com/watch?v=W9cM-NBiu_U

kiri
2 years ago

Jazvec “domáci” chatový – z dače – od V.Vrbíka:
Дачный барсук. Приручение
https://www.youtube.com/watch?v=nRTOmNWvcnQ&ab_channel=%D0%95%D0%B2%D0%B3%D0%B5%D0%BD%D0%B8%D0%B9%D0%94%D0%B5%D0%BC%D1%8C%D1%8F%D0%BD%D0%B5%D0%BD%D0%BA%D0%BE