Jedného letného rána som sa vybral do jednej časti lesa v našom revíri s jediným cieľom, chcel som sa stretnúť s kamarátom Mišom. Veľa krát pri našich stretnutiach hovoril o tom, ako má rád med a preto som do vrecka kabáta vložil jeden pohár s medom. Zobral som si sebou svoju kamarátku flintu, na krk zavesil ďalekohľad, do ruky vzal streleckú palicu a cestou do lesa som sa bol zapísať do knihy návštev revíru.
S Mišom som sa už dlhšie nevidel ani mi nedal o sebe nič znať, ako sa má atď. Stúpal som po strmom kamennom chodníku a hlavu som mal plnú Miša. Stále som rozmýšľal, kde by som sa sním mohol naisto stretnúť. Poznal som dobre časti revíru, kde by sa mohol pohybovať a tak som si musel len vybrať to správne miesto. Po dlhšej úvahe som sa rozhodol, že pôjdem na jednu lúčku, ktorá bola uprostred hlbokého lesa pod vrcholom jedného kopca s nadmorskou výškou 980 m. Na okraji lúčky boli dve mláky, kde sa zver chodila napiť. Bolo to aj Mišove obľúbené miesto, ďaleko od ľudí, keď svietilo slnko tak jeho slnečné lúče príjemne hriali a on si tam mohol v pokoji odpočívať. Okrem toho v okolitom lese rástli maliny a čučoriedky, ktoré mal rovnako ako ja tak rád. Priznám sa v tejto časti revíru som už dávno nebol. Keď som prišiel na miesto, zostal som ako obarený. Masívne stromy v okolí lúčky boli vypílené, zostali po nich len pne, tráva bola rozrytá kolesami lesných traktorov a mláky som nenašiel. Všade bolo cítiť len vôňu čerstvo spíleného dreva. Našiel som aj poľnú cestu, ktorou odvážali spílené stromy. Ako som pozeral na to, čo zostalo z miesta, ktoré tak rád a často Mišo navštevoval, ozval sa mi za chrbtom jeho pozdrav. Pomaly som sa otočil a prvé čo som zbadal boli jeho smutné oči. Jeho gesto hovorilo za všetko. Zvítali sme sa ako starí kamaráti a hľadali miesto, kde by sme si mohli spoločne pohovoriť. Nakoniec sme si sadli na dva pne, ktoré neboli od seba ďaleko. Prišlo mi Miša ľúto a tak som vybral z vrecka pohár s medom a podal som mu ho. Zobral ho, poďakoval mi, ale ho neotvoril, ako to robieval už veľakrát predtým. Len tak tam sedel, plecia mal spustené a díval sa do zeme. Bolo mi ho veľmi ľúto a tak som sa ho spýtal, prečo je tak smutný. Zdvihol hlavu, jeho oči sa stretli s mojimi, hlboko sa nadýchol a povedal mi, že sa chce vyspovedať. Ja som mu na to, že nie som farár, ale rád si ho ako kamaráta vypočujem.
Začal spomienkou na svoju matku a svoju sestru, s ktorou spoločne vyrastali. Bolo to obdobie hier a šantenia po lesných zákutiach. V tom čase sa mohli voľne pohybovať po lesoch, lebo ľudia tam chodili veľmi málo. Matka im často prizvukovala, aby sa ľuďom vyhýbali. Jedinou nepríjemnosťou tej doby bolo, že sa museli vyhýbať stretnutiu s ním, kedy hrozila z jeho strany smrť. Ale matka ich vždy viedla tade, kde im takéto nebezpečenstvo nehrozilo. Po pár rokoch však musel opustiť matku aj sestru a začal si hľadať svoje miesto. Sám priznal, že to nebolo a ani teraz nie je ľahké. Všade, kde si už myslel, že je to jeho miesto sa stretol s ním silnejším a musel tieto miesta veľakrát opustiť. Potravu si hľadal stále ťažšie a ťažšie. Stretnutia s ľuďmi už neboli tak náhodné ako za mladíckych čias. Spomenul aj rôzne zvuky, ktoré za mladíckych čias nepočul tak často ako teraz. Práve keď o tom hovoril, ozval sa silnejúci zvuk motorky, ktorá sa objavila neďaleko nás. Náhle však zastavila, keď nás motocyklista zbadal, rýchlo ju otočil a jej zvuk sa rýchlo strácal v doline. Mišo vzdychol a povedal, že o tomto práve hovoril. Povedal som mu, že aj my zodpovední poľovníci máme s tým veľké problémy. Na to hneď Mišo pokračoval ďalej. Začal hovoriť o tom, že za potravou musí chodiť stále nižšie a nižšie. Na moju námietku, že prečo nezbiera maliny a čučoriedky len mávol „rukou“ a odpovedal mi, že už nemá čo, lebo skoro všetko vyzbierajú nezodpovední ľudia. Áno aj za jeho mladíckych čias ich ľudia zbierali, ale len v nižších polohách a preto ich pre neho ešte zostalo. Dnes sa však aj autami dostanú stále vyššie a vyššie a pre neho ich nezostane skoro nič. Čo som mu mal na to povedať, keď je to pravda. A tak som mu povedal nech teda pokračuje.
Pri svojich potulkách za potravou sa už dávno dostal do jednej dediny. Bolo to vo večerných hodinách a tak sa začal prechádzať medzi domami. Aj keď mal stále na pamäti varovanie matky ohľadne ľudí, tá osvetlená ulica, tie rôzne vône okolo neho, štekot dedinských psov, ale hlavne možnosť nájsť potravu bolo tak lákavé. Podarilo sa mu prevrhnúť jednu nádobu, v ktorej našiel niečo chutné pod zuby. Keď sa najedol, prešiel sa ešte raz po dedine a potom sa vrátil do lesa. Toto sa opakovalo niekoľkokrát, ale nedávno sa všetko zmenilo. Opäť som bol raz v dedine, že si nájdem niečo pod zub, keď neďaleko mňa zastalo auto, svietilo na mňa a zrazu sa pri mne ozval silný zvuk, nebol to výstrel z flinty, ten si dobre pamätal. Tento silný zvuk sa ozval viackrát a tak som sa pobral ďalej. Po chvíli zvuk ustal a tak som si myslel, že už bude dobre. Ale mýlil som sa, lebo zrazu ma niečo poštípalo. Toto sa opakovalo viackrát. Keď som sa obzrel, videl som človeka, ktorý na mňa mieri a spôsobuje mi tým „štipľavú“ bolesť. Tak som sa radšej vrátil do lesa.
Na tomto mieste si Mišo opäť vzdychol a chvíľu trvalo, kým pokračoval vo svojom rozprávaní. Pri svojom putovaní som sa dostal do ďalšej blízkej dediny a tam sa situácia zopakovala. Nedávno som sa stretol s jedným malým Miškom, ktorý mi o niečom podobnom hovoril a tiež mi povedal, že videl, ako jeho kamaráta Miša potom uspali a viac ho už nevidel ani sa s ním nestretol. Na tomto mieste sa môj kamarát Mišo pozrel na mňa a v jeho očiach som ju uvidel. Vedel to aj on a tak len opäť vzdychol, potom som uvidel na okamih jeho usmiate oči, vstal poďakoval za med a povedal, že by to mohol byť koniec jeho spovede.
Skôr však ako odišiel, ešte raz sa mi Mišo pozrel do očí a krátko sa rozhovoril. Povedal, že si zodpovedných poľovníkov veľmi váži za to, že sme sa ako jediní k jeho druhu správali s úctou, ktorá im prináleží. Hovoril o tom, ako si radi „hrávali“ s poľovníckymi psami, ako nás poľovníkov strašili pri náhodných stretnutiach, ale vždy to bolo korektné z oboch strán. Nevyhľadávali sme sa navzájom a tak sme si ani neprekážali. V dnešnej dobe, keď je väčšina z Vás ľudí nezodpovedných a o nás rozhodujú tí, čo s nami nežijú, sa nám žije veľmi ťažko a nikto z nich nás nechce pochopiť. A posledné čo som od neho počul, bolo
Prečo ?
Na to otočil a pomalým krokom sa pobral na svoju poslednú cestu. Viackrát som sa s Mišom už nestretol.
Že je to vymyslený príbeh ? Áno je, ale keby vedeli medvede hovoriť, tak …
Autor: Ing. Ján Krnáč
