Malé zamyslenie nad územnou ochranou prírody v SR.

obr.: pixabay.com

          Medzi protagonistov ochrany prírody vo svete, osobitne jej  územnej formy, patria jednoznačne Spojené štáty americké a Kanada. Ich chránené územia (CHÚ) – národné parky (NP) a rezervácie patria medzi  najcennejšie z toho, čo sa darí ľudstvu pre súčasné , ale aj budúce generácie  zachraňovať. Niet preto divu , že aj slovenská chrana prírody (či už tá dobrovoľná – prevažne  detinsky naivná – , alebo tá  štátna – bohužiaľ často vo vleku tej prvej ) vidí v severoamerických chránených územiach nasledovania hodný vzor.

     Lenže …

Ak  máme nejaký vzor , mali by sme sa zaujímať aj o to , či existujú podmienky k tomu , aby sme ho mohli nasledovať.


A tu je malý príklad porovnania severoamerických a našich podmienok v konkrétnych číslach:
     

                                                                                         

      Vyhlásenie  najväčších  amerických NP umožnil totiž nielen prakticky pôvodný stav prírody v týchto územiach a ich obrovská výmera  , ale aj celková nízka ľudnatosť krajiny. Obrovská výmera a zachovalosť prírody amerických NP zaručuje  tiež vysoký stupeň samoregulácie ich ekosystémov cez uplatňovanie bezzásahového režimu.Vieme však , že  aj z týchto pravidiel existujú výnimky (napr. riadené požiare  , odchyt alebo odstrel synantropných medveďov, odlov a odchyt bobrov , búranie bobrích hrádzí a pod.).

     V našich NP  sa navyše (na rozdiel od severoamerických pomerov ,kde ešte pred 200-300 rokmi žili len pôvodní Indiáni , takmer na úrovni doby kamennej  !) na väčšine pozemkov (s výnimkou väčšiny ochranných lesov)  v záujme prežívania obyvateľstva  už  niekoľko tisícročí realizuje či už živelná ,alebo uvedomelá exploatácia lesov  (čiže ochranármi tak kritizovaná ťažba dreva , umelá obnova lesa a sprístupňovanie lesov lesnou dopravnou sieťou) , poľovníctvo a lov rýb, poľnohospodárstvo (hlavne ako pastva oviec a rožného dobytka), vodné hospodárstvo, aktivity cestovného ruchu a pod.

     Je zaujímavé, že napriek tomu sú „ochranári“, ktorí majú plné ústa akejsi „slovenskej divočiny“. Dokonca na jednej strane bijú do lesníkov  , že títo ničia lesné ekosystémy  a na strane druhej sú schopní aj to lesníkmi  „zničené“ vydávať za takmer „nenarušenú slovenskú divočinu“. Akosi nevnímajú , že táto  divočina (aj to bohužiaľ málokde pôvodná a nenarušená) existuje už len v rozptýlených vzorkách reprezentovaných  cca na 980 km  našich maloplošných chránených území, väčšinou prírodných rezervácií . Človek si musí položiť  otázku, či je to len hlúposť a naivita , alebo dokonca účelové pokrytectvo ?! Ako ďalej uvidíme , tá druhá  možnosť nie  je až taká nepravdepodobná.

    Naše ochranárske naivky si totiž uvedomujú ten priepastný rozdiel vo veľkosti našich a amerických  území s bezzásahovým režimom a preto sa v slovenských NP snažia plochu s bezzásahovým režimom čo najviac zväčšiť. Najnovšie by  tomu mala poslúžiť pripravovaná zonácia NP , pričom požadujú , aby sa do bezsásahovej zóny dostala až polovica výmery našich deviatich NP , ktorých sumárna výmera predstavuje celkom  3.180 km2. Čiže keď divočinu nemáme , tak si ju chcú aspoň vytvoriť, aj keď v silne iluzórnej podobe. Skutočnosť, že  tým nikdy  nevznikne  niečo , kde by sa mohol praktizovať americký model (bezzásahovej) územnej ochrany buď nevidia , nechcú vidieť, alebo ju takticky zatajujú.

     Alebo naivne očakávajú , že napr. medvede , rysy či vlčie svorky  uvedomele zmenšia svoje domovské okrsky len preto , aby boli v korelácii s miniatúrnymi priestormi , ktoré sú im schopné  naše národné (mikro) parky poskytnúť ?! Skôr naopak , budú nútené ich zväčšiť (čím  klesne aj ich populačná hustota), pretože v lesoch bez rúbaňových ťažbových zásahov rapídne ubudne typickej rúbaniskovej flóry, čím sa zmenší potravná  základňa veľkých prežúvavcov a tým aj dostatok potravy pre  veľkých srstnatých predátorov.     

Súdnemu človeku musí byť jasné, že aj keby sa do bezásahovej zóny dostali celé výmery našich NP  , aj tak by v porovnaní s americkými vzormi  vyzerali naše  NP ako miniatúry  –  takmer ako akváriá , prinajlepšom oceániá oproti  veľkým moriam. Zabúdajú však na jedno : práve pre miniatúrnosť akvárií či oceánií musí  ich ekosystémy umelo udržiavať človek. Z toho jednoznačne  vyplýva, že režim umelého riadenia prírodných procesov musí zákonite platiť aj v prípade našich národných (mikro) parkov , a to aj keby bola plocha ich bezzásahovej zóny  100%-ná.  

   Po dôkladnom zvážení týchto argumentov si dovolím tvrdiť , že Slovensko vlastne žiadne skutočné národné parky nemá, resp. má len územia , ktoré národnými parkami nazýva. Ba čo viac ,  je  nanajvýš zrejmé, že Slovensko skutočné národné parky ani mať nemôže , pretože na to nemá nielen dostatok priestoru , ale ani vyhovujúce demografické a už vôbec nie ekonomické podmienky.( Má teda význam, aby sme tieto územia ešte národnými parkami vôbec nazývali ? Nebolo by lepšie vrátiť sa k názvu chránená krajinná oblasť ,kde má byť ekonomické využívanie územia v rovnováhe s OP. Alebo ich NP aj nazývajme, ale uvedomme si  , že to nemôžu byť ani len také územia  kde by sa uplatňoval bezzásahový režim čo i len na väčšej časti územia ako sa uplatňuje dnes.)  

K čomu a hlavne komu  by teda mala slúžiť zväčšená bezzásahová zóna ?

Že by len  k tomu ,aby sa pár desiatok či stovák našich občanov malo kde bavkať na tzv.ekológov  a nechať sa živiť naivne veľkorysým (alebo účelovým ?!) zahraničím vypísanými vedeckými grantami ?!

     Myslí niekto z protagonistov zámerov na bezzásahové NP aj na to, že Slovensko vždy potrebovalo aj materiálne pôžitky , ktoré územie dnešných NP celé tisícročia  produkovalo a stále produkuje cez ekonomické aktivity – drevo, zverina, produkty živočíšnej výroby, ekonomické využitie športovo – rekreačných aktivít a pod.? Alebo sú nedajbože presvedčení, že tento chudobný štátik môže  uvedené prírodné ekonomické aktivíty bez problémov hodiť za hlavu ?!

     To , čo bolo v našej prírode najcennejšie,  je už dávno zahrnuté v maloplošných chránených územiach (MCHÚ) , hlavne v NPR (nár.prír.rezervácia). Popritom sú do nich zahrnuté aj také územia , ktoré  kritériá na vyhlásenie za MCHÚ príliš nespĺňali (dovolím si to tvrdiť aj preto , lebo sám som autorom a spoluautorom projektov viacerých MCHÚ vo Veľkej Fatre : Lysec, Madáčov, Borišov,Tlstá, Suchý vrch, rozšírenie Jánošíkovej kolkárne, Skalnej Alpy, veľmi dobre poznám aj MCHÚ susediaceho NP Malá Fatra a aj o MCHÚ TANAP-u  a NP  Slovenský  raj  viem toho dosť – mimochodom – aj moja diplomová práca sa týkala dynamiky lesných fytocenóz NPR Stužica v NP Poloniny  ..). Preto je jednoznačné, že  dosiahnutie súladu cieľov ochrany prírody a životných potrieb našej spoločnosti v preľudnenej strednej Európe nemôže ísť cez zvyšovanie výmery bezzásahovej zóny , ale cez hľadanie pragmatickej rovnováhy a spolupráce medzi OP a materiálnymi potrebami človeka .

       V oblasti lesného hospodárstva sú tieto možnosti v prísnom uplatňovaním prírode blízkych hospodárskych spôsobov (účelový výber, výberkový hosp.spôsob, prirodzená obnova lesa …), pre poľnohospodárstvo je dôležité prispôsobiť únosnosti prostredia druh , počet a somatotyp hospodárskych zvierat (napr. aj navrátením stád oviec na naše hole a horské pasienky- len čo na to medvede a vlci ?), vodné hospodárstvo by malo regulovať odber podzemných vôd  tak, aby prebytočný odber neznižoval  prietok vody vo vodopisnej sieti  hneď od samotných záchytných objektov , poľovníci  by nemali nekriticky favorizovať tzv.úžitkové druhy zveri a na strane druhej by ochrana prírody nemala fetišisticky vzhliadať len k predátorom  atď. atď…

    Nejednému z nás je jasné ,že  Slovensko už jednoducho nemá priestor na zvyšovanie objemu územnej ochrany prírody. Treba (spolu) pracovať na vyššie popísanom a celoplošnom zvyšovaní ekologickej kvality ekonomického manažmentu prírodnej krajiny  a nie deliť ju na takú , ktorá bude – dokonca aj bez ohľadu na aktuálne nelichotivý východiskový stav – totálne chránená ( bezzásahová zóna chránených území) a krajinu, ktorá sa bude môcť hospodársky využívať – v porovnaní s bezzásahovou zónou teda vlastne  devastovať (viď napr. našu poľnohospodársku krajinu). Toto je  cesta do pekla, od ktorého už napr. naša poľná krajina nemá  veľmi ďaleko (všeobecne znížená vrstva ornice vinou rozsiahlej plošnej vodnej a veternej erózie nasledujúcej po „socialistickej kolektivizácii poľnohospodárstva“, obrovské výmery monokultúr, chémiou umŕtvený pôdny edafón, zničená pôvodná či aspoň na „kultúrnu step“ adaptovaná  fauna, invázia pôvodne lesných a lesostepných veľkých cicavcov , napr.jelenej a diviačej zveri do poľnej krajiny  atď.).

     Ako nasledovania hodný príklad nám môže vhodne poslúžiť Švajčiarsko. Hoci podľa kritérií našich pseudoochranárov by národným parkom mohol byť celý štát, ba aj celý alpský oblúk,  táto prekrásna horská krajina má len jediný národný park ! Je to NP Engadin s výmerou  okolo 170 km2 . S touto výmerou by sa aj u nás radil tento „parčík“ medzi najmenšie. Ako je možné, že tento vyspelý štát s takou nádhernou prírodou má len jeden jediný národný park ? Nuž jednoducho preto, lebo je to štát, ktorý patrí medzi najvyspelejšie na svete. A medzi najvyspelejšie na svete sa dostal hlavne zásluhou toho, že tamojší občania (na rozdiel od mnohých slovenských pseudoochranárov a samoukov typu IT Homo panelacus)  rozmýšľajú hlavou .  Švajčiarsko, ako štát s vysokou hustotou obyvateľstva totiž  nielen , že kategoricky odmieta albistickú teóriu veľkoplošnej bezzásahovosti , ale  na celom svojom území dôsledne uplatňuje filozofiu  trvalého využívania obnoviteľných prírodných zdrojov ! Švačiarski lesníci napr. hospodária na 75 % výmery lesov tým najpokrokovejším, prírode najbližším, výberkovým spôsobom  a plne ekologické poľnohospodárstvo zabezpečujú na 100 % tradičné rodinné farmy…  

      Málokto si zrejme uvedomuje , že účelom ochrany prírody u nás slúži okrem cca 980 km2  bezzásahovej  zóny  v  MCHÚ a cca 1.900 km2 iných lesov osobitného určenia aj  cca 2.700  km2 z hospodárenia prakticky vylúčených  ochranných lesov čo spolu predstavuje asi 5.580 km2, de facto, bezzásahových lesov ,alebo aspoň lesov človekom minimálne narušovaných. To je už plocha , ktorá sa v sumáre veľmi blíži výmere menšieho amerického NP ( a týmto podielom – 12 % z výmery krajiny  – zrejme disponuje máloktorý stredoeurópsky štát )! Z pohľadu rozhľadeného a objektívneho stredoeurópana je  evidentné ,že toto musí byť pre  realizáciu  územnej ochrany prírody nanajvýš dostatočná výmera. Dostatočná aj preto, že štát nevlastní v našich tzv.národných parkoch ani len polovicu pôdy. Tak aké sú to teda národné parky !? 

      Zväčšenie výmery bezzásahovej zóny musí preto  človek s objektívnym nadhľadom považovať len za snahu o zväčšenie výmery samoúčelného ochranárskeho piesočku na – o niečo  väčšie pieskovisko. To všetko hlavne na úkor odôvodnených a historicky pôvodných  ekonomických aktivít, pre materiálnu , ale aj kultúrnu existenciu tohto  národa  však  nenahraditeľných. Osobitne smutným je fakt, že sa tak deje aj na úkor rozvíjania spomenutých nanajvýš potrebných a užitočných metód tvorivej  (progresívnej ) ochrany prírody.

      Na tomto mieste mi nedá nezačudovať sa nad tým, ako je možné , že niekto  10 semestrov študuje environmentalistiku a to len preto, aby vo svojej praxi  v silne zmenených stredoeurópskych prírodných podmienkach  presadzoval bezzásahovosť, čiže jedno veľké  ničnerobenie ! (Podľa E.T.Seatona , zakladateľa skautingu ,jedno  indiánske príslovie hovorí : „Keď nevieš čo máš robiť, nerob nič!“ –  žeby podobnosť čisto náhodná ?!)

    Tento piesoček  pre skutočné potreby ochrany slovenskej  prírody bohužiaľ zatiaľ nič moc neprináša , a jeho zväčšenie o ďalšiu nemalú výmeru  niekoľko tisícročí človekom využívaných a teda silne zmenených  lesov  cez zonáciu NP, môže mať vedecký význam len v tom , že sa zase raz vyrobí  experiment pre experiment , ktorý sa po pár rokoch až desaťročiach nejako vyhodnotí. A nedajbože , aby pri jeho vyhodnotení prevládli negatíva (čo je takmer isté) – to je totiž  najlepší dôvod  k otrieskaniu sa o opačný mantinel !! A to nám rozhodne nechýba …

     Je smutné, že sme ľahkovážne opustili osvedčený model jednotne vykonávaného lesného hospodárstva , poľovníctva , rybárstva a ochrany prírody , ktorý takmer pol storočia účelne fungoval v TANAP-e a PIENAP-e,vtedy  pod egidou lesníckeho rezortu. Treba povedať, že to bol model , ktorý nám veľmi závideli  v českom KRNAP-e, kde boli ochrana prírody (pod Min.kultúry) a správa lesov (pod lesníckym rezortom) oddelené . A aký paradox – bratia Česi , hneď po revolúcii  správu KRNAP-u zjednotili  a urobili tak aj v iných NP. My sme však napodiv túto koncepciu , namiesto jej vylepšovania  a rozširovania aj do iných NP  –   opustili. A urobili sme to tak „veľkoryso“ , až to vyzerá (vo svetle súčasných  skúseností) ako poriadna  hlúposť. Hlúposť , preto, lebo naša ochrana prírody zrazu prichádza na to , že národné parky by mali byť predsa len pod jedným (samozrejme pod ich) „velením“…

     Orientácia slovenskej ochrany prírody na územnú ochranu lesných ekosystémov je samozrejme pochopiteľná .Veď les je u nás už posledný prírodný ekosystém, ktorý (hlavne však zásluhou lesníkov) funguje na veľmi slušnej úrovni , minimálne v porovnaní s inými štátmi Európy. Menej pochopiteľná je však  zaslepenosť, ktorá našim „ochrancom“ prírody bráni vidieť , že Slovensko , ako jeden z najmenších a najchudobnejších  európskych štátov  na to ich bezzásahové šialenstvo  – z viacerých aspektov – jednoducho nemá a ani mať nemôže . Okrem iného aj preto, lebo  na Slovensku žije síce (len)  5,3 milióna obyvateľov, ovšem v populačnej hustote, ktorá je skoro 4 x vyššia ako v USA a 36 x vyššia ako v Kanade !

      Alebo máme na našich spoluobčanov apelovať , aby boli takí „uvedomelí“ a  v záujme rozšírenia územnej ochrany prírody trpeli drahý dovoz  , aj územím našich NP doteraz produkovaných komodít (drevo, voda, zverina,  tradičné mliečne výrobky, včelie produkty, lesné plody a pod.) či  , aby  v mene väčšieho uplatnenia územnej ochrany prírody opustili svoj po predkoch zdedený majetok, čí dokonca , aby rozšíriac rady ekonomických emigrantov , sa zo Slovenska vysťahovali ?!

     A ešte niečo : aký je to druh slepoty  , ktorý spôsobuje že slovenská OP  nevidí  našu zničenú poľnú krajinu, pričom táto predstavuje viac ako 50 % plochy štátu ?! Vyzerá to skôr tak, že slovenská OP nad ňou už dávno zlomila palicu – tak je to totiž pohodlnejšie …aj keď to skôr vyzerá ako riadne pokrytectvo. Alebo sú naši ochranári   presvedčení , že pojem biodiverzita platí len v prípade lesných ekosystémov ?!

Prečo je naša poľná krajina po 60 rokoch devastovania údajnou kolektivizáciou“ a integráciou poľnohospodárstva   odkázaná len na ekologickú iniciatívu jedného človeka – nového ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka ?!(Ale vďaka aj za to – konečne aspoň niekto !)  Ale zonácia tzv.národných parkov sa slovenským občanom podáva div nie ako problém, s ktorým stojí a padá zachovanie celej európskej prírody … 

     Preto malá otázka na záver : má vôbec ešte niekto s takýmto prístupom k riešeniu problémov ochrany prírody aspoň morálne právo nazývať sa jej ochrancom ?! (Odpoveď ponechávam na samotného čitateľa…)

 

Ing. Jaroslav Ďurík
Martin , máj 2021

Autor je lesník, poľovník a bývalý
pracovník št.ochrany prírody

 

 

2 Comments

  1. Pravdivý a odborný článok.
    Ďakujem za Vašu odvahu ho napísať. Mali by sa ho naspamäť naučiť všetci poslanci NRSR, aby vedeli v jeho duchu prijať potrebnú legislatívu.

  2. Ďakujem za dobrý článok p. Ďurík. Veľmi dobre ste popísal situáciu aj to čo sa v skutočnosti deje. Snáď si to prečítajú aj kompetentní a otvoria sa im oči.
    Laco

Napíšte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zobrazená.