Ako šedivka Katka zle pochodila.

ilustračné foto

Je tomu takých päťdesiat rokov, keď sme si raz s kamarátmi Jožom a Ľudom vyšli pozrieť hniezda vrán do hája za našou dedinou. Mohli sme mať vtedy takých zo desať rokov. Spolužiak Ľudo nám o nich referoval. Pamätám sa na ten deň celkom presne, bolo vtedy: 9.mája. Duby v starom háji ešte ani nemali rozvinuté listy a tak sme mohli poľahky vidieť na ktorom strome bolo hniezdo, obzvlášť také veľké, ako je vranie…

Rozhodli sme sa teda vyliezť ihneď na mohutný starý dubisko, na ktorom sme uvideli prvé vranie hniezdo. Vyštverali sme sa teda všetci traja do koruny stromu, čo sme my vtedy už náramne dobre ovládali. Na naše veľké prekvapenie v hniezde boli už vyliahnuté mladé vrany. Boli to vrany Šedivky, ako sme ich my vtedy volali. Hlavu, krídla a chvost mali čierne a ostatné časti tela šedé. Dnes sa táto vrana nazýva: Vrana túlavá -východoeurópska. Po latinsky: Corvus corone cornix. Mláďatá boli už pomerne veľké, ale operenie im zatiaľ ešte chýbalo. Preľaknuto na nás vyvaľovali svoje vypúlené očká, nevediac kto sme a čo v ich hniezde hľadáme. Hneď sme si ich aj zobrali a ešte na strome sme sa o ne rozdelili. Delenie to bolo ľahké. Lebo vrany boli tri a my tiež traja. S veľkou radosťou sme si ich zaraz niesli domov. Doma som ju dal do chlebového košíka v ktorom sme kedysi nosili piecť chleba k pekárovi. Nastlal som doň trocha slamy a hniezdo bolo zaraz hotové. Nuž ale čím takú vranu kŕmiť, nevedel som. Najskôr som skúšal mäso, jedla ho, ale veľmi jej to nechutilo. Potom som skúšal všetko možné, ale nič čo som jej dával, jej nijako moc nebralo. Až raz som náhodou prišiel ku košíku k vrane jesť makové slíže a keď mi jeden spadol na zem pred ňu, vrana sa naň vrhla, ako na tú najlepšiu dobrotu. Potom som metódou pokusu a omylu skúšal kadečo, ale varené slíže a ešte radšej mastené halušky, mala hádam najradšej. Šedivka Katka, ako som ju potom volal, sa ich bola schopná najesť snáď do prasknutia. Ľudovo povedané zožrala by ich toľko, koľko videla. Veľmi rýchlo si na mňa zvykla, myslím že hlavne preto, lebo som ju kŕmieval od rána do večera, čo sa jej samozrejme prevelice páčilo.

Časom jej už nestačilo byť v hniezde a došla za mnou aj do kuchyne, žobrať o niečo do zobáka. Veľmi rýchle zistila, že v našej kuchyni sa vždy niečo nájde pod zub. Rástla teda ako z vody. Veď mala aj z čoho. Začínala už pomaly poletovať po dvore a bolo jej všade plno. Hlavne všade hľadala niečo, čo sa dalo zjesť. Bola nesmierne žravá, čo sa jej nakoniec stalo aj bohužiaľ aj osudným…

Postupne sa stala miláčikom rodiny ba aj susedov a mojich kamarátov. Nemala žiadny problém zaletieť aj susedom na dvor a o niečo žobroniť. Nemusel som sa už o ňu celý deň starať. Ale pri týchto vychádzkach začínala byť susedom aj na obtiaž, lebo nebol pre ňu problém, všade sa vteperiť. Veľmi rada sedávala po šnúrach na prádlo, čo nesmierne vadilo najmä našej tetke Verone. Bola neustále pustená na voľno, nikdy nijakú klietku nepoznala a bola u nás na dvore skutočne, ako doma. Keď sa aj niekde zatúlala, vždy sa aj spoľahlivo vrátila. Večer som ju poľahky mohol skontrolovať, lebo spávala v korune hustého smreku v našej záhradke, pred domom. Tu som ju pred spaním kontroloval a potom som spokojne zaspával, lebo moja vrana bola doma.

Až raz sa mi začalo zdať, že mi vrana Katka na dvore akosi chýba… Nebolo jej jeden večer, nebolo druhý a začínal som mať preto strach, že sa mi už navždy stratila. Chodil som, pátral po celej ulici, ale nebolo po nej, chýru-slichu. Podozrenie, že ju niekto odrovnal, bolo zo dňa na deň istejšie. Pátral som ja po nej celé dni, ale nikto nič nevedel o nej, až mi to začínalo byť podozrivé. Zvažoval som všetky možnosti a hypotézy, ako kriminalista. Nuž na koniec mi z mojej matematickej analýzy vyšlo, že to musela byť jedine naša tetka Verona a nikto iný..!

Začal som teda kuť pomstu, Šedivka Katka mi bola totiž takým blízkým tvorom, že bez pomsty za jej vraždu, by som ani nemohol ďalej žiť. Strategický plán som mal pripravený raz dva. Zohnal som si dvojlitrovú bandasku benzínu z odstaveného pojazdného výrobníka asfaltu, pri železničnej stanici. Odložil som si ho na poval, vedľa komína a premýšlal som ako to urobím. Pomaly obozretne a veľmi presne som celé dni obchádzal honosný dom tetky Verony a pripravoval som si cestu ako to vykonám. Vedľa nej bol vtedy ešte nezastavaný funduš, cez ktorý sme občas chodievali na Obuchovú uličku. Odtiaľ to bolo najjednoduchejšie. Vyšvihol by som sa na drevený plot, z neho na strechu šopy a z nej na rovnú plochu verandy odkiaľ by som, samozrejme v noci, vošiel cez škridlu na poval tetkinho domu. Tam by som bol porozlieval pripravený benzín z bandasky po povale a zapálil sviečku tak, aby sa im o chvíľu chytil dom ako fakľa. Ja by som sa ihneď vrátil cez naše okno z predzáhradky do mojej postele a prevelice by som sa bol čudoval, keby začal tetkin dom horieť. Nuž lepšie sa to hádam ani nedalo vymyslieť. Keby už bol zhorel, slávnostne som chcel mojej mame oznámiť, že to som im urobil ja, za tú moju vranu. Len rukolapný dôkaz, že to tá tetka naozaj vykonala mi neustále chýbal.

Čas pomaly plynul, jazva na mojej duši mi síce zostala, ale už ma až toľko nebolela. A roky môjho detstva sa minuli … Bandaska benzínu márne roky čakala pri komíne. Ale nikdy za ten čas som na nikoho iného, ani len nepomyslel s podozrením, že by to bol mohol urobiť aj niekto iný a to trvalo celé roky, lebo tetku Veronu som totiž až priveľmi dobre poznal: „Vedel som ja, čo je zač..!”

Potom po mnohých rokoch, keď tetka Verona boli už stará a bývala u svojej dcéry v Nitre a dom v ktorom vtedy bývala, ktorý som jej to chcel kedysi podpáliť predala, mi moja sestra Eva z ničoho nič raz povedala: „Palo, tú vranu ti vtedy zabila tetka Verona!” Myslím že to bolo preveliké šťastie, pre tú našu tetku, lebo inak..! Nuž naozaj veľké to šťastie pre ňu. Aj pre jej dom..! Dozvedieť sa to vtedy, bol jej ľahol popolom, neboli by jej ho zachránili ani všetci svätý.

Do jej neskorej smrti som jej to nemohol odpustiť. Až na jej pohrebe som jej to v duchu odpustil. Nuž aj toto bol kus môjho detstva … A pýtate sa, že ako pochodili tie zbývajúce dve vrany z toho rodného hniezda, mojej vrany. Nuž Jožovi z nej mama navarila polievku, lebo z vrán je vraj vynikajúca. A tá Ľudova vrana? Už si ani nepamätám ako pochodila, ale zrejme o nič lepšie, ako jej dve sestry. Nebyť nás mohli si oni zopár rôčkov polietať nad našim rodným chotárom, lebo vrany majú vraj veľmi dlhý život, pravda ak ich oň mi ľudia nepripravíme.

Tu znova a znova, zase život raz dokázal, že vtáčatá ani nijaké iné zvieratá sa nemajú nosiť z lesa domov, lebo tam v šírom chotári je im najlepšie. V lone prírody sú oni doma, nie medzi nami ľudmi…

Autor: Pavol Beláň

 

Prihlásiť sa na odber
Upozorniť ma na
guest

1 Comment
Inline Feedbacks
View all comments
volodo
volodo
14 years ...

Ej Pavol, ty si musel byť dobrý “zbojník” 🙂